Písal sa rok 1965. Asistentka dr. Johna C. Lillyho, 23-ročná Margaret Howe, spolupracovala na úlohe či sú delfíny schopné pochopiť ľudskú reč. V tých rokoch sa popredné vedecké kapacity zaoberali takouto teóriu celkom vážne a dr. Lilly nebol žiadnou výnimkou. Experiment mal dokázať hypotézu, že Peter – delfín skákavý – fešnú Margaret prijme za svoju blízku priateľku a časom bude s ňou zhusta “diškurovať.”

Žena žila v špeciálne upravenom dome s minibazénom, kde bola voda sotva po kolená, a samozrejne s Petrom. Obaja mali vedľa seba žiť, spať, jesť a tráviť všetok voľný čas, počas dlhých 10 týždňov. Teória dr. Lillyho predpokladala, že duch “spoločných rozhovorov” človeka a delfína sa premení na realitu v horizonte dvadsiatich rokov. Jeho kniha z roku 1961 Človek a delfín sa dokonca stala bestsellerom.

Margaret bola Lillym považovaná za schopnú a zapálenú vedkyňu. S delfínom žila celkom osamote. Dni plné práce a izolácie si po troch tyždňoch začali vyberať svoju daň. Delfín prejavoval čoraz väčšiu nervozitu, depresie a nespolupracoval. Ukazovalo sa, že sa nástojčivo a cielene obtiera o jej nohy a máva erekciu. Bol zrejme zaľúbený a začal sa jej dvoriť. Žena sa snažila napätie prelomiť, a tak vzala vec do vlastných rúk. Nastalo to, čo ľudské dvojice poznajú až príliš dobre. Zbavenie sa sexuálneho tlaku, umožní rýchly reštart.

 

Margaret neskôr popisovala, že všetko, čo sa dialo, bolo nesmierne prirodzené, tiché, jemné a neobyčajne vzácne. Ako – s dávkou britskej nadsádzky – uvádza telegraph.co.uk., rozhovory s delfínom sa napokon uskutočnili, aj keď v nečakane inej hladine. Napokon dokument BBC “Dievča, ktoré hovorilo s delfínmi,” mnoho z tejto zvláštnej story odhaľuje. Experiment tak nevyšiel, ale je jasné, že úvahy o vysokej inteligencii týchto morských cicavcov sa potvrdzujú čoraz viac. Žiaľ, stále ešte nevieme to podstatné – či delfín vládne vedomím vlastnej existencie.

Facebook Comments