Keď Juraj Višný prichádzal do našej redakcie, pani na recepcii mu povedala, ako ho s kamarátkami obdivovali na kúpalisku Tehelné pole. Niektoré priam šaleli… Nezabudla dodať, že bol perfektne natrený vtedajším opaľovacím krémom Nubian. A dodala, že aj teraz je naňho perfektný pohľad…

Pôvodne som chcel začať rozhovor inak, ale naozaj stále vyzeráte výborne. Nebodaj ešte cvičíte.
Áno a dokonca v tomto roku som mal päťdesiate výročie, čo som začal cvičiť. Odvtedy ma to stále drží a dnes je to vlastne štýl života. Keď dlhšie necvičím, začnú bolesti, cítim kolená alebo chrbticu. Stroj by mal byť stále v pohybe a Nemci majú na to dobré porekadlo: Kto stojí, ten hrdzavie.

Ako často cvičíte?
Skoro každý deň doma a k tomu prídu aj ďalšie zábavné športy. Chodil som aj do fitnescentra, ale prestalo ma to baviť, lebo atmosféra tam zďaleka nie je taká ako voľakedy. Každý cvičí sám a hrabe si na vlastnom piesočku. Kolegialita priateľstva, akú sme mali kedysi, neexistuje. Napriek tomu, že sme boli konkurenti, boli sme priatelia.

Pamätám sa, že ste spolu chodievali nielen na kúpaliská, ale aj na bratislavské Korzo, čo vždy spôsobilo veľký rozruch.
Tam mohol každý stretnúť každého. Vymieňali sa platne, magnetofónové pásky, nahrávky z Radia Luxembourg. Boli sme tam skoro dennodenne, každý mal priateľku a spolu sme chodievali aj na ďalšie atraktívne miesta. Veľmi obľúbený bol v lete amfiteáter na Hrade, kde pri filmových predpremiérach a hudobných koncertoch vždy bolo natrieskané, skvelé boli čaje v Pekáči – Park kultúry a oddychu – cez týždeň sme boli na kúpalisku Tehelné pole. Vždy sme čakali, kým slnko konečne zohreje vo veľkom bazéne studenú vodu… V sobotu a v nedeľu sme chodievali na Zlaté piesky alebo stanovať do Senca, vtedy tam nebola ešte ani jedna chata. Skoro všetci sme mali skútre. Bola to elegantná motorka, každý z nás sedel solídne nahodený vpredu a pekne oblečená priateľka sa posadila bokom zaňho. A takto sme sa premávali po meste…

 

KULTURISTIKA

Váš život tvoria v podstate tri kapitoly: kulturistika, Švajčiarsko a cestovanie po svete. Kulturistika v Československu dlho neexistovala, bola to pre vrchnosti propagácia západného štýlu života. Ako ste sa vôbec dostali k tomuto dlho neuznávanému a odstrkovanému športu?
V podstate náhodou a aj vďaka svojej márnomyseľnosti. Keď som chodil do prvého ročníka vysokej školy, hrával som pretekársky aj volejbal a vybrali ma do reprezentačného družstva juniorov Slovenska. V decembri 1956 sme mali ísť na turnaj do Prahy a náš tréner veľmi dozeral na športovú zdatnosť. Museli sme robiť testy a jedným z nich boli kľuky na zemi. Urobil som ich najmenej zo všetkých, len asi desať, a keďže nechýbali ani ironické poznámky a posmešky, tak ma to dosť naštvalo i zdravo vyhecovalo. Vtedy som bol chudý, vysoký chlapec so šesťdesiatimi ôsmimi kilami a začal som hneď na druhý deň robiť doma kľuky. Najskôr koľko som vládal, postupne ich pribúdalo a nakoniec moja celodenná dávka bola okolo dvoch tisíc. Okamžite sa to prejavilo na hornej partii tela, na prsiach a ramenách.

