Súostrovie sopečného pôvodu ležiace v Tichom oceáne, takmer tisíc kilometrov od kontinentálneho Ekvádoru, ku ktorému patrí ako jeho územie. Často ich označujú za najväčšiu a najkrajšiu perlu Ekvádoru. Ekvádorčania sú na ostrovy patrične pyšní a venujú im veľkú pozornosť, veď im prinášajú do štátnej pokladnice vďaka turistom slušné sumy. Nie sú len ekvádorskou, ale aj globálnou perlou, pretože na svete neexistuje podobné miesto, keďže ostrovy sú domovom mnohých endemitov.

Paradoxy a drahý vstup

Ide o súostrovie s vyše 200 ostrovmi a ostrovčekmi, z ktorých však len 13 má rozlohu väčšiu ako 10 km2. Drvivá väčšina je veľmi malých a neobývaných; na veľa miestach ide len o výbežky skál z oceánu. Medzi najväčšie a najznámejšie ostrovy patria Isla Isabela (4588 km2), Isla Santa Cruz (986 km2), Isla Fernandina (642 km2), ale aj Isla Santiago, Isla San Cristóbal, Isla Floreana či Isla Marchena. Paradoxom je, že ostrov Isabela je najväčší, ostrov Santa Cruz najobývanejší, ale hlavné mesto celých Galapágov sa nachádza na ostrove San Cristóbal. Je ním Puerto Baquerizo Moreno s takmer 7-tisíc obyvateľmi. Najzaľudnenejším sídlom je zas Puerto Ayora na ostrove Santa Cruz s počtom obyvateľov porovnateľným s mestom Handlová, teda asi 17-tisíc. V súčasnosti tam žije 25- až 30-tisíc obyvateľov. Ľudia narodení priamo tam sa zvyknú označovať termínom „carapachudos“, ktorý je odvodený zo španielskeho slova „carapacho“, čo v preklade znamená korytnačí pancier. Okrem „domácich“ tam žijú aj ľudia, ktorí sem prišli z kontinentálneho Ekvádoru (najmä z miest Guayaquil a Quito) za prácou najmä v oblasti turizmu. Nebyť turizmu a turistov z celého sveta, Galapágy by nemali navštevovanosť a Ekvádor príjmy. Po prílete na ostrovy musí totiž povinne každý cudzinec zaplatiť poplatok vo výške 100 USD v hotovosti. Ekvádorská vláda tak môže považovať svoje unikátne ostrovy za zlatú baňu.

TYPICKÁ KRAJINA OSTROVOV – ČIERNE LÁVOVÉ SKALY, VYSOKÉ KAKTUSOVÉ STROMY A SUCHÉ PROSTREDIE.

Objavili ich náhodne

Galapágy sa vytvorili pred 5 miliónmi rokov v dôsledku tektonickej aktivity na morskom dne. Súostrovie je sopečného pôvodu, je jednou z najaktívnejších vulkanických skupín na svete s niekoľkými aktívnymi vulkánmi a ich súčasná sopečná činnosť ostrovy stále rozširuje. Ostrovy ako Baltra alebo North Seymour sa vynorili z oceánu len pre veľkú tektonickú činnosť. Galapágy boli náhodne objavené 10. marca 1535, kedy španielsky biskup pôsobiaci v tom čase v Paname, Fray Tomás de Berlanga, so svojou loďou nechcene dorazil na tieto ostrovy pri jeho plánovanej ceste z Panamy do Peru, kde mal splniť isté rozkazy španielskeho kráľa Karola V. Keby však nebolo tejto nešťastnej náhody a vietor by ho neposlal týmto smerom, pravdepodobne by čakali na objavenie mnoho ďalších rokov. Ostrovy boli v tom čase opisované ako ostrovy korytnačiek, čo im zostalo až do dnešných čias. Po objavení boli využívané najmä ako útočisko anglických pirátov pri ich putovaní do oblastí Latinskej Ameriky, ktoré patrili v tom čase Španielom. Angličania totižto radi kradli zlato, striebro a drahé kovy z týchto oblastí, kolonizovaných španielskymi dobyvateľmi. Prvý anglický pirát, ktorý navštívil ostrovy, bol Richard Hawkins v roku 1593, ktorý akoby vydláždil cestu ďalším „svojim“, ženúcim sa do pacifických vôd za zlatom.

LEGUÁN MASKUJÚCI SA MEDZI LÁVOVÝMI SKALAMI.

