10. Väzenský Houdini
Alfred Hinds alebo Alfie, ako ho volali, bol britský kriminálnik a majster únikov z päťdesiatych rokov minulého storočia. Na živobytie si zarábal vlámaniami a krádežami šperkov. Odsúdili ho na dvanásť rokov, počas ktorých sa pokúsil o viacero únikov. Až trikrát sa mu to ozaj podarilo. Preto dostal nové meno – Houdini Hinds, podľa slávneho eskamotéra Houdiniho. Najprv unikol z väzenia v Nottinghame. Prekĺzol cez zamknuté dvere a nerobil mu problém ani šesťmetrový múr. Po pol roku na slobode ho našli a zatkli. Okrem únikov sa zaujímal aj o vtedajší trestnoprávny systém na Britských ostrovoch a pomocou naučených právnych kľučiek sa začal dožadovať amnestie, pretože útek z väzenia nebol vedený ako nelegálna aktivita. Bolo to len divadlo, pretože počas pojednávania na súde sa nechal odprevadiť policajtmi na toaletu. Zbavili ho pút a on to hneď využil a s vopred pripraveným náradím z budovy utiekol. Už o päť hodín ho však znova chytili na letisku. Tretí pokus uskutočnil hneď o rok, tentoraz z väznice v Prakhurste. Celý ten čas, čo bol za mrežami, neprestal posielať námietky na súd a písal dokonca nekonečné listy britskému premiérovi. Nepomohla mu ani trojhodinová obhajoba pred Snemovňou lordov a zvyšných šesť rokov si riadne odsedel.

9. Český odhodlanec
V našich končinách médiami najviac zarezonoval útek Jiřího Kajínka z väznice v Mírove roku 2000. Pre odsúdenca to už bola však rutina. Kajínek nebol svätúšik už od mlada. Prvé opletačky so zákonom mal už ako pubertiak a za mreže sa dostal už v roku 1982. O osem rokov bol prepustený v rámci Havlovej amnestie. Potom sa začal kolotoč útekov, ktorý sa zapísal do dejín. Najprv sa v roku 1993 nevrátil z dvojdňovej vychádzky. O pár mesiacov nato spáchal vraždy, ktoré mu vyniesli doživotie. Ešte počas vyšetrovania utiekol v roku 1994 z väzby v Českých Budějoviciach, no na slobode ostal len deň. Presunuli ho do prísnejších Valdíc, odkiaľ o dva roky znova utiekol. Tentoraz ho chytili ešte na streche väznice a neužil si ani polhodinu čistého vzduchu. Po odsúdení na doživotie sa dostal do väznice v Mírove. V roku 2000 využil nepozornosť strážnikov a podarilo sa mu doteraz neznámym spôsobom prepašovať do cely pílku, ktorou prerezal mreže na okne. Z prestieradla si vytvoril lano a na jeho konci priviazal kotvu z posteľného rámu. Lano z okna hodil na osem metrov vzdialený múr, zaistil ho aj na svojom okne a rúčkovaním prešiel desať metrov nad zemou na hradbu. Z nej sa spustil druhým, vopred pripraveným lanom. Vtedy ho zazrel jeden strážca a spustil alarm. Stihol ešte na Kajínka párkrát neúspešne vystreliť, no utečenec už vbehol do blízkeho lesa. Objavili ho o tri mesiace v byte spoluväzňa Černého, tiež odsúdeného za vraždu. V médiách následne vypukla intenzívna diskusia a časť verejnosti začala Kajínka považovať za moderného Robina Hooda, ktorý sa stal obeťou komplotu.

