Natália Evelyn Benčičová (1992, Bratislava)

 

Žije striedavo v Bratislave, Berlíne a vo Viedni, kde študuje odbor fotografia na Universität fur Angewandte Kunst. Evelyn pracuje prevažne s inscenovanou fotografiou. Vo svojej fotografii hľadá cestu medzi umením a komerciou, pričom nezanedbáva vizuál ani koncept. Rada sa teoreticky vzdeláva, prakticky experimentuje i kreatívne vyjadruje. Aj keď jej práca zväčša nezachytáva reálny svet a javí sa skôr ako fikcia, je založená na skutočnosti, ktorú odráža. Evelyn sa označuje za vorkoholičku, ktorá naplno žije tým, čo robí, a naopak.

www.evelynbencicova.com

Nejde o fotenie. Samo „cvaknutie“ je len posledný, najjednoduchší krok dlhej cesty, ktorá mu predchádza. Obraz vznikne omnoho skôr v mojej predstave, ktorej sa potom snažím priblížiť. To, samozrejme, nikdy dokonale nefunguje. V týchto situáciách nastupuje kreatívny chaos, ktorému sa nebránim. Preferujem, keď do scény vstúpi náhoda a vdýchne fotografii prirodzenosť reálneho života.

Som veľmi vďačná ľuďom, ktorí prejavujú dôveru mojej práci priamou či nepriamou účasťou na foteniach. Myslím, že cítia moje nadšenie a veria vízii, pre ktorú často vstávame, trpíme, nespíme či mrzneme. Ja pre to vyslovene žijem. Fotenia sú často náročné, lebo očakávam veľa od druhých, od samej seba a najmä od finálneho výsledku. Napriek tomu sú vždy samostatným zážitkom, odhliadnuc od toho, čo vznikne.

Vytvoriť fotografiu je na prvom mieste, až potom uvažujem o spôsobe prezentácie. Zverejnenie je pre mňa konečné štádium, v ktorom považujem prácu za a môžem sa posunúť za novým cieľom. Každý človek je akousi skladačkou, čo videl, počul a zažil. Inšpirácia zvonku podporuje kreativitu vnútri a priamo sa prenáša do vzniknutej tvorby. Poznám ľudí, ktorí dookola rozoberajú kopírovanie, no podľa môjho názoru je dnes pocit originality väčšinou skôr neznalosť už existujúcich konceptov a diel. Každá práca odrážajúca úprimný postoj a záujem daného človeka je podľa mňa hodnotná.

Fotenie je pre mňa magický moment podobný tranzu. Nepociťujem hlad, smäd ani únavu. Väčšinou sledujem scénu len cez hľadáčik tak, že zapĺňa celé moje zorné pole i myseľ. V tej chvíli celý svet prestane existovať a som priamo prítomná vo fotografii, ktorá vzniká. Často pociťujem obrovskú eufóriu, ktorú však čoskoro vystrieda nespokojnosť a potreba zachytiť niečo nové.

Facebook Comments