Ste jeden z mála prominentných ľudí, ktorí sa držia v ústraní. Prečo ste si zvolili práve takúto taktiku? Myslíte si, že to prospieva(lo) aj vášmu biznisu?
To, že sa držím v ústraní, nie je vec taktiky. Jednoducho to väčšmi vyhovuje mojej povahe. Určite na tom niečo je, že v biznise sa človek potrebuje veľa stretávať a rozličné spoločenské akcie sú na to dobrá príležitosť. No pre mňa to v súčasnosti nie je potrebné. Počas života som si okolo seba vytvoril veľmi dobré zázemie priateľov, s ktorými sa viem kedykoľvek stretnúť a porozprávať sa nielen o biznise…

Aké školy ste vyštudovali? Kedy vo vás nastal zlom v rozhodnutí, čo chcete v budúcnosti robiť? 
Začínal som ako strojár, ale to ma nenapĺňalo. V rokoch 1993 až 1995 som si doplnil vzdelanie na Open University (finančný manažment) a v roku 1994 som spravil maklérske skúšky a získal z MF SR osvedčenie makléra. V tom období som už začal aj aktívnejšie pracovať na kapitálovom trhu pri skupovaní akcií z kupónovej privatizácie. To bol súčasne aj zlom v tom, čo budem ďalej v živote robiť.

Nerozmýšľali ste aj nad inou kariérou?
Nie, nechcel som byť ani požiarnik, ani smetiar. Chcel som robiť niečo, čo ma bude baviť, a s ľuďmi, s ktorými ma bude tešiť tráviť čas. A to sa mi aj splnilo.

Väčšina našich „slovenských miliardárov“ zbohatla práve na kupónovej privatizácii. Stál pri vás niekto, kto vám pomáhal pri vašich začiatkoch?
Áno, mnohí z týchto ľudí zarobili svoje prvé veľké peniaze práve na kupónovej privatizácii. Je to pochopiteľné, lebo týmto spôsobom došlo k prerozdeľovaniu obrovského majetku. Časť z nich sa sústredila na získanie rozhodujúceho majetku v privatizovaných podnikoch a časť sa sústredila na obchodovanie s akciami, získavanie podielu v investičných fondoch. A to bol aj môj prípad. Pomáhali mi všetci, ktorí mali viac skúseností a boli ochotní sa s nimi podeliť. Hoci sa dá povedať, že v tých časoch sa celý trh učil a učili sme sa zároveň aj na vlastných chybách.

Pamätáte si na svoj prvý zarobený milión? 
Áno, pamätám si približne obdobie, kedy som si mohol povedať, že mám zarobený prvý milión. Bolo to koncom roku 1995, ale nebola to méta, za ktorou by som šiel. Bol to výsledok práce, ktorý som zaregistroval bez nejakých zvláštnych emócií.

Lákala vás odjakživa vidina veľkého zisku? Či ste mali inú motiváciu, ktorá vás tlačila vpred?
Myslím si, že ľudia, s ktorými som mal to šťastie pracovať a boli takí šikovní a úspešní, že zarobili veľké peniaze, nemali pred sebou len vidinu zárobku, ale oveľa viac to boli výzvy, ktoré tie dni prinášali – hľadanie riešení, či už právnych, ekonomických, alebo daňových na to, aby dosiahli vytúžený cieľ. To bola hlavná motivácia. Často to pripomínalo hru, veľmi zaujímavú, vzrušujúcu, možno nie vždy s jasnými pravidlami. Ale bolo to super obdobie, ktoré prinášalo mnoho zaujímavého.

Ktorý obchod pokladáte za svoj štart a naopak, čo vás v živote presvedčilo, že by ste mali skončiť? 
Ťažko označiť len jeden konkrétny obchod. Bol to súbeh aktivít, pri ktorých sme získavali podiely v investičných fondoch. A čo ma presvedčilo, aby som skončil? Možno aj únava, strata motivácie či hľadanie iných výziev. Nie je možné vysloviť jeden dôvod, tých okolností a dôvodov bolo viacero. Mimochodom, ja som ani úplne neskončil, stále sa niečo nové a zaujímavé deje.

Aký bol váš najvýhodnejší obchod, či už z hľadiska spolupráce, alebo predmetu obchodovania?
Neviem, existuje viacero kritérií, ako označiť výhodný obchod. Z hľadiska zisku – niektoré boli veľmi ziskové, i keď jednorazové. Z hľadiska stratégie do budúcnosti – mnohé mi priniesli nových priateľov a niektoré mi prinášajú väčšiu radosť ako zisk.

Vnímajú vás vaši kolegovia a podriadení ako miliardára a prísneho šéfa?  
To by ste sa museli spýtať ich. Ale verím, že nie. Nesprávam sa ako miliardár ani ako prísny šéf.

Spolupracovali ste či spolupracujete práve s ľuďmi ako Mário Hoffman, Braňo Prieložný a Radovan Vítek. Pri akej príležitosti ste sa s nimi dostali do kontaktu? 
Radovan ma oslovil, keď prišiel podnikať na Slovensko ešte v roku 1994. S Máriom a Braňom nás dal dokopy Istrokapitál.

Viac sa dočítate vo februárovom čísle mesačníka Brejk.

Facebook Comments