Bratislavské mosty a Hrad už odplávali. Zamával nám aj Devín, ešte krajší z vody. Popri brehu lemovanom lužnými lesmi utekajú rakúske dedinky. Nádherný čas na štamperlík borovičky… „Na Christiane! Som Milan“ – dvíha kalíštek kapitán Milan Malíšek. „Aby mašina šliapala!“ štrgne si strojník a zároveň švagor kapitána Milan Antala. Christiane si stále monotónne brble svoju naftovú pesničku. Nie je to žiadna mladica táto nákladná loď. Ročník 1957. Ale v očiach obidvoch lodníkov je nádherná. Je ich! Tristošesťdesiatpäťtisíc eur stála. Veľa? Nuž, nová by bola možno aj za dva-tri milióny…

Švagrovia Milanovia si Christiane kúpili na jar v holandskom Masbrachte:

Ozaj, zabudol som sa opýtať, či buchli šampus o provu, aby mala Christiane šťastie. Treba ho pri putovaní od Izmailu po Rotterdam, kade nákladné lode dunajskej flotily pendlujú. Joj, šťastie… Ozaj, prečo si počas tejto plavby skočilo cez palubu? Väčšinu života sa loď pohybovala po Holandsku, odtiaľ i jej názov. Mimochodom, názvy lodí sú totiž mená manželiek, dcér a mileniek. Táto cesta Christiane s repkou olejkou z Bratislavy do nemeckého Neussu je druhou pod logom rodinnej firmy MM cargo. Vezieme sa šiesti. Okrem kapitána a strojníka je to Zuzka – jeho mladomanželka. Pozor, žena na palube podľa riečnych vlkov je čosi údajne veľmi nebezpečné!!! Ďalej bocman Ľuboš Trubač s dvanásťročným synom Paťom. A ja… Vlastne iba traja profíci. Tak nám svätý Johan, patrón lodníkov, pomáhaj. Loď je podľa mňa, Zuzky a Paťa veľká, čo vyplýva z toho, že sa tomu prd rozumieme. Je vraj iba stredná. Zhltla „akurát“ náklad repky olejky rovnajúci sa štyridsiatim nákladiakom. Už vtedy, počas nakladania pri Gabčíkove, začali prvé nervy. Loď si pod záťažou riadne čupla a voda v Dunaji bola ako naschvál malá… Vyše dvoch dní sa čakalo na vyšší vodostav. A tam kdesi v nemeckom Neusse čaká zasa odberateľ. Môže povedať: „Entschuldigung Sie bitte… nedodržali ste termín, tovar nepreberiem.“ Čo s osemsto tonami skaze podliehajúcej suroviny? Kapitán Milan Malíšek to vie a neskôr šinie loď dunajským korytom proti prúdu osemnásť hodín denne. Z „komanda“ takmer neschádza. Tu nejde o fazuľky, toto nie je výlet…

My nelodníci máme výlet:

Kormorány, čajky, vlnky, slniečko, mávanie amerických dôchodcov z pasažierskych lodí, to áno. Ale… bojíme sa vody. S malou dušičkou riečny panic prechádza najmä po úzkom polmetrovom priechode po palube z provy na kormu. Čo keby…? Inak fajn. Česť holandským bývalým majiteľom za vybavenie. Splachovací záchod, vaňa, teplá i studená sprcha, práčka, sušička. Oni totiž Holanďania na tých svojich lodiach žijú. Často nemajú ani dom. Ale ten „dom“ na lodi si strážia. Napríklad obyčajní matrózi priestoru na nákladnej lodi vzadu. Im je určený plebejský obytný priestor vpredu. My sme doma všetci všade… Fasujem kajutu. Pohodlná posteľ, čím je inventár vyčerpaný. Ale je to fajn kajutka vedľa dobre vybavenej kuchynky. Vlastne celý priestor pre posádku je prekvapivo obytný. Aj salón s veľkou farebnou telkou, kde po večernom uviazaní lode naháňame satelitný signál, aby si kapitán mohol pozrieť vodné stavy a chmúriť sa, že je voda stále malá.

Dedinky na brehoch utekajú:

Obdivujeme z vody Viedeň. Úplne iné… Potom už len voda a lesy. Taká maličká nuda… Ale nuda nebola údelom tejto výpravy… Mašina odrazu začína nezdravo dymiť a štekať. Milan kričí na Milana, ten skáče do strojovne, aby z nej s očami navrch zakričal: „Kurnik šopa, tlak je v pr..li!“ Stroj, mimochodom, používaný v nemeckých ponorkách, ide iba na päť valcov zo šiestich. Uf… to sa veru proti prúdu Dunaja nadlho nedá. Bocman so strojníkom priväzujú loď k najbližšej betónovej stene pri plavebnej komore Greifenstein. Svätý Johan, vedel si, že tu budeme stáť skoro tri dni?

Čo s tým?

