Ako dieťa si vyrastal v Afrike. Aké to bolo detstvo?
Moji rodičia sú lekári. Pracovali v Zambii. Chodil som do lokálnej školy s miestnymi. Učil som sa angličtinu a rozprával lokálnym nárečím bemba. V záhrade som trhal banány a naháňal chameleóny. Bolo to detstvo v prírode. Dalo mi viac ako detský kútik v nákupnom centre (smiech). Nemám problém nazerať na svet bez predsudkov. Vidím v prvom rade človeka a nie to, či je niekto čierny, alebo šikmooký. Tento rozmer treba budovať u detí, aby raz boli dobrými dospelými.
Rodičia lekári a ty si mal tú drzosť študovať žurnalistiku? Neboli sklamaní?
Neboli. Nikdy ma do toho netlačili. V podstate som jediný „nezdravotník“ v celej širokej rodine. Babka mala lekáreň a detstvo som strávil v zdravotníckych zariadeniach.
Bola a je byť lekárom prestíž? Alebo je to len naivný pohľad zvonku?
Videl som, aké zlé postavenie mali lekári za komunizmu. Ešte aj dnes sú nedocenení napriek tomu, akú záslužnú prácu robia. Zachraňujú životy! Mali by byť braní inak. Mňa ťahala fotografia.
Nakoniec si však zakotvil v humanitárnej sfére…
Na tomto poli pôsobím od roku 2001. Vtedy som spolu s Denisou Augustínovou založil Magnu. Ale prelína sa to. Som humanitárny pracovník aj fotograf. Dokonca aj manažér, koordinátor a dokumentarista. Dvadsaťštyri hodín denne, sedem dní v týždni. Takto fungujem posledných pätnásť rokov. Dúfam, že ešte ďalších iks rokov to takto potiahnem.
Nebije sa to?
Nie, práveže sa to dopĺňa. Fotografiami motivujem ľudí, aby sa o túto tematiku viac zaujímali, aby pomáhali.
Koľko času si reálne na Slovensku?
Na Slovensku som často, ale iba nakrátko. Dokopy možno mesiac. Jedenásť mesiacov som vo svete.
Pre tvoju organizáciu Magna pracuje v teréne päťsto ľudí. Ako ich sieťuješ?
Až deväťdesiat percent sú lokálni pracovníci, sestry, lekári, psychológovia. Keď chceš, aby to fungovalo, musíš to stavať vždy na lokálnom personáli. Operačné centrum máme na Slovensku a v každej krajine máme vlastné pobočky. Pracovali sme na troch kontinentoch, v dvanástich krajinách.
Deväťdesiat percent sú miestni. Tí zvyšní sú Slováci?
Nielen zo Slovenska. Aj z Francúzska, Talianska, zo Spojených štátov či z Anglicka. Pre týchto mladých ľudí je to dobrý odrazový mostík, keď si do životopisu môžu napísať, že rok liečili HIV pozitívne deti v Kambodži. Je to veľká profesionálna, ale aj ľudská skúsenosť. Bohužiaľ, pre Slovákov to žiadne veľké plus nie je. Väčšina nemocníc to nezohľadňuje, skôr to podceňujú…
Čo inde oceňujú, to sa u nás prehliada, na to sme si zvykli. Nebude to aj preto, lebo HIV sa nás vôbec netýka?
To by som netvrdil. Naša práca nie je len o liečbe HIV, poskytujeme všeobecnú odbornú zdravotnú pomoc deťom a ich rodinám v núdzi. Hoci na Slovensku som o hrozbe HIV počul naposledy na základnej škole. To, že sa o tom vôbec nehovorí, vnímam ako problém. Práve teraz je to oveľa aktuálnejšia téma. Ako sa otvorili hranice a ľudia viac cestujú, majú iných partnerov a striedajú ich, bude táto otázka čoraz pálčivejšia. Riziko je tu omnoho väčšie než v uzavretých komunitách.
Prečo sa teda o tom nehovorí?
Lebo oficiálne čísla sú zanedbateľné. Lenže podľa všetkého sa mnoho ľudí lieči aj mimo Slovenska. V Česku, v Rakúsku. Je teda rozdiel v tom, koľko ľudí s vírusom HIV sa lieči na Slovensku a koľko ich tu žije. Má to mierne stúpajúcu tendenciu.