V 17. storočí sa súostrovie konečne začína postupne obývať, pretože oblasť začala byť vo svete známa ako ostrovy bohaté na faunu a flóru, ktoré nikto nikde inde nevidel. Práve to priťahovalo prvých osadníkov zo šíreho sveta, hlavne z Anglicka a zvyšku Európy. V roku 1831 sem poslal José de Villamil prieskumnú misiu, aby zistili existenciu niektorých druhov rastlín a zvierat. Po tomto významnom pánovi sa dnes volá prístavné mestečko na ostrove Isabela, Puerto Villamil. V januári 1832 vyrazila na Galapágy expedícia vedená plukovníkom Ignaciom Hernándezom a následne ich 12. februára 1832 Ekvádor anektoval k svojmu územiu. Vtedy ich ešte pokrstili ako súostrovie Colón. Dovtedy nepatrili žiadnej krajine. UNESCO vyhlásilo spomínané súostrovie za prírodné dedičstvo ľudstva a zahrnulo ich do svojho zoznamu v roku 1979 a v roku 1985 ich vyhlásilo za biosferickú rezerváciu.Avšak od roku 1934 sú ostrovy pre svoju jedinečnú faunu a flóru oficiálnym národným parkom.

Darwinove stopy

V polovici septembra 1835 prišla na Galapágy britská expedícia vedená kapitánom Robertom FitzRoyom, keďže bolo súostrovie na zozname moreplavcov málo navštevovaným miestom. Expedícia mala vo svojom tíme aj mladého anglického prírodovedca Charlesa Darwina. Na ostrovoch bol vyše mesiaca, počas ktorého skúmal, bádal a pozoroval živočíchy a rastliny, ktoré sú endemitmi. Pozorovania ho viedli k napísaniu svojho najväčšieho a najznámejšieho diela Pôvod druhov. Trvalo mu 22 rokov, kým jeho veľdielo uzrelo svetlo sveta. Vďaka Darwinovým štúdiám publikovaných v knihe, ktorá opisovala evolučnú teóriu zvierat, sa ostrovy vo svete mimoriadne preslávili. Dnes môžete na ostrove Santa Cruz v meste Puerto Ayora navštíviť výskumnú stanicu Charlesa Darwina, kde nájdete čiastočne popísanú jeho evolučnú teóriu, fotografie z toho obdobia, no a, samozrejme, aj zvieratá ako hlavných aktérov celej teórie. Hlavná ulica v Puerto Ayora je takisto pomenovaná po významnom prírodovedcovi, na ktorej má nejednu sochu či pamätník. Mnohými ľuďmi sú označované aj ako Darwinove ostrovy a jeho prítomnosť je tam akoby všade cítiť.

STREET ART V PUERTO AYORA ZNÁZORŇUJÚCI CHARLESA DARWINA.

Rekordérky s pancierom

Najznámejším endemitom žijúcim na Galapágoch sú korytnačky slonie, najväčšie a najstaršie suchozemské korytnačky na našej planéte. Hlavne kvôli nim sú ostrovy navštevované turistami z celého sveta. Pôvodne existovalo 14 druhov týchto obrích korytnačiek, avšak 3 druhy z nich už vymreli v priebehu 19. storočia a ďalší druh Chelonoidis abingdonii vymrel prednedávnom. Posledná žijúca korytnačka z daného druhu pod menom osamelý George umrela v júni 2012. Nielenže bola posledná z druhu, ale aj najstaršia zo všetkých vtedy existujúcich. Odhaduje sa, že George sa dožil medzi 90 až 120 rokov, pretože vedci nezistili, kedy sa presne narodil. George je v súčasnosti galapágskym zosnulým hrdinom a každý jeden návštevník spomína jeho meno. Veľkou zaujímavosťou je, že korytnačky gigantických rozmerov nie sú len endemitmi na Galapágoch, ale aj na jednotlivých ostrovoch a medzi sebou sa nemiešajú. Napríklad na najľudnatejšom ostrove Santa Cruz žijú korytnačky druhu Chelonoidis nigrita, na ostrove San Cristóbal žije druh Chelonoidis chathamensis, na ostrove Isabela žije viacero druhov v dôsledku veľkej rozlohy ostrova. V histórii sa nikdy ešte nestalo, že by sa dve korytnačky z odlišných druhov spárili. Vzhľadom na vzdialenosť jednotlivých ostrovov to prakticky ani nie je možné. Korytnačky sa hneď po narodení stávajú samostatnými jednotkami, ktoré sa musia naučiť v prírode fungovať úplne samy bez svojich rodičov, pretože korytnačka nakladie a zahrabe svoje vajíčka na určitom mieste a následne odíde preč. Preto žiadna korytnačka svojich rodičov ani nepozná. Všetky obrie suchozemské korytnačky žijú voľne v prírode a môžu sa pohybovať kdekoľvek. Galapágy predstavujú jedno veľké prírodné spoločenstvo, takže všetky zvieratá sú chránené a ľudia sa k nim môžu na určitú vzdialenosť priblížiť a zažiť neopakovateľný zážitok. Nie je nad to čupieť pri obrovskej korytnačke a pozorovať ju, ako prežúva svoj trávnatý obed. Na ostrove Santa Cruz sú vybudované rozsiahle farmy, kde na každom rohu vidíte v tráve vytŕčať korytnačí pancier. Turisti sem chodia, aby videli, ako korytnačky spolunažívajú v ich prirodzenom spoločenstve.

