Potápanie. Také jednoduché slovo, ale z pohľadu chápania sveta úžasné, nekonečné a ešte navyše „cool“ a „in“. Musím sa krotiť, lebo moje nadšenie z potápania ma neustále núti používať superlatívy. A stále mám pocit, že ho aj tak ochudobňujem. Ale po poriadku. Predstavte si situáciu, že idete lietať. Nemyslel som teraz marišku! Bez lietadla, rogala či padáka sa to nedá. Závidíme vtákom. Predstavte si, že idete na kozmický výlet s cestovnou kanceláriou „ManySpace“, aby ste zažili beztiažový stav. Alebo si predstavte, že skočíte zo strechy 12-poschodového domu. A keď vás vyhodia dverami, vrátite sa oknom. Predstavte si ticho, pokoj, pohodu… To všetko je možné naraz. Nielen to, ale ešte viac, pestrejšie, zaujímavejšie, vzrušujúcejšie. Rešpekt pred prírodou, radosť z prekonania…

Kurz z prinútenia:

Som Ryba. Nielen znamením. Manželku som niekoľko rokov na dovolenkách učil bližšie sa skamarátiť sa s vodou. Podarilo sa mi dosiahnuť jej „šnorchlovanie“ z hladiny, neskôr dokonca aj so šnorchlom! Nakoniec som odmietol jej žiadosť vyloviť z hĺbky 1,5 metra mušličku. Veľmi ju chcela. Až tak, že sa po ňu ponorila. Vtedy som so svojím učením skončil a vyhlásil som, že keď chce ísť ďalej, vlastne hlbšie, nech si zaplatí kurz potápania. Netušil som, čo som si týmto zarobil! Prešli asi dva roky. „Prihlásila som nás na kurz,“ zaznela pamätná veta. „Nemám na to čas!“ bola moja odpoveď. Vtedy som nevedel, o čo sa pripravujem. Manželka zistila, ako a kde sa taký kurz robí, ako dlho, za koľko. A kurz potápania sa dá urobiť počas dovolenky pri mori za týždeň v jednom z mnohých hotelov blízko potápačských, teda dive centier. Ale aj to, že je to možné aj u nás: trocha teórie po večeroch, pár cvičných hodín v bazéne, potom otvorená voda, skúšky. A bude licencia. Prehovorila ma. Inštruktor začal skúmať motiváciu prihlásených. My ideme k moru…, ja som videl filmy spod hladiny…, známi mi ukazovali fotky. Prišiel rad na mňa: „Ja som tu z prinútenia! Žena ma sem dotiahla.“ Ešte teraz mám pocit, že inštruktor, ktorý už zažil asi všetko, na to na chvíľu zabudol. Takú silnú motiváciu už dlho nepočul! Ešte ma nepoznal…

Najprv na suchu:

Pár sedení v klubovni, povinné oboznámenie sa s prístrojmi, tréning v bazéne. Všetko pekne postupne a systematicky. Pre každého. Prvé ponory na otvorenej vo- de boli na potápačom známom mieste: senecká Guláška so svojimi podvodnými atrakciami. Mierne popŕchalo a bolo zatiahnuté. Ubezpečili nás, že pod hladinou neprší! Logické, ale nikdy som nad tým takto neuvažoval. Okamžite mi dážď prestal prekážať. Všetci sme len rozmaznaní civilizáciou! Ešte pár slov o tom, čo nás čaká, čo budeme robiť, vidieť. Opakovanie potápačskej posunkovej reči. Pod vodou sa nerozpráva. Logické, ale ani nad tým som nikdy predtým neuvažoval. Takže sa pod vodou asi nedá pohádať s manželkou? Úžasné! Teraz už viem: Dá sa!

Ide sa na to:

Nebudem zaťažovať podrobnosťami. Iba stručne: Najprv natiahnuť na seba neoprén, primontovať hadice na fľašu so vzduchom, kontrola. Pripli sme si opasok s olovom, žaket s pripevnenou fľašou, plutvy, okuliare a odplávali od brehu. Zachovávam vmaske navonok chladný a samozrejmý výraz. Vmojom vnútri však vzrastá množstvo adrenalínu, pulz, tlak, pochybnosti a očakávanie. Všetko naraz. Po kontrole na hladine prišiel signál O. K. a pokyn na zanorenie. Vypúšťam vzduch zo žaketu a ponáram sa. Vôbec nevnímam, že tu naozaj neprší, že je tu ticho, žiadna vrava. Odpoveď na otázku „Koľko vážite?“ je tu rovnako zbytočná ako otázka sama. Presviedčam sa, že dýcham, netečie mi do masky, snažím sa robiť všetko, ako ma učili. Čo to vlastne bolo? Pomaly sa dotýkam dna asi v 6-metrovej hĺbke. Až jeho prítomnosť ma vráti do reality a konečne sa obzerám. Inštruktor je blízko, pozerá sa na mňa. Kde bol doteraz? Samozrejme, stále tu.