Je HIV v Kambodži, kde aktuálne si, taký pálčivý problém?
Áno. No nielen v Kambodži, ale vo viacerých rozvojových krajinách. Pomáhame im s liečbou.
Dá sa HIV vyliečiť?
Nie, ale dá sa liečiť. Správny „kokteil“ liekov pacientovi umožní kvalitný a plnohodnotný život. Začiatkom tisícročia sa začali vyrábať generiká antiretrovirálnej liečby. Tie zaberajú.
Na západe sa však s týmto vírusom bojovalo už skôr…
V zásade išlo o to, aby liečba bola dostupná pre všetkých na svete. Liečba bola finančne náročná, nebolo možné ju poskytovať miliónom ľudí v afrických a ázijských krajinách. Vďaka generickým liekom sa môžu liečiť aj chudobní.
Ako tá liečba vyzerá?
Je to na celý život. Liečba však nie je len o tom „kokteile“ liekov, ale aj o tom, že liečime oportunistické infekcie, tuberkulózu a podobne. Tá je veľký problém. Zabezpečujeme monitorovanie pacientov, sledujeme ich vírusovú nálož a zabezpečujeme im aj psychosociálnu pomoc. Tá je veľmi dôležitá pri liečbe každého chronického ochorenia. Reálne to znamená, že každý pacient musí chodiť na kontrolné vyšetrenia a dvakrát do dňa v rovnakom čase užívať lieky. Nemôže vynechať jeden alebo dva dni alebo dať si liek o ôsmej ráno, ak si ho dáva normálne o desiatej. Každá takáto výchylka zvyšuje rezistentnosť proti liečbe a účinok liečby sa znižuje. My sme na seba zobrali veľkú zodpovednosť, začali sme liečiť deti. Magna bola jedna z prvých organizácií, čo sa na to dala.
Čo znamená, že liečba zaberie?
To, že ľudia môžu pracovať a normálne fungovať. Môžu mať deti…
Deti narodené s HIV?
Pozitívne matky môžu mať zdravé deti. V našich programoch je až deväťdesiatosem percent narodených detí negatívnych! V roku 2006 sme rozbehli model minimalizácie prenosu vírusu HIV z matky na dieťa. Z Kambodže sme to rozšírili do Kene, Konga, Vietnamu a Nikaraguy. Matky musia byť sledované a je potrebné, aby rodili v nemocniciach.
Koľko detí prešlo vašimi rukami?
V Kambodži sme liečili už šesťsto detí. Magna je v Kambodži lídrom vytvárania smerníc, ako sa starať o deti a mládež s HIV. Začali sme to realizovať v jednej, postupne vo dvoch nemocniciach a teraz sa to tak robí v nemocniciach v celej krajine.
Staráte sa aj o siroty s HIV. Koľko ich je?
Nachádzajú sa v tranzitných domovoch. Tým zabezpečujeme komplexnú zdravotnú a sociálnu starostlivosť – jedlo, vzdelanie, domov. Je ich štyridsaťpäť.
Keď počujeme o tvojej robote, vidíme tvoje fotky, si pre nás hrdina. Kto je hrdinom pre teba?
Pre mňa je hrdina lekár, zdravotník, ktorý musí každý deň čeliť prichádzajúcim pacientom. To je zdravotník, ako sa hovorí, v prvej línii. Je konfrontovaný so všetkou bolesťou a chudobou. Vidí zranené deti, tehotné matky, ktoré musia prejsť desiatky kilometrov, musia prekonať nebezpečné zóny. Pacient to na nich všetko hádže a oni to musia uniesť.
Mávaš strach?
Jasná vec. Mám strach…
Neparalizuje ťa?
Vďaka tomu, že ho mám, nejdem bezhlavo do nebezpečných situácií. Strach mi pomáha triezvo odhadnúť situáciu a nejdem na hranicu.
Ty máš hranicu inde než väčšina ľudí…
To je pravda (smiech). Strach je prirodzený a vďaka nemu sa viem rozumnejšie rozhodovať.