SAMEC A SAMICA VO VÝSKUMNEJ STANICI CHARLESA DARWINA.

Morský lev

Po korytnačkách sú najznámejším miestnym endemitom jaštery. Tieto čierne leguány veľkých rozmerov sa povaľujú takpovediac všade, kde sa pozriete. Väčšinou sú v nehybnej polohe, obzerajúc všetko naokolo, alebo driemu vyhrievajúc sa na rovníkovom slniečku niekde na skalách. Pozoruhodným faktom je, že tieto endemické jaštery sa prírode prispôsobili natoľko, že majú presne takú istú čiernu farbu, akú má väčšina kameňov a skál na súostroví, takže ich v mnohých prípadoch nevidno práve vďaka úžasnému maskovaniu. Existujú tri druhy suchozemských leguánov: Conolophus subcristatus, pallidus a marthae. Existuje však ešte jeden špecifický leguán morský, je to jediný jašter, ktorý si svoju potravu hľadá výhradne v mori. Najväčšie kusy dosahujú dĺžku až jeden meter vrátane dlhého chvosta. Jedinečnou situáciou je, keď uvidíte tieto jaštery medzi sebou zápasiť. Väčšinu času sú však pokojné, až takmer nehybné, a nemá ich čo vyviesť z ich pokoja.

Tretím najtypickejším zvieraťom je tuleň galapágsky, zo španielskeho prekladu známy aj ako morský lev. Po príchode na Galapágy budete doslova očarení nespočetným množstvom tuleňov na každom rohu. Keď zbadáte prvého, je to neopísateľný pocit. Po pár dňoch na ostrovoch ich však stretávate úplne všade. Spia na uliciach a námestiach, oddychujú na stoličkách v reštauráciách, váľajú sa na pláži a určité pláže sú nimi doslova posiate. Dobrým príkladom je miesto s názvom La Loberia na ostrove San Cristóbal. Po krátkom sledovaní správania tuleňov prídete na to, že sú ako psíky. Na pohľad veľmi milé stvorenie s veľkými hnedými očami, ktoré potrebuje spať, jesť, oddychovať a plávať v mori. V mori nájdete obrovské morské korytnačky, plávať s nimi bola jedna z najúžasnejších vecí, aké som pri mojom cestovaní mohol zažiť. V oceáne im robia spoločnosť miestne žraloky z viacerých druhov, či už klasické, vegetariánske alebo žraloky kladivohlavé. Na niektorých miestach nemôžu chýbať raje, manty, veľryby a takisto nespočetné množstvo morských rýb a morských plodov, ktoré sú zároveň aj miestnymi pochúťkami na tanieri.

LEGUÁN SUCHOZEMSKÝ POZERAJÚCI SA DO AUTOROVHO OBJEKTÍVU.