Vyskúšať treba aj nepríjemné:

Je to tréningový ponor, dostávam pokyn dať si dole masku. Strašne to nemám rád! Maska sa naplní vodou, opäť si ju nasadím a vyprázdnim z nej vodu. Perfektne! Mám to za sebou. Som spokojný. Pozerám sa na inštruktora, očakávam pochvalný posunok, ale dostávam pkyn O. K. a ešte raz! Začali sme sa vyvažovať asi meter nad dnom. Je to práca s dofukovaním a vypúšťaním vzduchu do žaketu. Relatívne rýchlo sa mi to podarí a vznášam sa. Perfektné, nekonečné. Lietam, vnímam stav beztiaže. To treba zažiť! Zrazu sa mne, suchozemcovi, zmenil dvojrozmerný priestor na reálny trojdimenzionálny. Mám eufóriu z priestoru. Prestávam zháňať 20 miliónov dolárov na let do vesmíru.

Ozajstné potápanie:

Po záverečných skúškach dostávame licenčnú kartu a ideme sa naozaj potápať. Do mora. Samozrejme, do Chorvátska. Cestou cez Taliansko dokupujeme potápačský výstroj. Žakety, automatiky, neoprény, osobné potápačské počítače a niečo na obranu – potápačské nože. Neoprén manželke sadne amá tiež dobrú farbu. Dôležitý parameter kvôli rybám, hoci ešte nevieme, aký majú vkus. Na chorvátskom otrove Murter nachádzame dive center. Vedie ho Talian. Ten typ, ktorý sa potápa tak samozrejme, ako ja chodím na internet. S prehľadom a rutinne. Navyše vidí všetko, čo sa deje okolo. Dnes má už plno. Prihlasujeme sa na dva zajtrajšie ponory. Získavame tak ešte deň na vyskúšanie výstroja. Požičiavame si olovo a fľaše.

Prvý raz v mori:

Našli sme si vzdialený záliv, kam sa dalo dostať autom. Vykladáme výstroj a obliekame sa. Sme tam jediní potápači a pár ľudí nás so záujmom pozoruje z pláže. Malí diablici v hlave ryjú: „Je to nové, ešte to nebolo vo vode, bude to fungovať?“ Čertíkov na pláži nepočuť, a pretonestrácame tvár. Suverénne sa obliekame. Nikto sa mi našťastie nechystá merať systolický tlak. Som rád, nepokazím tlakomer… Skúška dopadla výborne, dali sme dva 20-minútové ponory do hĺbky 11 m. Ráno nastupujeme na loď s Talianom. Ideme sa potápať do známeho národného parku Kornati. Lomcuje mnou nadšenie a tréma naraz v jednom čase. Vyhráva nadšenie a sám som z toho prekvapený.

Dámy a páni, cez palubu!

Široko- -ďaleko nie je ostrov, keď lodný motor prestal revať. Čo sa deje? Talian vyhadzuje kotvu. Sme tu! Kde? Pod nami je ostrov, ktorému sa nepodarilo vyrásť až nad hladinu. Volajú to sik. Vrchol má v hĺbke dvoch až troch metrov pod hladinou. Okolo neho je hĺbka do stovky. No nazdar! Začínam sa tešiť. Neuveriteľne. Som nedočkavý. Skáčeme do vody a zanárame sa. Množstvo rýb nad sikom a vôbec neutekajú. Podvodný ostrov prudko padá do tmavomodrého ničoho. Vznášam sa nad tým. Dostavuje sa nadšenie, aké som ešte nezažil, a napĺňajú sa moje túžby a sny o lietaní. Vlastne letím vo výške sto metrov a podo mnou nie je nič. Adrenalín to vzdáva, už nevládze. Ja áno a stále viac. Nech to trvá večne… Je to úžasné, neopísateľné nikomu, kto to nezažil. Okolo je tmavá modrá, pravidelne zasipí automatika, zabublajú bubliny, kŕdeľ vznášajúcich sa potápačov.

Hor sa do hlbín!

Talian ukáže dole. Klesáme k strmej stene siku. Na dne sú veľké úlomky amfor pravdepodobne z lode, ktorá o tomto podvodnom vrchole nevedela. Vznášame sa nad priepasťou okolo steny, ktorá umocňuje nádheru pocitu z lietania. Špirálovito klesáme a v hĺbke asi 30 m zo steny na rímse trčí dvaapolmetrová kotva. Prekvapujúca civilizácia v tejto hĺbke. Visím „postojačky“ vedľa kotvy a porovnávam sa s ňou bez akéhokoľvek dotyku s čímkoľvek pevným. Otáčam sa dole hlavou a mením perspektívu pohľadu. Keby som tu mal foťák… Popri pukline v kolmej stene klesám hlbšie. Kontrolujem počítač a neverím očiam. Som hlbšie ako 45 m! Radšej hneď začínam stúpať a s mojím potápačským kŕdľom sa veľmi pomaly vraciame na hladinu. Som mimoriadne spokojny a zisťujem, že neviem vyjadriť svoje pocity. Všetky slová nestačia, keď vyhŕknem: „To teda bolo!!“ A všetci, čo sú tu, vedia a súhlasia.