Strojník je od oleja celý čierny. Že by to bol prepálený valec? Špekulujeme, „houby“ vieme. Zavolať riečny servis? Drahý špás. Kapitán žeraví telefón, volá o pomoc do Bratislavy. Spať sa zrazu akosi nedá, piť len tak bolestne. Ježkove oči, na lodi niet ani otvárača na vínové fľaše! A vraj lodníci pijú… Zvládame to až elektrickou vŕtačkou… Skrátka smola. Posádka čaká na korme pri nahodenej udici. Ani ten zubáč ako ruka veľmi neteší, metá sa po palube vzdorovito ako ten motor… Ráno prichádza pomoc. Strojníkov otec Gusto a ešte dvaja od fachu. Nie a nie prísť na chybu, padajú slová ako kladivá. Konečne! Je to ulomený výfukový ventil. Únava materiálu, daň „dobrej kúpy“, údel všetkých slovenských, bulharských či rumunských lodníkov, ktorí zo západu kupujú staré mašiny… Je nedeľa. Chyba sa opraviť nedá, vlastne nič sa robiť nedá, iba čakať. Kapitán volá do Nemecka. Svitá nádej. Ventil majú, ale je to tisícštyristo kilometrov!!! Jasné, že až v pondelok! Zvláštne chvíle. Chlapi sa tvária, akože sú v pohode, že to sa stáva, že lodnícky život je už taký, že Dunaj je taký. Ale repka v útrobách sa pečie a nervy pracujú. Myslíme na strojníka Milana, ako s ulomenou súčiastkou a narýchlo povolaným „šprecherom“ dojednávajú kúpu. Ako hlcú nocou stovky kilometrov, ako vlastne už druhú noc Milan nespí a šoféruje. Hlavne jeho mladomanželka Zuzka, tá, čo ju nežne oblápa, keď si myslí, že ho nevidíme, naňho myslí… Ryby už druhú noc neberú. Ale nadránom okolo štvrtej zaberie nádej!!! Prichádzajú. O tisíc eur ľahší, ale ventil pasuje. Svätý Johan, ďakujeme!

Časový sklz je dosť veľký:

V nemeckom Neusse by sa malo vykladať maximálne pätnásteho v mesiaci. Príde tam Christiane načas? Kapitán sleduje digitálny ciferník echologa zaznamenávajúceho hĺbku Dunaja. Žiadna sláva, čosi vyše dvoch metrov, lížeme dno. Predpovede počasia však vravia, že v Nemecku by malo pršať… Viesť loď v polosuchom koryte nie je bohvie čo. Zdanlivo o nič nejde, kapitán si sedí na komande v pohodlnom anatomickom kresle a usrkuje z kávičky. Idylka má chybu krásy. Sedí tam od svitu do mrku s očami na stopkách. Voľakedy v Dunajplavbe mávali lode aj druhého kapitána, ale dovolíš si to na lodi privátnej? Niekedy, keď si Milan potrebuje odskočiť, zastane ho za kormidlom bocman Ľuboš. Niekedy to odskočenie trvalo chvíľu, lebo vycikať sa dá cez palubu len tak narýchlo… Ale teraz, keď je na lodi ženská, aby si behal na záchod. Bývali to časy… Ľuboš má tiež kapitánsky patent, ale iba na rieku Váh. „Prečo si neurobíš skúšky na Dunaj?“ – pýtam sa ho, keď si do zažltnutých zubov vkladá ďalšiu cigaretu. „Nemám na to nervy, Dunaj je zradný,“ povie. Vie, čo hovorí. Po viacerých dňoch pozorovania lodivodovania sa mi vidí ovládanie lode čoraz zložitejšie. Iný ponor vzhľadom na náklad, iný vodný stav, iný vietor, prúd, iná viditeľnosť, iné manévre s loďou. K tomu vyhýbanie sa, predchádzanie, ovládanie radaru, iná situácia pri čakaní na vstup do plavebných komôr, nazývaných v nemeckom prostredí „šlajzy“. A tá nezrozumiteľná „hantírka“ rakúskych a nemeckých „šlajzmajstrov“ v rádiu, ktorí odpovedajú na kapitánovo hlásenie…! Oh mein Gott!

Plavebných komôr je na úseku Rýn – Mohan – Dunaj požehnane:

Na našom úseku sa začínajú Gabčíkovom a končia v Kostheime. Ozaj múdre zariadenia. Loď do komory vpláva, lodníci ju istia lanami. Oceľové vráta sa zatvoria, potom sa voda v priestore napustí alebo vypustí. A loď stúpa alebo klesá s vodnou hladinou. Nakoniec, čuduj sa svete, pláva ďalej o pár metrov vyššie alebo nižšie. Uteká to zo dňa na deň: Keď preplávame rakúskym povodím Dunaja, v Nemecku pri Kelheime sa dostávame na mohanský kanál. Tridsaťšesť metrov široká vodná cesta. Laický pasažier vidí veci nevídané. Komory zdvihnú lode v kanáli až tak, že pod nimi kanál pretína diaľnica…!!!