8. Rogalo
Jeden z najambicióznejších plánov na útek z väzenia mali zajatí britskí piloti Jack Best a Bill Goldfinch, ktorých zostrelili počas druhej svetovej vojny. Umiestnili ich do väzenia pre vojenských dôstojníkov v saskom meste Colditz. Toto zariadenie je v kaštieli, ktorý postavili na brale nad riekou. Viackrát sa odtiaľ pokúsili väzni o útek, no žiaden nebol taký prepracovaný ako ten, ktorý mali na svedomí dvaja spomenutí piloti. V podkroví kaplnky najprv postavili falošnú stenu a za ňou začali zostavovať rogalo. Nemeckí strážcovia sa zameriavali skôr na únikové tunely, takže Best a Goldfinch nad ich hlavami pracovali vcelku nerušene. Postupne poznášali všetko drevo, čo našli, na krídla použili posteľné prestieradlá a podlahovú krytinu. Našťastie bol vo väzení aj expert na konštrukciu lietadiel a rogál. Mohol im skontrolovať výpočty a záťažové diagramy, aby sa po odlete nezrútili do rieky Mulde, šesťdesiat metrov pod strechou kaplnky. Útek nakoniec nemuseli podstúpiť. Len pár dní pred dokončením rogala mesto Colditz aj s kaštieľom oslobodili spojenecké vojská. Pred deviatimi rokmi bola presná replika rogala pre dokument  britskej stanice Chanel 4 znova postavená a vyslúžilí piloti sa spolu s divákmi presvedčili, že by fungovalo.

7. Turecká pohostinnosť
Keď americký študent William Billy Hayes nastupoval v roku 1970 po dovolenke v Turecku do lietadla domov, isto netušil, ako sa mu zmení život. Mohol za to trochu aj sám. Nemal si ako suvenír brať so sebou balík pašovaného hašiša. Chytili ho a odsúdili pôvodne na štyri a pol roka. A v tureckom väzení je aj mesiac peklom. Prežil to, no ako prešiel týždeň i mesiac po jeho prepustení a on bol stále za mrežami, uvedomil si, že tam už ostane navždy. Po piatich rokoch ho premiestnili do väznice na ostrove v Marmarskom mori, kde začal plánovať svoj útek. Na ostrove neboli žiadne lode, no neďaleko bol malý prístav, ktorý sa vždy pred búrkou zaplnil rybárskymi loďkami. Raz sa mu podarilo prešmyknúť sa popri strážcoch a v betónovom úkryte celé dni čakal na búrku. Poseidón ho vyslyšal, Hayes ukradol jednu z lodiek a dostal sa do Grécka. Po slávnom návrate domov o svojom úteku napísal knihu Polnočný expres, podľa ktorej vznikol rovnomenný film. V ňom scenárista Oliver Stone veci ešte zdramatizoval a Hayes mal stráviť roky vo väzení pre duševne chorých a pri úteku zabiť strážcu bodnutím na vešiak. Ako v knihe, tak aj vo filme sa podrobnejšie dozviete o jeho útrapách v jednom z najhorších väzenských systémov.

6. Veľký útek
The Great Escape je názov trojhodinového filmu so Stevom McQueenom v hlavnej úlohe, ale aj udalosť, ktorá sa odohrala počas druhej svetovej vojny. Šlo o slávny útek spojeneckých vojakov z nemeckého väzenia pre vojnových zajatcov roku 1944. Pod vedením dôstojníka Rogera Bushella sa takmer šesťsto väzňov podieľalo dlhé mesiace na kopaní troch tunelov vedúcich z tábora. Všetko bolo premyslené. Vo väzení boli nainštalované seizmické mikrofóny na zachytenie každého úderu. Preto sa tunely museli kopať v hĺbke až deväť metrov. Na „banícku“ robotu použili všetko, čo mohli. Staré postele, dosky, príbor, konzervy, drôty. Postupovali pomaly, no opatrne. Tunel vystužovali brvnami a podarilo sa im zaviesť aj osvetlenie podobné klasickým vianočným žiarovkám. Pre lepší prísun kyslíka dokonca zostrojili vzduchovú pumpu. Začali sa šíriť fámy, že väzni sa budú presúvať do iného tábora, navyše, jeden z tunelov bol odhalený. Museli teda svoje plány urýchliť. Počkali na najbližšiu bezmesačnú noc a postupne sa sedemdesiatsedem zajatých vojakov preplazilo cez tunel široký len necelého pol metra a dlhý asi šesťdesiat metrov na slobodu. Nevypočítali to však úplne presne a koniec tunela skončil v blízkom lese, no stále príliš blízko plota tábora. Keď z tunela vychádzal posledný, sedemdesiaty siedmy muž, jeden z nemeckých strážnikov ho zazrel a začali ich prenasledovať. Všetkých, až na troch, chytili a vrátili do tábora a neskôr päťdesiat z nich na výstrahu popravili.

