Obyvateľstvo Madagaskaru tvorí osemnásť základných kmeňov, ktoré dodnes zachovávajú svoje zvyky a tradície. Okrem iného na znak úcty k svojim predkom vykonávajú aj ich exhumáciu a volia si svojich kmeňových náčelníkov a kráľov.

Móric Beňovský a Madagaskar:

S ostrovom Madagaskar sa spája meno Mórica Beňovského, uhorského šľachtica slovenského pôvodu z Vrbového, ktorý na tomto ostrove strávil štyri roky svojho života. S poverením francúzskeho kráľa Ľudovíta XV. prišiel na Madagaskar v roku 1774 ako dvadsaťsedemročný vybudovať vojensko-obchodnú základňu.

Vďaka svojim zásluhám pri zjednocovaní miestnych kmeňov a spolupráci s domorodými obyvateľmi ho kmeňoví vodcovia v roku 1776 vyhlásili za anpansakabé – veľkokráľa, čím získal kontrolu nad severovýchodnou časťou ostrova. Beňovský zahynul na Východnom myse Madagaskaru pri prestrelke s elitným francúzskym komandom v máji 1786, keď tam ako nezávislý vládca budoval svoje mesto Mauritániu.

Vanilkové pobrežie:

Severovýchodné pobrežie Madagaskaru s prívlastkom vanilkové je známe produkciou tohto exotického korenia. Hoci vanilka pôvodne pochádza z Mexika, na Madagaskare, kam ju priviezli Francúzi, sa jej veľmi dobre darí a je známa vo svete svojou špičkovou kvalitou. Provinčné mesto Antalaha na severovýchode Madagaskaru sa nachádza na „vanilkovom“ pobreží Indického oceána.

Antalaha je východisko výletov na Východný mys (Cap Est) a do málo navštevovaného národného parku Masoala, kde je možné absolvovať niekoľkodňovú túru cez dažďový prales až do Maroantsetry. Bernd, nemecký zubár, ktorý žije v Antalahe už vyše dvadsaťpäť rokov, sa vášnivo venuje histórii o našom slávnom krajanovi. V garáži vo svojom dome opatruje delá z obdobia pôsobenia Beňovského v tejto oblasti. Na pozemku v meste už niekoľko rokov pripravuje otvorenie námestia, ktoré bude niesť meno Mórica Beňovského. Tento akt sa spája aj so slávnostným odhalením slovenského pamätníka a bolo plánované v čase uzávierky tohto čísla Brejku, v januári 2012. Slovenský pamätník so symbolom lodnej plachty a sťažňa vo forme slovenského dvojkríža dal vyrobiť a previezť zo Slovenska na Madagaskar Kysučan Stanislav Machovčák.

Okrem pamätníka a vyše dvojmetrového historického dela kalobe bude na Beňovského námestí v Antalahe zriadené Beňovského múzeum, reštaurácia a penzión. V Antalahe sme sa ubytovali v hoteli Florida, kde nás privítala milá a usmievavá prevádzkarka Gertrude. Žila s despotickým mužom, s ktorým sa pred ôsmimi rokmi rozviedla, má trinásťročnú dcéru a žije sama. Polovica spoločnosti v meste ju prijíma ako osamelú matku bez partnera, druhá polovica ju odsudzuje.

Gertrude pracuje v hoteli takmer nonstop od rána do večera za plat dvadsaťpäť eur mesačne, k tomu má ako bonus zabezpečené bývanie.

Jej dcéra pre pracovné nasadenie mamy žije u príbuzných a stretávajú sa len párkrát do mesiaca. Gertrude nám prezradila, že túži po partnerovi, ale jej práca a takmer vykorisťovateľské podmienky vlastníka hotela jej veľa šancí na zoznámenie nedávajú. Poprosila nás, či by sme nevedeli uverejniť niekde vo francúzskej tlači jej inzerát, ktorý by jej poskytol nádej na spoznanie nejakého muža z frankofónnej Európy. Snom malgašských žien je získať bieleho partnera, po malgašsky vazaha, ktorý by im vedel zabezpečiť lepší život a vyslobodenie z miestnych chudobných pomerov. Na Madagaskare nie je výnimka stretnúť pár – starší biely muž, nezvyčajné Francúz, s Malgaškou, ktorá je o tridsať rokov mladšia, a kŕdľom ich malých detí.