Plávame a mokneme:

Už asi štvrtý deň v kuse. Ale loď už dostala rozum. Brble si to svoje. Počasie je sviňa, kazilo nám dojmy z krás Melku, Passau, Linzu či Regensburgu. Tam si už telo žiada vyjsť na pevnú zem. Nakupujeme. Najmä malý Paťo – ten, čo zje všetko, čo nezje jeho, sa teší nanukom. Kapitán zasa čerstvým chrumkavým kaiserkám, ktoré konečne spestria fádny chlieb z mrazničky. „Kde ich mám?“ pýta sa namaškrtený vidinou teplého pečiva po návrate na loď. „Strčila som ich do mrazničky,“ usmeje sa Zuzka…

Mimochodom, jedlo!

Na lodi veľmi vážna vec. Jedlo je rozkoš a milenka tam, kde nie je rozkoš a milenka. Ráno na svitaní, keď sa nahodí motor, niet času na raňajky. O chvíľu však musí byť čajová šálka kávy. O desiatej horúca polievka. Zákon. O dvanástej obed. Presne. Lodníci na väčších lodiach v tom čase búchajú lyžičkami o stôl. Zuzka v role kuchárky, pochopiteľne, nepozná zákon. Kapitán nevraví nič, pregĺga… Mimochodom, zásoby Christiane sú bohaté. Okrem kaviáru so šampanským všetko. Otvoríš chladničku, uvalíš si salámy, syra podľa ľúbosti. Alebo Jagermeistera? Rajčiny a papriky po týždni hnijú, chce to urýchlene lečo. Každý večer, keď už motor stojí, je malé posedenie, vyhodnotenie dňa. Zároveň dumka, čo zajtra variť, čo vytiahnuť z mrazničky, kam doplávať. Ľuboš naleje ich samorodáku zo Šoporne, zhodnotí sa, čo sa už stokrát zhodnotilo, ale o niečom sa hovoriť musí. „Mimochodom, Vlado, o siedmej ráno pôjdeme okolo sochy svätého Johana na skale pri Jochensburgu,“ upozorní ma kapitán Milan. „Je to paráda, maj foťák v pohotovosti.“ Ráno o siedmej ma krikom privolajú na kormu a na hlavu vylejú kýbeľ pomyjí z kuchyne. Priklincujú to olejom od motora a vajcom rozplešteným na čelo. Tak krstí svätý Johan nových lodníkov…

Krucifix, čo vlastne vidia tí lodníci na svojej robote?

Lebo ono to zasa med nie je. Stále preč z domu. Kapitán má lodivodské znalosti a zodpovednosť, strojník neustále reaguje na hudbu motora a olejničku z ruky ani nevypúšťa, bocman je tu vždy a stále, aby čistil, natieral, opravoval, laná viazal. Kde majú títo chlapi domov? „Vrátiš sa po dvoch mesiacoch a doma si za cudzieho. Vlastne si rád, že po týždni zasa praskneš do topánok,“ precedí pri cigaretke Ľuboš. Vraj veľa lodníkov o rodinu svojou večnou neprítomnosťou došlo. Alebo na Dunaji márne hľadajú sami seba… Ľuboš robí lodníka, nepopiera, že pre peniaze. Má na bocmana živnosť, mesačne si vyjde na zpribližne šesťdesiattisíc korún. V Šoporni barak, čo chce pristavovať, žena, dve deti… Švagrovia Milanovia sú iná kategória. Christiane – ich spoločná živnosť – stála more peňazí, ktoré splácajú. Prosperita firmy MM cargo sa odvíja od množstva dobrých furmaniek. Hlavne poľnoprodukty a nadrozmerné náklady. Tie sa vyplatia. Plat si švagrovia nenadelili, iba štvrťročné podiely na zisku. Koľko? Ako inak – nepovedia…

Milan Malíšek nechce večne sedieť za kormidlom:

Vidí to tak, že ak sa firma pozviecha z lízingu, kapitána si najme. Píše SMS-ku nejakému kolegovi, Čechovi Jirkovi. Ten má kapitánsky patent na rieku Rýn. Milan by mu tam rád odovzdal kormidlo, potom zložil žeriavom auto, ktoré so sebou na lodi vozí, a fičal z Nemecka do Bratislavy. Za ženou a kormidlovaním kočíka s ročným synom… Jirka odpovedá na SMS-ku: „Za dvěstě tisíc udělám cokoliv.“ Nuž, toľko si pýta mesačne dobrý kapitán…

No a Milan Antala?

Pardón, mladomanželia Zuzka a Milan. Spoluúčasť na kúpe lode oddialila dostavbu rodinného domu v Bábe. Milan býva v Rišňovciach, žena v Jacovciach, dokopy vlastne nikde. Vlastne na lodi. Ale je loď dom? Neriešme, lebo čosi škrípe v motore, Milan odbieha…

Desať dní a nocí…

Tak znela dohoda o mojej spoločnej plavbe s Christiane. V Norimbergu vystupujem. Ahoj, kamaráti, ahoj, repka! Ahoj, svätý Johan! Silueta Christane bledne v diaľke. Turisti lodi mávajú. Aká romantika…

Facebook Comments