 

Len s kľukmi by ste sa však asi ťažko dostali na neskoršiu úroveň.
V tom čase môj spolužiak dostal od strýka americký časopis Muscle Power, ktorý som od neho vymenil tuším za známky. Tam som uvidel cviky a fotky prvých kulturistov i elegantného Steve Reevesa a povedal som si, že to je niečo pre mňa. Lenže – s čím cvičiť? Najskôr mi na to poslúžil väčší ťažký vysávač s dobrou rúčkou a olovené platne, skrátka improvizácia. Veľmi mi pomohlo, že začiatkom leta som sa zoznámil sMikim Červeňanským. Bol síce postavou nižší, ale veľmi šikovný, ovládal úžasné gymnastické cviky a začali sme všeličo vymýšľať. Napríklad prenosnú kladku, ktorú sme pripevnili na zábradlie na kúpalisku, vedro sme naplnili pieskom z detského ihriska amohli sme cvičiť. Čoskoro sa k nám pridávali ďalší.

Kde ste však cvičili v zime?
Najprv sme to skúšali medzi vzpieračmi i zápasníkmi, no keď časom videli, že o ich športy nemáme veľký záujem, neboli sme už príliš vítaní. Nakoniec sme zakotvili v sušiarni na Belehradskej ulici a od východu Slovenska po západ Čiech sa rozchýrilo ústnou propagandou, že tam cvičíme. Prichádzali k nám mnohí záujemcovia presvedčiť sa na vlastné oči a zbierať od nás skúsenosti, a to aj napriek tomu, že médiá o nás písali dosť nepriaznivo. Propagovali sme vraj kapitalistický šport a často nás kontrolovali aj príslušníci Verejnej bezpečnosti. Dávali sme si však na to pozor a nezdržiavali sa medzi nami žiadne dievčatá. A keď si niektorá prišla po svojho priateľa, hneď odišli preč. Skrátka boli to časy, ktoré si dnešná mládež azda ani nevie predstaviť. Našťastie mali sme aj medzi novinármi, predovšetkým v Smene, priaznivcov a najmä v časopisoch Štart i Tréner a cvičiteľ nám umožnili, že sme v nich mohli uverejňovať pravidelné články o cvičeni.

Prvým veľkým podujatím bola Veľká cena Mladej gardy v Bratislave koncom roka 1964, kde hľadisko praskalo vo švíkoch.
Kým k tomu došlo, museli ešte náš šport oficiálne uznať. Dôležitá bola aj v roku 1963 moja polročná vojenská služba v Čechách, počas ktorej sme sa stretávali s nadšencami z Prahy i z Košíc, boli sme na rovnakej vlnovej dĺžke a nakoniec po dlhom boji sa nám podarilo, že kulturistiku priradili k sekcii vzpierania. V Nymburku sme krátko nato vyškolili prvých trénerov i rozhodcov a potom už prišli spomínané preteky. Internát Mladá garda bol skutočne preplnený, diváci sa tlačili aj po chodbách amy sme boli plní očakávania, ako to dopadne. Keď vyšiel prvý pretekár na javisko a urobil pózy v lúčoch reflektorov, obecenstvo začalo šalieť. Vtedy sme vedeli, že sme vyhrali. K dobrej atmosfére týchto i ďalších pretekov pomáhali aj naši kamaráti hudobníci, ktorí tam hrávali a sprevádzali aj pózovanie jednotlivých pretekárov. Či už legendárna kapela Beatmen, alebo Tiene, Sirius, Vasko Velčický a ďalší.

Kulturistický ošiaľ však netrval veľmi dlho. Tanky zo Sovietskeho zväzu a ostatných socialistických krajín priniesli radikálnu zmenu.
Jar 1968 bola nádejou do budúcnosti. Ešte sme robili exhibičné vystúpenia nielen po Slovensku, ale aj v Prahe, Brne a dokonca i v Budapešti. Výťažok z nich sme venovali na Alweg, čo mala byť jednokoľajka na pilieroch a mala vyriešiť tatranskú dopravu z Popradu na Štrbské Pleso. Ostalo len pri plánoch…

 