Východný mys:

Cesta na Východný mys z Antalahy je dlhá len štyridsaťšesť kilometrov, ale dostať sa po nej až na miesto, kde Beňovský v rokoch 1785 – 1786 budoval svoje mesto Mauritániu, nie je jednoduché. Prašná cesta, ktorá vedie cez polorozpadnuté provizórne mosty, býva po cyklónovej sezóne často nepriechodná. Na dvoch priechodoch cez rieku mosty neexistujú, a tak prepravu zabezpečujú domáci pomocou vratkých pltí.

Miestni prekonávajú tieto vzdialenosti zväčša pešo alebo na starých bicykloch. Občas prach na ceste zvíri motorka alebo plne naložená dodávka s tovarom a ľuďmi. Po štyri­apolhodinovej jazde džípom prichádzame z Antalahy na Východný mys do dediny Ambodirafia. Je to pobrežná džungľa, popri ceste stoja drevené chatrče a okolo nich sú malé hospodárske dvory. V Ambodirafii žije aj francúzsky lekár Didier, ktorý tu pomohol postaviť školu.

Škola má päť tried a navštevuje ju až dvestodvadsať detí. Závratný rast populácie Madagaskaru sa prejavuje aj tu, takmer na konci sveta. Po príchode na Východný mys nás sprievodca zaviedol do drevenej chatrče bez elektriny a tečúcej vody, kde nám poskytli jedlo a ubytovanie. V chatrči nás obsluhovalo mladé dievča, bez úsmevu, s mimoriadne smutným výrazom v tvári. Pri večeri sme sa dozvedeli, že dievča má šestnásť rokov, volá sa Anita a jej rodičia žijú v meste Antalaha. Jej mama je telesne postihnutá, a tak žije so starým otcom tu v dedine Ambodirafia a nepretržite sa stará o chod hospodárstva a mladších súrodencov.

Starý otec ju kvôli robote zobral aj zo školy, preto dievča len slúži od svitu do mrku bez východiska, bez úniku, bez možnosti vzdelania. Starý otec, ktorý, mimochodom, vyzeral ako mladý päťdesiatnik, sa pred domom oddával fajčeniu trávy a prácu prenechal na Anitu ako svoju otrokyňu. S naším malgašským sprievodcom sme večer na znak družby striedavo spievali malgašské i slovenské piesne. Vyzval som aj Anitu, nech niečo zaspieva. Dievča si prisadlo k nám a začalo smutne a potichu mrmlať nejaký text bez výraznej melódie.

Malgašský sprievodca mi preložil význam textu, ktorý spievala: „Som taká smutná, že asi zomriem…“ Keď som ráno dával Anite ako darček ozdoby do vlasov, ktoré sme priniesli zo Slovenska, ihneď utekala za mladšou sestrou, aby sa podelili. Mali sme naplánovanú návštevu školy, a tak sme so súhlasom starého otca navrhli Anite, nech ide s nami.

V očiach dievčaťa sme videli radosť a jej úsmev nás sprevádzal počas celej cesty. V škole sa Anita konečne zmenila na veselé dievča. Bosými nohami oduševnene hrala futbal na dvore, rozprávala sa s kamarátkami, smiali sa spolu a nás napĺňal dobrý pocit, že strávi aspoň pol dňa v prirodzenom prostredí, mimo dosahu svojho starého otca, ktorý ju viditeľne týral.

Beňovského pomník a ostrov:

Na výraznejšom návrší na Východnom myse je postavený Beňovského maďarský pomník z betónu s tabuľkami, ktoré predstavujú vrbovského rodáka ako maďarského cestovateľa. Mnohí ľudia sa domnievajú, že pomník je miesto, kde je Beňovský pochovaný. Ale hrob, ktorý na historickom náčrte zakreslil jeho niekdajší francúzsky spoločník Lasalle, je označený inde. Hneď oproti Východnému mysu je maličký ostrov v tvare lodnej kotvy.

Na starých mapách je uvedený ako Beňovského ostrov. Roku 2007 ho silný cyklón takmer vymazal z mapy. Úplne spustošil stromy a bujnú vegetáciu na ostrove. Z mierne kopcovitého ostrova sa stala vyfrézovaná piesková plytčina. Po štyroch rokoch ostrov opäť ožíva, na väčšine plochy už rastie vysoká, hustá, tráva a z nej sa vynárajú mladé stromčeky.

Viac sa dočítate vo februárovom čísle mesačníka Brejk.

Facebook Comments