Heyerdahl položil ruku na hubovité drevo zadného priečneho kmeňa. Potom doň strčil palec a s úžasom zistil, že mu okolo neho preteká voda ako zo špongie. Balzové drevo teda predsa nasiakava vodou. Obzrel sa, či ho nikto nevidí, z kmeňa kúsok odtrhol a hodil ho do mora. Nasiaknuté drevo pomaly zmizlo pod hladinou. Thor preglgol. Stál na palube balzovej plte obklopený vodami Tichého oceánu ďaleko, preďaleko od peruánskeho pobrežia.

Thor Heyerdahl otvoril oči. Na polynézskom ostrove Fatuhiva v markézskom súostroví úzkymi štrbinami bambusovej chatrče presvitalo slabé svetlo ďalšieho rána roka 1938. Thor nemohol spať. Pozrel na manželku Liv. Boli na svadobnej ceste, no on v tej chvíli nepociťoval vzrušenie z pohľadu na milované stvorenie, ktoré vedľa neho spalo s orchideou v plavých vlasoch. Mátali ho slová starca Teia Tetuau, s ktorým včera sedeli dlho do noci pri ohni. Tento posledný potomok vymretých kmeňov na Fatuhive im rozprával o veľkom polynézskom náčelníkovi so svetlou kožou, ktorý priviedol jeho ľud na ostrov z východu. Volal sa Tiki a bol synom slnka. Thor dýchal ranný vzduch osviežený ľahkým oparom a v myšlienkach si znova a znova premietal starcovo rozprávanie. Ako zanietenému etnológovi mu totiž neušla nápadná podobnosť kamenných sôch Tikiho, ktoré videl v džungli, so sochami v Južnej Amerike. V to ráno sa zrodila myšlienka prísť na to, odkiaľ Polynézania prišli.

Podľa legiend Inkov
Thorove poznatky o nálezoch na Veľkonočnom ostrove pripomínajúcich artefakty predhistorických kultúr v Južnej Amerike ho len utvrdzovali v presvedčení, že Polynézania sa presídlili okolo roku 500 z Južnej Ameriky. Lepšie povedané, z Peru. A že Kon-Tiki bol hlavný kňaz a boh slnka legendárnych bielych mužov, o ktorých sa hovorí v legendách Inkov od jazera Titicaca. No ako sa ľudia na polynézske ostrovy dostali? Po súši? Veď sú to ostrovy a nevedú k nim žiadne cesty. Thor to však videl úplne inak. Oceán je cesta. Heyerdahl sa pustil do bádania. Po druhej svetovej vojne odišiel do Ameriky a v istom newyorskom múzeu predložil svoj výskum. Tam však krútili hlavami. Do Polynézie z Peru? A ako? Veď na takúto cestu v predinkskej dobe neexistovali lode. Heyerdahl tvrdil, že starobylé juhoamerické civilizácie vedeli stavať plte z balzového dreva. Takýto argument vyvolával ľahký úsmev na tvárach vážených akademikov, pre ktorých bolo osídlenie Polynézie z Ázie zákonom. A tak mu blahosklonne poradili, nech prepláva na plti z Peru na pacifické ostrovy. Heyerdahl zatínal zuby, ale neodpovedal.

Balzová plť
Odhodlaný Nór sa ubytoval v námorníckom domove v Brooklyne. V rozhovoroch s námorníkmi sa dozvedal, že loď, ktorá si poradí s vlnami pri brehu, im dokáže vzdorovať i ďaleko odeň. A že vo veľkých vlnách sú veľké lode ponárajúce sa provou hlboko do vĺn zalievané tonami vody. Malá loďka sa však na vlnách vznáša ako pierko. Thor pozorne počúval. Dospel k záveru, že doplávať do Polynézie na plti sa dá. A skúsi to! V záznamoch stredovekých moreplavcov našiel Heyerdahl náčrty indiánskych pltí z balzového dreva. Mali rahnovú plachtu, kýlové plutvy a vzadu veslovité kormidlo. Thor sa rozhodol, že takémuto plavidlu na plánovanej výprave zverí svoj život. Predtým, než sa pustil do stavby, našiel si vhodnú posádku. Pridal sa k nemu bádateľ Herman Watzinger, rádiotelegrafisti Knut Haugland a Torstein Raaby, Erik Hesselberg a etnológ Bengt Danielsson.