5. Týždne v džungli
Určite ste videli niekoľko filmov, ktorých ústredným motívom bolo väznenie amerických vojakov v táboroch počas vietnamskej vojny. Aj Silvester Stalone alebo Chuck Norris boli ich obyvateľmi a utiekli, alebo, naopak, statočne sa do džungle vydali zachrániť svojich bratov v zbrani. Predlohou mnohých týchto príbehov je slávny útek amerického námorného pilota Dietera Denglera. Zostrelili ho roku 1965 nad hranicami medzi Laosom a severným Vietnamom. Chytili ho a spútaného vliekli dlhé kilometre džungľou do tábora pre vojnových zajatcov pri dedine Par Kung, kde stretol ďalších šiestich väzňov. Netrvalo dlho a rozhodli sa ujsť. Vyčkali, kým stráže odídu na večeru, prerazili bambusové mreže a podarilo sa im zmocniť sa niekoľkých zbraní. V nasledujúcej prestrelke zomreli traja väznitelia. Rozpŕchli sa do džungle v troch skupinách. Dangler ostal s Američanom Duanom Martinom a vydali sa na západ dúfajúc, že ich zachránia hliadkujúce helikoptéry alebo prinajhoršom sa dostanú do Thajska. Martina onedlho zabili Vietnamci mačetou a Dangler sa schoval do hustej džungle. Záchrana neprichádzala a vo vlhkých úkrytoch plných pijavíc, otravného hmyzu a nastražených výbušnín prežil dvadsaťtri dní. Armáda najprv nechcela veriť, že je jeden z nich, a spútaného ho prekontrolovali, či na sebe nemá výbušninu. Až po týždni v nemocnici overili jeho totožnosť a stal sa hrdinom.

4. Dôkaz o holokauste
Do histórie útekov z väzenia sa veľkým písmom zapísal aj ten, ktorý sa podaril Alfredovi Wetzlerovi a Rudolfovi Vrbovi roku 1944. Išlo totiž o Slovákov, ktorým sa podarilo ako prvým utiecť z koncentračného tábora Osvienčim a informovať o zverstvách a holokauste verejnosť. Pomohlo im táborové podsvetie a dvaja väzni sa dostali do pripraveného úkrytu v kope dreva. Nachádzal sa za ostnatým drôtom vnútorného okruhu tábora, no stále  vnútri vonkajšieho okruhu. Postupne ich spoluväzni zahadzovali doskami a dokonca postriekali tabakom namočeným v petroleji, aby zmiatli strážnych psov. Wetzler a Vrba ostali v úkryte celé štyri dni. Potom sa pomaly vykradli do noci, oblečení do kabátov a topánok získaných od židov zabitých v tábore. Zamierili na juh a prešli poľsko-slovenské hranice vzdialené 130 kilomet-rov. Hneď o tábore smrti napísali 32-stranovú správu, ktorá bola prvým detailným opisom hrôz z Osvienčimu a aj spojenecké vojská ju považovali za dôveryhodnú. Táto správa okrem iného dopomohla zachrániť 120-tisíc židov, ktorí boli deportovaní do poľského tábora z Maďarska, no spojenecké vojská na základe správy vybombardovali niektoré nacistické budovy a železničné zariadenia. Niekedy je útek z väzenia ozajstným vykúpením a osožnou záležitosťou.

3.Najdlhší útek
Slawomir Rawicz bol poľský dôstojník, ktorý bojoval proti ruským okupantom na začiatku druhej svetovej vojny. Zajali ho v novembri 1939 a tajná polícia ho odvliekla do Moskvy na výsluch, ktorému nepodľahol a nič neprezradil. Odsúdili ho teda za „špionáž“ na dvadsaťpäť rokov a poslali do pracovného tábora na Sibíri. Raz počas snežnej búrky sa mu podarilo z tábora, spolu so šiestimi spoluväzňami, uniknúť. Vydali sa na juh. Pešo. Vyhýbali sa zaľudneným oblastiam, aby sa nedostali znova do okovov. Prešli rieku Lenu a popri Bajkalskom jazere sa dostali na púšť Gobi. Tú sa prekročiť podarilo už len Rawiczovi a trom ďalším. Aby prežili, museli jesť hady. Na jeseň roku 1941 dosiahli vrcholky Himalájí, kde vraj raz zahliadli dvoch yetiov. S pomocou priateľských domácich prekročili aj tieto veľhory, aj keď jeden z nich tam zamrzol. V marci 1942 sa ich 6 500 kilometrov dlhá púť skončila na slobode v Indii. Rawicz o svojej ceste napísal knihu The Long Walk – dlhá prechádzka, ktorej sa predalo pol milióna kusov a inšpirovali sa ňou aj tvorcovia filmu Biele peklo. Rawicz zomrel pred piatimi rokmi a vtedy sa aj zrodili rôzne teórie o tom, že veľká časť jeho príbehu je fikcia a z tábora ho v rámci veľkej amnestie prepustili v roku 1942 a transportovali do Palestíny.

