Vojenskí psychológovia sú dodnes pomerne nejednotní v otázke, ako dlho môže byť vojak nasadený v boji. Obvykle sa hovorí o šiestich mesiacoch, mnohé armády po tejto dobe rotujú svoje nasadené jednotky. A potom tu bol Hiró Onoda. Vojak japonskej armády, ktorý bojoval ešte takmer 30 rokov po tom, ako sa jeho armáda vzdala Spojeným štátom.

Hiró Onoda (stojaci) so svojim bratom Šigeom.

 

Budúci japonský národný hrdina sa narodil v marci 1922 v dedine Kamekawa v starej samurajskej rodine. Jeho otec padol ako dôstojník jazdectva v Číne. Keď Hiró dosiahol 18 rokov, musel aj on narukovať do cisárskej armády. Absolvoval pechotný výcvik, ale čoskoro bol preradený k vtedy tajným záškodníckym jednotkám. Tréning týchto špecialistov pozostával z kombinácie dávnych aj moderných techník boja. Niečo si bral od japonských nindžov, niečo zo skúseností, ktoré armáda získala pri obsadzovaní juhovýchodnej Ázie. Limity, ktoré museli frekventanti týchto kurzov plniť, sa aj dnes považujú za hraničné pre ľudské telo. Hiró Onoda to dokázal. Nebol to teda iba obyčajný vojak, ako sa o ňom niekedy traduje.

Neskôr sa stal spravodajským dôstojníkom. V roku 1944 bol vysadený s malou jednotkou na filipínsky ostrov Lubang. Jeho úlohou bolo po príchode Američanov vyhodiť do vzduchu mólo a letisko, následne zhromažďvať užitočné informácie a vyčkať, kým armáda ostrov opäť obsadí. Celá vec mala iba jeden malý háčik – armáda už nedostala príležitosť sa vrátiť, pretože vyvesila biele vlajky.

Po skončení druhej svetovej vojny ostali v džungliach na tichomorských ostrovoch tisíce japonských vojakov. Spojené štáty zhadzovali na týchto územiach letáky s informáciami o ukončení bojov. Väčšina sa vzdala, ale niektorí pokračovali v boji naďalej. Letáky považovali za iba za trik, ako ich vylákať.

Hiró Onoda a jeho štyria spolubojovníci sa ukryli hlboko v džungli. Jeden sa v roku 1949 vzdal. Práve od neho sa Američania a Filipínci dozvedeli o tom, kto sa na ostrove ukrýva. Na Lubang rýchlo priviezli Onodových bratov, aj príbuzného ďalšieho muža zo skupiny. Skupina záškodníkov ich však považovala za imitátorov. Celá akcia tak dosiahla presný opak toho, čo zamýšlala. Ak musia nepriatelia vyvíjať také úsilie, aby jeho skupinu donútili sa vzdať, musí byť jeho pozícia kľúčová pre celú oblasť, hovoril si Onoda. Jeho motivácia tak len zosilnela, čo malo zakrátko neblaho následky.

Onoda sa po americkom fiasku rozhodol, že sa nemôže so svojimi vojakmi iba ukrývať a pozorovať. Ak je jeho pozícia dôležitá, musia bojovať. Jeho skupina začala ničiť a spaľovať úrodu, ktorú dopestovali obyvatelia okolitých dedín, aby tak podľa svojich predstáv podrývali nepriateľské zásobovanie. Vytýčil územie, ktoré považoval za japonské, a prikázal zastreliť každého, kto sa v perimetri ocitol. Mohol to byť totiž iba nepriateľský prieskumník maskujúci sa za domorodca. Niekoľko ľudí to zaplatilo životom. Keď sa objavili vyšetrovatelia, Onoda to považoval za potvrdenie svojich obáv – nepriatelia v uniformách! Okrem policajtov totiž bola na Lubangu aj vojenská posádka. Vojaci museli na útoky Japoncov reagovať, ale Onoda už poznal ostrov tak dobre, že dokázal trestnú výpravu zmiasť a odiť po celom ostrove.

Boje na Filipínach.