Pomocnú ruku podalo expedícii americké námorníctvo, ktoré poskytlo proviant, nepremokavé spacie vaky, dokonca aj plávajúce nože. A britská marína pridala aj prášok proti žralokom. Samotní Briti boli zvedaví, či naozaj funguje. Peruánsky prezident vyhovel Heyerdahlovej žiadosti o povolenie postaviť plť vo vojenskom prístave v meste Callao. Imponovala mu totiž Thorova teória, takže ak pacifické ostrovy osídlili ľudia z Peru, tak aj Peru chce výprave pomôcť. Thor priviezol z Ekvádoru dvanásť balzových stromov a začal stavať plť. Pri stavbe sa nepoužil jediný klinec ani kúsok drôtu alebo iného moderného materiálu.

Základom plte bolo deväť kmeňov zviazaných povrazmi. Najdlhší mal štrnásť metrov a okolo neho boli umiestnené kratšie kmene tak, aby predok vytváral klin pre vlnolam. Vzadu bolo dlhé kormidlové veslo. Palubu tvorili zviazané balzové žŕdky prikryté rohožami z bambusovej trstiny. Uprostred stála kajuta so strechou pokrytou banánovými listami. V medzerách medzi kmeňmi kolmo do vody trčalo päť drevených kýlových dosiek, ktoré mali vetru zabrániť unášať plť v bočnom smere. Pred kajutou sa o seba šikmo opierali dva stožiare, na ktorých visela rahnová plachta. Plť postavili presne ako pred tisícpäťsto rokmi. Dostala meno Kon-Tiki podľa veľkého praotca Inkov – kráľa slnka.

Bez skúšobnej plavby
Ráno 28. apríla 1947 sa bradatý Tiki usmieval z rozvinutej plachty na obrovský dav, ktorý prišiel odvážnu posádku odprevadiť na plavbu k západnému obzoru. Remorkér vytiahol plť z callaoskej zátoky na šíre more. Poobede začal od juhovýchodu fúkať silný pasát a večer sa plť plnou rýchlosťou hnala najrýchlejšou časťou Humboldtovho prúdu na západ. Keď prišla búrka, Thor s druhmi v tme rozoznávali blížiace sa vlny len podľa zvuku. Keď zbadali ich biely hrebeň zdvíhajúci sa nad kajutou, inštinktívne sa chytili paluby a čakali, čo bude. Už sa videli zavalení masou vody, ktorá v každej chvíli pochová ich aj celú plť. No po čase zistili, že to funguje inak. Kon-Tiki sa zakaždým vzniesla na vlne ako korková zátka a potom sa znova po povrchu šikovne spustila do doliny medzi vlnami. A tak to išlo dookola, dokým sa búrka neutíšila. Po niekoľkých dňoch si všetci jasne uvedomovali, že balzové drevo nasiakava vodou. Thor veril, že miazga hlbšie v dreve mu nedovolí nasiaknuť úplne, ale v očiach posádky videl otázniky. V Callau ich mnohí varovali, že ich chabá zápalková škatuľka sa im rozmočí pod nohami. A že kmene budú nakoniec musieť držať pokope rukami aj nohami. Heyerdahl však použitým materiálom bezvýhradne dôveroval. Prezrel všetky povrazy a nenašiel na nich žiadne opotrebovanie. Povrazy sa totiž vrezali do balzy, čo ich uchránilo pred rozodratím. Ako dobre, že namiesto nich nepoužil oceľové drôty. Tie by balzu už dávno rozpílili.

101 dní oceánskej rybačky
Spočiatku jednotvárna plavba sa zmenila na nekončiacu sa rybačku uprostred obrovskej nádrže s rybami. Kon-Tiki si poplávala v hustom roji sardiniek, potom prišiel trojmetrový modrý žralok. Na druhý deň sa objavili aj tuniaky a bonity. Na lietajúcu rybu, ktorá spadla na palubu, Heyerdahlovi muži ulovili dva delfíny a o jedlo mali postarané na niekoľko dní. Jednej noci Torsteina asi o štvrtej zobudilo niečo mokré a studené. Chcel to odhodiť, ale chytil čosi, čo sa zvíjalo ako had. Vo svetle petrolejky bolo vidieť veľké čierne oči a dlhú hlavu s papuľou plnou ostrých zubov, z ktorej zrazu vyleteli dve dotrhané biele hlbinné ryby. Torstein s krikom ukázal rybu Bengtovi, ale ten rozospatý povedal, že také ryby neexistujú a spal ďalej. Nakoniec sa ukázalo, že túto rybu dovtedy ešte nikto živú nevidel. Bola to hadovitá makrela a vedelo sa o nej len podľa dvoch nájdených kostier.