2.Lietajúci väzeň
S eleganciou Francúzom vlastnou utiekol z ťažko stráženého väzenia Pascal Payet. A podarilo sa mu to dvaapolkrát. V roku 2001 ho odsúdili na tridsať rokov za vraždu spáchanú počas prepadu bankového vozu. Väznica v Luynes, v ktorej si mal trest odpykať, mala slabinu, ktoru Payet využil. Jedného dňa sčista-jasna pristála na streche objektu helikoptéra, Payet nastúpil a bolo to. Ukázalo sa, že jeho komplici na slobode uniesli helikoptéru s pilotom a jednoducho si svojho kolegu spoza mreží vyzdvihli. Keď to tak ľahko fungovalo, Payet sa o dva roky rozhodol, že to zopakuje a tentoraz vyslobodí rovnakým spôsobom dvoch svojich kamarátov. Pri pristávaní však nastali komplikácie, chytili ich všetkých a Payet dostal ďalších sedem rokov k svojmu pôvodnému trestu. Zvyk je asi železná košeľa aj v tomto prípade. Len pár mesiacov po nepodarenom oslobodzovaní si po Payeta prišli štyria maskovaní komplici. Áno, znova v helikoptére. Uniesli ju s pilotom z letiska Cannes-Mandelieu neďaleko väznice v Toulone, kde ich už drzý Francúz čakal. Útek sa podaril. Helikoptéru aj s nezraneným pilotom našli po pár hodinách, no po Payetovi sa akoby zem prepadla. Chytili ho až pred dvoma rokmi neďaleko Barcelony, kde podstúpil plastickú operáciu tváre. Aj napriek tomu ho španielska polícia spoznala a zatkla.

1.Útek z Alcatrazu
V zálive pri San Franciscu je Skala. Tak domáci nazývajú malý ostrov, na ktorom v devätnástom storočí vyrástla vojenská pevnosť, neskôr väznica známa pod menom Alcatraz. Slávny nápravný ústav poctil svojou dlhodobou návštevou aj Al Capone a veľa ďalších „úctyhodných hostí“. Od roku 1934 do roku 1963 sa z tejto federálnej väznice pokúsilo utiecť tridsaťšesť odsúdencov počas štrnástich pokusov. Mnohých chytili, dvoch pri úteku zastrelili, dvaja sa utopili v zálive. Niektorí sú považovaní za nezvestných, pravdepodobne mŕtvych. Medzi nich patrí aj trio väzňov, ktoré sa postaralo o najslávnejší útek z Alcatrazu. Bratia Anglinovci a mozog operácie Frank Lee Morris v lete 1962 úspešne utiekli z ostrova, no nik ich už potom živých nevidel. Útek pripravoval geniálny Morris dlhé mesiace. Z cely unikli cez vetraciu šachtu, do ktorej sa dostali škrabaním vlhkého betónu lyžicami alebo dokonca ručne zostrojenou vŕtačkou s motorom z pokazeného vysávača. Z pršiplášťov si zošili lano aj záchranné vesty. Vyšplhali sa cez šachty, prebehli strechy, zliezli odkvapom, preliezli vonkajší drôtený plot a zmizli navždy. Podľa plánu mali na druhom konci zálivu ukradnúť auto a vykradnúť obchod s odevmi. Žiadna z týchto krádeží v oblasti nebola hlásená ani dvadsať dní po úteku. Ak vás tento útek zaujal, pozrite si film Útek z Alcatrazu s Clintom Eastwoodom v hlavnej úlohe.

Facebook Comments