Sprostredkovať zážitok!

Po prvých skúsenostiach nasleduje množstvo ponorov. Činnosť sa automatizuje, skúsenosti pribúdajú. Ale rešpekt zostáva. Doteraz pred každým ponorom cítim vzrušenie, očakávanie a rešpekt. Ten motivuje k zodpovednosti,stará sa, aby sme nerobili chyby. Kto stratí rešpekt pred prírodou, riskuje. Ale chcem sa o zážitky podeliť, pripomínať si ich. Kupujem si preto fotoaparát a vodotesné puzdro. Skúšam fotiť. Zbieram prvé skúsenosti metódou pokus – omyl. Najprv sa zaplietam do vlastných upínacích laniek – teraz už mám foťák pripevnený na zápästí. Experimentujem s nastavením parametrov a režimov – dnes mám na ňom vypnuté, čo sa dá. Spočiatku fotím s interným bleskom a dostávam „zasneženú“ krajinu. Teraz to skúšam s externou lampou alebo vmenšej hĺbke, kde má svetlo ešte aj červenú zložku. Upravujem fotky v počítači a formát jpeg ma obmedzuje – takže som prešiel na nekomprimovaný RAW. Najskôr som fotografoval všetko veľké – teraz mám väčšinou zapnuté makro. Snažím sa dosiahnuť čistotu, dokonalosť a ostrosť záberov ako profesionáli… Ale už viem, že najdôležitejšie je to, že som si tú fotku urobil ja. Že som tam bol. Toto poznanie ma stálo veľa pokazených fotiek a nespokojnosti. Najmä v porovnaní s obrázkovými knihami s potápačskou tematikou. Rozdiel je v tom, že ja sa potápam pre zážitky a fotením si ich len dokumentujem. Tá pravá radosť je vo mne. Fotografia mi ju pomáha vrátiť aj neskôr.

Pozrieť sa na vrak:

Zbožňujem potápať sa k vrakom. Na dne leží veľká loď. Má viac palúb, okná, dvere, sťažne, skrutku, tovar, zábradlia… Bol to plávajúci dom, teraz to je ležiaci vrak. Skrutka je v hĺbke 36 m, to je ako 12-poschodový dom. Čln necháme priviazaný o antény na streche a ideme sa pozrieť, akú poštu máme dole v schránke. Nie výťahom, ale skočíme si vedľa domu. Cestou dole nazeráme zvonka do okien. Vplávame oknom, vyplávame dverami. Rozdelenie na okná a dvere stráca zmysel. V obývačke – kajute sa vznášame medzi dlážkou a stropom. Sme nezávislí od zemskej tiaže. Vychutnávam si to. Klesáme. Veľkosť lodnej skrutky nás fascinuje. Je obrastená morskými rastlinami a živočíchmi ako všetko naokolo. Tu sa aj vrak stáva užitočným pre život. Stúpame na hornú palubu. V strede je veľká čierna kruhová diera po komíne. Nebol by som to ja, keby som sa nešiel pozrieť dnu. Dávam signál svojmu buddymu, vypúšťam vzduch zo žaketu a zvoľna klesám do komína. Po pár metroch v tmavej kovovej rúre strácam odvahu, vlastne si vravím, že tam nič nie je, a vraciam sa hore. Kde inde by sa vám stalo takéto niečo? Cestou nahor k člnu ešte navštívime kapitánsky mostík, chvíľu sa zdržíme pri vrchole sťažňa tam, kde bývala vlajka. Milujem vraky.

Život pod hladinou:

Potápanie v teplých moriach je asi najobľúbenejšie. Netreba sa čudovať. Tisíce rýb a rybičiek, stovky pestrých farieb, rozmanité tvary, rastliny, koraly… Mám rád našu suchozemskú prírodu. Ale s touto pestrosťou a blízkosťou pod hladinou sa to nedá porovnať. Ryby akoby zabudli utiecť, ba niektoré sa ešte prídu aj pozrieť. Veď priznajme si: Exoti sme tam my! Pamätám sa, ako ma úplne rozhodil môj prvý žralok. Bol ďaleko a mal niečo vyše metra. Je to krásne zviera, ale byť s ním v jeho prostredí po tých krvákových kinohitoch… Teraz to vnímam inak, krajšie, bez zbytočného strachu. Stretnúť pod hladinou v Egypte dvojmetrovú murénu, metrovú korytnačku či poldruhametrového napoleona? Nechá sa aj pohladkať, kým dôstojne odpláva. To sú jednoducho zážitky patriace k potápaniu. Ležať niekde na Maledivách na dne a nad hlavou nechať krúžiť niekoľko troj- až štvormetrových mánt – na to sa jednoducho nezabúda. To treba vidieť, treba to zažiť. Ste to povinní voči sebe. Verte mi, skúste.

Facebook Comments