Vtáky, ktoré nelietajú

Hovoriac o endemitoch a nespomenúc vtáky, nebola by táto sekcia kompletná. Pozoruhodným je kormorán galapágsky, ktorý nevie lietať. K nemu sa pridáva pelikán galapágsky, ktorý lietať vie a budete ho vidieť všade. Tieto vtáky sú už také zvyknuté na prítomnosť ľudí, že sa k nim môžete priblížiť úplne blízko bez toho, aby uleteli preč. Symbolom celých ostrovov je však vták pod názvom sula modronohá. Po španielsky sa mu hovorí piquero de patas azules alebo aj slangovo booby. Najskôr si predstavíte pod tým slovom niečo iné, ide však o krásneho vtáka s bielym telom, hnedými krídlami, sivým zobákom a naozaj nebesky modrými nohami. Príroda sa s nimi nádherne pohrala a vidieť aspoň jedného je pre turistov veľká atrakcia. Existuje viacero druhov týchto súl a každý druh je rozoznateľný podľa inej farby ich nôh. Druhou najznámejšou je sula červenonohá, ktorá má modrý zobák a červené nohy. Okrem boobyho patrí k symbolu Galapágov aj fregata vznešená. Najtypickejší sú dospelí samci čiernej farby so sivým zobákom, ktorí majú svoj hrdlový vak ružovej až výrazne červenej farby. Počas obdobia párenia je nafúknutý ako balón. Ďalším ružovým zvieraťom je plameniak, ktorého nájdete vo väčšom  počte hlavne na ostrove Isabela v tamojších močariskách. V neposlednom rade sa na ostrovoch vyskytuje vták, ktorý ako jediný nie je radený k letcom, ale plavcom a občas sa pochybuje, či ide naozaj o vtáka. Je ním tučniak galapágsky, ktorý je svetovým unikátom z dvoch dôvodov. Ide o najmenšie tučniaky na celom svete a ako jediné sa nachádzajú na rovníku a na severnej pologuli. Dorastajú do výšky 50 cm a vážia asi 2,5 kg.

NAJMENŠÍ TUČNIAK NA SVETE A ZÁROVEŇ JEDINÝ NA SEVERNEJ POLOGULI ZEME.

Žraločie jaskyne

Galapágy sú ostrovy sopečného pôvodu s doteraz aktívnymi sopkami, k čomu prislúcha aj tamojšia krajina. Väčšinou je povrch ostrovov veľmi suchý, obrastený nízkymi porastmi, suchými trávami či kaktusmi, ktoré majú podobu vysokých stromov, aby ich miestne zvieratá nemohli len tak ľahko zjesť. Príroda vždy vie, ako to má zariadiť. Hlavne pri pobreží všade nájdete lávové čierne skaly, s ktorými splývajú ich miestni nájomníci – čierne jaštery. Na niektorých miestach je pôda vysušená a červená ako antuka na tenisovom kurte. Vlhká klíma so suchým prostredím vytvára na tomto kúsku Pacifiku naozaj zaujímavý ekosystém.

Hlavnými atrakciami sú bezpochyby všadeprítomné zvieratá, pretože na Galapágy sa nechodí za pamiatkami ani za technologickými výdobytkami. Návštevníci sem prichádzajú sledovať endemickú flóru a faunu v ich prirodzenej forme. Preto napríklad vedecká stanica Charlesa Darwina na ostrove Santa Cruz je jedným z vyhľadávaných miest s obrími korytnačkami. Puerto Ayora, Puerto Villamil či hlavné mesto Puerto Baquerizo Moreno sa oplatí takisto navštíviť. Sú to akoby klasické ekvádorské dedinky s príchuťou ostrovného života. Na Santa Cruz môžete ďalej navštíviť Las Grietas – úsek vnútrozemskej krištáľovočistej a smaragdovozelenej vody na dne zlomu zeme; Playa de los Alemanes – v preklade Pláž Nemcov s azúrovou vodou a tuleňmi naokolo; najslávnejšiu a najvyhľadávanejšiu pláž Tortuga Bay; alebo korytnačie farmy v hornej časti ostrova. Ostrov Isabela je značne rozľahlý a do severných častí sa takmer nechodí, pokiaľ nevediete nejakú výskumnú výpravu prírodovedcov. Na južnej časti okrem miestneho prístavného mestečka Puerto Villamil navštívite aj známe miesto na potápanie Concha de Perla; miniostrovčeky Las Tintoreras s možnosťou potápania a šnorchlovania, kde uvidíte morské korytnačky, žraločie jaskyne, najmenších tučniakov a množstvo morských rýb. Turisti tu obdivujú aj Muro de las Lágrimas – obrovský múr z lávových skál, postavený odsúdenými väzňami v drastických podmienkach. Tento teror sa skončil v roku 1959, no kamenný múr tam stojí doteraz ako symbol neslávnej kapitoly v histórii ostrova. Neobišiel som ani Los Tuneles, obľúbené miesto na potápanie, šnorchlovanie a pozorovanie typických endemických zvierat. V okolí aktívneho vulkánu Sierra Negra s pozoruhodnou faunou a flórou zas môžete zažiť príjemnú turistiku.