Bol si vyslovene v situácii, keď išlo o život?
Takých situácií bolo veľa. Na somálskych hraniciach… V deň, keď som tam bol, na tom istom mieste uniesli humanitárnych pracovníkov. Doteraz ich nenašli. Bolo to pred štyrmi rokmi. Mohol som byť na ich mieste. Alebo v Južnom Sudáne. V uliciach sa strieľalo, prekračoval som mŕtvych, všade boli zabití ľudia. Našťastie som nikdy nebol terčom ja ani nikto od nás, ale okolo to bolo drsné.
Ako všetku tú bolesť filtruješ?
Musím sa k tomu stavať ako profesionál. Nemôžem dať najavo strach, emóciu, zúfalstvo… Alebo v súvislosti s pacientom nemôžem prejaviť, že mi je to ľúto. Tým by sme ľuďom vôbec nepomohli. Oni očakávajú podporu, nie ľutovanie.
Darí sa to?
Darí. V zásade to pre mňa nie je problém. Pomáha bežný život a čierny humor. Dievčatá to mávajú ťažšie, tých sa to dotýka viac.
Ty pomáhaš, no keď ti je zle, kto pomáha tebe? Alebo si superman, čo nepotrebuje pomoc?
Moja manželka Denisa. Je výbornou psychologičkou. Ona je tá osoba, ktorá mi najviac pomáha. Ona vie, v akých situáciach sa nachádzam, čo prežívam. Ide v tom so mnou.
Ako dlho ste spolu?
Už pätnásť rokov.
Máte deti?
Máme dve dcéry. Staršia má sedem rokov, mladšia sedemnásť mesiacov.
Sú s vami? Dá sa to zvládať?
Jasné. Sú s nami a fungujeme ako rodina. Je to neštandardné. Veľa ľudí sa nás na to pýta, ale my s tým nemáme problém. Len logistika je občas náročnejšia (smiech). Ale myslím si, že deťom, tej väčšej to dáva veľmi veľa.
Videl si veľa dobrého i bolestného. Premýšľaš nad tým, aký je zmysel života?
Je dôležité žiť život bez predsudkov a byť otvorený pre druhých. Vtedy je život plnohodnotný, vtedy má zmysel. Nie zameriavať sa sám na seba. Treba sa rozdávať. Ľuďom, komunite, spoločnosti.
Čo je v živote najťažšie?
Mnohí ľudia, ktorým pomáhame, nemajú vplyv na svoj život. To je to najstrašnejšie, čo sa ti môže prihodiť. Deti narodené s HIV nemajú na výber. Deti utečencov nemajú na výber. Deti vo vojnových zónach nemajú na výber. Je mi ľúto, že väčšina ľudí na svete si nemôže zariadiť život po svojom. Nemajú možnosti. My máme to šťastie, že si môžeme žiť, ako chceme.
Ako vnímaš smrť?
Je to súčasť života. Máme z nej strach a nevieme si predstaviť, čo znamená. No pre mňa je to súčasť života. Ale ľudia, hlavne deti, by nemali umierať zbytočne. Tu v chudobných krajinách veľa ľudí umiera na choroby, ktorým sa dá už v západnom svete jednoducho predísť. Keď pomôžeš ľuďom v týchto zemepisných šírkach, oni to svetu tisícnásobne vrátia. Veľa úspešných ľudí sa narodilo práve v krajinách tretieho sveta.
O čom snívaš?
O tom, že Magna vďaka ľuďom, ktorí nás podporujú a pracujú s nami, bude schopná rýchlejšie a vo väčšom rozsahu pomáhať aj naďalej. Ja o tom na jednej strane snívam a na druhej strane robím všetko pre to, aby sa to stalo skutočnosťou. Sny premieňam na realitu.
Vizitka
Martin Bandžák (40) sa narodil v Bratislave. Detstvo strávil v Afrike. Vyštudoval žurnalistku a v roku 2001 založil humanitárnu organizáciu Magna, ktorá pôsobila na troch kontinentoch v dvanástich krajinách. Je oceňovaným fotografom. Momentálne žije v Kambodži, kde pomáha deťom s HIV. Je ženatý, má dve deti.
