V osedmdesiatych rokoch, keď práve vrcholila studená vojna bolo americké veľvyslanectvo v Moskve miestom ojedinelého príbehu. Sovietski špióni mali “napichnutých” viacero písacích strojov zamestnancov embassy of USA. Story rozlúskol istý expert z americkej Agentúry pre národnú bezpečnosť v lete 1984. Zamestnanci veľvyslanectva tušili dajakú “habaďúru,” ale nevedeli, čo a kde treba hľadať. Profík si prezeral röntgenové snímky písacích strojov. Náhle uvidel vo vnútri mechanizmu súčiastky, ktoré tam byť nemali. Indícia, že treba hľadať v písacích strojoch sa k Američanom dostala z iného úradu nemenovanej západnej krajiny, kde Sovieti už niečo podobné vyviedli.

 

Rusi “napichli” šestnásť písacích strojov, ktoré šlapali asi osem rokov. Išlo o stroje IBM Selectric, ktoré namiesto klasických klapiek používali guľovitú hlavicu, tzv. ružicu. Hlava bola ovládaná elektricky a pri písaní sa bleskurýchlo otáčala. Jej pohyb zabezpečovala sústava mechanických ramien. Experti usúdili, že KGB plošticou snímala pohyb týchto prenosových ramien. Ploštica sledovala ramená, a “čítala” vety, ktoré zamestnanci písali. Rusi museli nahradiť zopár pôvodných dielov kópiami, ktoré mali na konci silné magnety a ich pohyb sledoval magentometer ploštice. Profíci konštatovali, že nápad mal svoje muchy, a nebol úplne presný, no v istom smere si zaslúžil obdiv. Sovieti vydumali aj systém prenosu dát. Ploštice mali rádiový vysielač, ktorý údaje prenášal v obmedzenom rozsahu, ale zrejme priamo v budove. Zároveň boli filtrované všetky rizikové frekvencie, ktoré mohli detektory nájsť. Podľa webu arstechnica.com sa všetko vypínalo diaľkovo, takže v éteri bolo náhle ticho. Rusom však “amíci” tiež slušne vypálili rybník. Zhruba v tom čase sa “napichli” na kopírky Xerox, ktoré používali sovietske veľvyslanectvá, takže čítali to, čo potrebovali.

Facebook Comments