 

Niekomu sa môže zdať čudné, že si Onoda a jeho vojaci nespojili dve a dve. Ostrov Lubang súce nie je veľmi veľký, ale sú na ňom aj veľkomestá. Nie je to žiadny tropický raj od horizontu po horizont. Takže si čosi vysvetlíme. Doktrína pri tvrdom výcviku japonskej armády bola, že vojna bude trvať sto rokov. Onodovi nebolo čudné, že sa musí ukrývať celé dekády. Navyše, v istom období si pri Lubangu zriadilo filipínske vojenské letectvo strelnicu, takže Japonci videli lietadlá a počuli vzdialené výbuchy. Preto sa domnievali, že boje pokračujú. Pri dlhodobom strese sa vojakom deformoval úsudok a rástla ich paranoja. Onoda napríklad v 60. rokoch ukradol rádio. Dokázal zachytiť britské aj japonské vysielanie. Dozvedel sa okrem iného aj o olympijských hrách v Tokiu. Ale všetko to považoval iba za trik Spojencov. Akékoľvek úsilie vynaložili Filipínci či Američania, v Onodových očiach išlo vždy iba o klamstvá.

Posledný japonský vojak krátko po tom, ako sa vzdal

 

Onodovi muži sa živili iba tým, čo našli v džungli, alebo dokázali ukradnúť dedinčanom. Bojovali svojimi starými opakovačkami Arisaka. Dokonca aj strelivo mali pôvodné zo zásob, s ktorými ich vysadili. Všetko udržiavali v dokonalej čistote. Podľa knihy, ktorú neskôr Hiró napísal, zanášala jeho puška po 30 rokoch v džungli na 300 metrov iba pár centrimetrov. Svoj samurajský meč ukryl Onoda do starého bútľavého stromu. Jeho skupina sa stále zmenšovala. Prvý vojak sa vzdal v roku 1949, ďalší zahynul o päť rokov neskôr pri prestrelke. Zostal teda už len Onoda a vojak Kozuki, ktorého zastrelila polícia v roku 1972. Ale to sa už blížil čas, kedy aj Onodu čakal návrat domov. Po jeho stopách sa vydal istý japonský mladík, študent a dobrodruh Norio Suzuki. Po identifikovaní Kozukiho sa totiž v krajine začali špekulácie, či nemôže byť aj Onoda stále nažive. Suzuki dorazil na Lubang a dokázal to, čo celá armáda a polícia nedokázali 30 rokov: našiel Onodu. Jednoducho chodil po ostrove a volal jeho meno. Rozprávali sa veľmi dlho. Onoda bol zvedavý na Japonsko a dianie vo svete. Suzuki sa ho opýtal, čo by sa muselo stať, aby sa vzdal. Hiró odpovedal, že rozkaz mu môže vydať iba jeho priamy nadriadený, major Taniguči. Ten už v tom čase žil ako pokojný kníhkupec. Po istom prehováraní si obliekol starú informu a v sprievode novinárov a vojakov sa vydal na Lubang, kde 9. marca 1974 Onodovi vydal rozkaz vzdať sa. Hiró ho splnil a vzdal sa do rúk filipínkych vojakov. Neskôr odovzdal svoj meč priamo do rúk filpínskeho prezidenta, ktorý mu ho obradne vrátil. Návrat do Japonska sledovala celá krajina a Onoda sa stal národným hrdinom. Lekári ho dôkladne prezreli a skonštatovali, že napriek trom desaťročiam v džungli je fyzicky celkom zdravý – dokonca zdravší, ako jeho vrstovníci. Avšak nepáčilo sa mu, ako sa krajina zmenila. Jeho neskoršia manželka viedla konzervatívny ženský klub a on sám spolupracoval s organizáciou Nippon Kajdži, ktorá sa usilovala o návrat Japonska k vojenskému režimu. neskôr učil techniky prežitia a napísal knihu, ktorá je dostupná v češtine.

Onoda odovzdáva svoj meč do rúk filipínskeho prezidenta Marcosa

 

Túžil po pokojnejšom živote, a tak si kúpil malý ranč v Brazílii. Sporadicky sa vracal na Lubang, kde sa snažil odčiniť spôsobené škody, hoci svoju vojenskú činnosť nikdy neľutoval. Raz daroval 10.000 dolárov na stavbu miestnej školy. Posledný vojak druhej svetovej zomrel pokojne 16. januára 2014.

 

Zdroj fotografií: Wikimedia, JMD

Facebook Comments