ŽRALOK GALAPÁGSKY

Neprístupné miesta

Ostrov San Cristóbal je najmenší z týchto troch, ale leží na ňom hlavné mesto Galapágov Puerto Baquerizo Moreno. Hlavnou atrakciou metropoly je Casa del Árbol, obrovitánsky starý strom, na ktorom je postavený domček a dokonca sa dá vojsť aj do samého stromu do podzemia, a to tak, že zleziete po rebríku široký peň stromu. Ďalej je pozoruhodné známe miesto La Loberia s množstvom tuleňov, krásnymi plážami, lávovými skalami a nebezpečnými útesmi. Na severnej časti je známy vrch Tijeretas, z útesu ktorého vidíte všade naokolo a pod sebou máte malý záliv s azúrovou vodou určený na potápanie. Výhľad z tohto vrchu je taký impozantný, že je vidno aj malinký ostrovček León Dormido, čo v preklade znamená spiaci lev. Okrem spomínaných troch ostrovov sa dá dostať aj na menšie ostrovčeky s unikátnou endemickou faunou a flórou prostredníctvom platených výletov. Najznámejšie miesta na to určené sú Bartolomé, North Seymour, Pinzón, Santa Fé, Plaza Norte, Plaza Sur, Santiago a Floreana. Ostatné miesta sú buď absolútne neprístupné, alebo sa na ne dostanete, len pokiaľ si zaplatíte veľkú okružnú plavbu po celých Galapágoch. Sú ekvádorským aj svetovým pokladom, ktorý si ľudstvo musí strážiť a chrániť. Smrť niekoľkých jedincov znamená v ich prípade vymretie celého druhu. Ostrovy navštevuje každý rok čoraz viac turistov z celého sveta a Ekvádorčania sú si toho patrične vedomí, preto sú všade na ostrovoch prísne stanovené pravidlá správania voči miestnemu ekosystému. Aj keď sú najdrahším miestom v rámci celého Ekvádoru, navštíviť ich a zažiť tunajšie unikáty je zážitok na celý život. Galapágy sú pre mňa osobne jednou z top destinácií, ktoré som na mojich potulkách svetom navštívil a veľmi rád sa do ekvádorskej perly Pacifiku ešte niekedy vrátim.

CASA DEL ÁRBOL AKO JEDNA Z HLAVNÝCH ATRAKCIÍ OSTROVA SAN CRISTÓBAL.

ZÍDE SA VEDIEŤ
Cesta na Galapágy vedie cez Ekvádor. Na ostrovy sa odtiaľ letí asi 1,5 hodiny buď z Guayaquilu, alebo Quita. Existujú tri letecké spoločnosti poskytujúce priame lety, ktoré sa pohybujú v bežnej cene 300 až 500 USD, v závislosti od obdobia. Na letisku v Guayaquile alebo Quite musí každý zahraničný návštevník zaplatiť poplatok vo výške 20 USD a následne po prílete na ostrovy ďalších 100 USD v hotovosti, čo je poplatok stanovený ekvádorskou vládou za príchod na Galapágy. Lety sú k dispozícii prakticky hocikedy, takže sa tam človek dostane bez problémov. Sú najdrahším turistickým špásom Ekvádoru, takže si za pobyt na ostrovoch mastne zaplatíte. Po uhradení letenky a poplatkov miniete dosť peňazí, a to ste tam ešte nič nespravili. Ceny všetkých produktov vrátane jedla či suvenírov sú veľmi vysoké. Z jedného prostého dôvodu – všetko sa musí na ostrovy importovať z kontinentálneho Ekvádoru a za transport sa platí. Najlacnejší obed je dvakrát drahší (5 USD) ako na kontinente (2,5 – 3,5 USD). Ubytovanie závisí na každom návštevníkovi, pretože každý preferuje niečo iné. Dá sa zohnať ubytovanie zadarmo prostredníctvom Couchsurfingu, ale môžete si zaplatiť aj najlepší hotel za niekoľko tisíc dolárov.

AUTOR VEDĽA OBREJ SUCHOZEMSKEJ KORYTNAČKY NA KORYTNAČEJ FARME.

Michal Hertlík – je cestovateľ, fotograf, dobrodruh, zberateľ, španielčinár, sprievodca. Vyštudoval medzinárodné vzťahy a diplomaciu, takže ho zaujíma dianie vo svete, geopolitika, história a geografia. Jeho najväčšou vášňou je cestovanie, behanie po svete, objavovanie nových krajín a ich kultúr, rozprávanie sa s miestnymi ľuďmi, skúmanie ich zvykov a tradícií.

 

 

Foto: archív Michala Hertlíka

Mohlo by vás zaujať:

V záplave masiek proti nečistým silám
Ostrovček Migingo je rybársky štát v štáte

Facebook Comments