Deň na Kon-Tiki sa začínal tým, že posledný z nočnej služby zobudil kuchára. Ten na palube pozbieral lietajúce ryby. Ak sa okolo nemihali žraločie plutvy, po rýchlom kúpeli sa raňajkovali pozbierané ryby. Okrem dvojhodinovej služby pri kormidle mal každý člen posádky svoju úlohu. Heyerdahl viedol palubný denník, chytal ryby a fotografoval, Erik sextantom meral polohu, Knut s Torsteinom vysielali správy a Bengt varil.

Žraloky sprevádzali Kon-Tiki každý deň. Heyerdahlovi muži sa naučili kŕmiť ich z ruky a neskôr ich za chvosty holými rukami vyťahovať na palubu. Knut si s jedným aj nechtiac zaplával. V ten deň bola hladina úplne pokojná a žralokov nikde. Knut skočil do vody okúpať sa, a keď sa vynoril, zistil, že je od plte trochu ďaleko. Plával naspäť, keď hliadka na stožiari spozorovala veľkého delfína, ktorý za ním plával z hĺbky. Knuta upozornili, ale len mierne, aby sa nezľakol. Keď sa Knut snažil vyšplhať na plť, všetci stŕpli, keď zbadali, že delfín je vlastne veľký žralok. Podplával Knutovi brucho a zastal. Za odmenu, že Knutovi nechal všetky ruky aj nohy, dostal od posádky hlavu delfína.

Na ostrov, ktorý neuhne z cesty
Tretieho júla sa na stodvadsiatom piatom stupni západnej dĺžky objavil kŕdeľ fregát, znamenie, že niekde blízko je pevnina, a 30. júla ju Heyerdahlovi moreplavci aj uvideli. Bol to atol Puka-Puka, ale doplávať k nemu nemohli, pretože Kon-Tiki sa nedala tým smerom ukormidlovať. Kon-Tiki mohla pristáť vlastne iba na tom ostrove, ktorý jej bude jednoducho stáť v ceste. Siedmeho augusta sa jej postavil do cesty ostrov Raroia v súostroví Tuamotu. Bolo však treba prekonať koralový útes pred pobrežím. Chlapi vyhodili kotvu, ktorá ich mala pred nárazom na chvíľu zadržať. Vo vhodnom okamihu preťali lano kotvy a Kon-Tiki sa zdvihla na približujúcej sa vlne. Posádka povyskakovala na útes a plť za nimi vyhodila ďalšia vlna. Všetci sa čudovali, že sa Kon-Tiki pri tom nerozpadla. Cez plytkú pobrežnú lagúnu sa všetci dostali na breh. Po stojeden dňoch vyše šesťtisícosemstokilometrovej plavby posádka Kon-Tiki strávila niekoľko dní medzi pohostinnými Polynézanmi, pokým ich vyslaná loď neodviezla do Ameriky.

Výprava Kon-Tiki dokázala, že plť z juhoamerickej balzy má vlastnosti, ktoré jej umožňujú preplávať sedemtisíc kilometrov. O tom, či Polynézania naozaj pochádzajú z Južnej Ameriky, sa dodnes vedú spory, no Heyerdahl potvrdil, že pri sťahovaní národov po mori nerozhoduje vzdialenosť, ale nemeniaci sa smer vetra a morských prúdov z východu na západ. A ten je daný otáčaním Zeme, ktoré sa nikdy nezmenilo.

VÝPRAVA KON-TIKI:
Začiatok: prístav Callao, Peru
Koniec: ostrov Raroia, sústrovie Tuamotu, Polynézia
101 dní na mori
6 800 preplávaných kilometrov

Facebook Comments