ŠVAJČIARSKO

V auguste 1968 sa pre mnohých obyvateľov Československa skončila jedna etapa ich života.
Zatvorila sa jedna knižka a otvorila sa druhá. Manželka s dcérkou boli práve 21. augusta na rekreácii v Krkonošiach,a keď nás Rusi obsadili, nevedel som, čo sa s nimi deje, neboli žiadne informácie. Len čo prišli domov, okamžite som začal vybavovať pre nás výjazdné doložky. Predtým som si vždy hovorieval, prečo by som utekal na Západ, veď sa tu žilo solídne, hoci som napríklad nemal auto… Keď nás obsadili Rusi, prišla hrozná predstava. Ako budeme utláčaní, čo bude so slobodou tlače, smožnosťou cestovania a všetko sa zmení zase k horšiemu, tak ako to bolo voľakedy. A tak som sa rozhodol odísť, aj keď mama ma od toho odhovárala. Zažila to v roku 1948, keď už boli zbalení na stanici a čakali na vlak do Viedne, no tam sa rozplakala a vrátili sa späť. Pôvodne chcela ísť za svojím otcom, Rakúšanom, ktorého sme od vojny 1945 videli prvý raz až o jedenásť rokov neskôr, keď mohol konečne prísť k nám.

 

Prosby ste však neuposlúchli a odišli ste do Švajčiarska. Prečo práve tam?
Keď som mame povedal, že sme tvrdo rozhodnutí odísť, tak ma prosila: Aspoň nechoďte ďaleko. Mala na mysli Austráliu, Kanadu, Ameriku alebo Južnú Afriku. Najskôr sme boli tri týždne vo Viedni u starého otca a odtiaľ nás to ťahalo do Švajčiarska, nielen do krásnej krajiny, ale najmä demokratickej amierumilovnej. Domáci sa o našu skupinku asi desiatich emigrantov perfektne postarali, dokonca nás na stanici vítali hudbou a pohostením. Potom sa pýtali, kto čo robí, a keď som povedal, že som architekt a viem aj šoférovať nákladné auto, dostal som ponuku. Na druhý deň mal totiž prísť architekt z Zürichu do vedľajšej dediny, kde viedol renováciu kostola a chcel ma vraj vidieť. Bol to jeden z najlepších architektov Švajčiarska pán Max Ziegler a nakoniec mi po rozhovore ponúkol miesto. Štyri a pol roka som k nemu dochádzal autom, no keď začali byť problémy s parkovaním v Zürichu, cestoval som vlakom, ale strácal som tak denne dosť času, ktorý som chcel stráviť radšej so svojou rodinou. Keď som dostal ponuku z ateliéru architektúry v Horgene pri Zürišskom jazere, tak som ju využil. Navyše sa mi splnil dlhoročný sen bývať pri vode. Ešte v Bratislave som túžil bývať s výhľadom na Dunaj, no a teraz bývame už tridsaťpät rokov pri Zürišskom jazere.

Nie každému sa podarí robiť stále to, čo ho baví. Vám to vyšlo, veď architektúra bola pre vás nielen zamestnaním, ale tuším, že aj koníčkom.
Máte pravdu a venoval som sa jej až do odchodu do dôchodku, ktorým je vo Švajčiarsku dovŕšenie šesťdesiatich piatich rokov, amôžem sa pozrieť dozadu na množstvo stavieb, ktoré postavili podľa mojich projektov. Dokonca som robil ešte o pol roka dlhšie, lebo na Stavebnom riaditeľstve kantonu Zürich, kde som pracoval posledných sedem rokov, ma poprosili, či by som nezaučil svojho nástupcu. Rád som to urobil, lebo tam panovala dobrá atmosféra a trošku neskromne môžem povedať, že som k nej prispel. Vždy som bol komunikatívny, hoci manželka mi niekedy vyčítala, že sa zbytočne poddávam. Myslím si, že niekedy je dobré trochu sa poddať a získať viac. Priateľsky sa mi podarilo všeličo vybaviť a bolo to v poriadku. Nemá zmysel zbrklo reagovať, vždy si rozmyslím, aké to môže mať následky. Aj v tomto švajčiarskom zamestnaní sa mi podarilo zlepšiť kontakty, ktoré tam boli dovtedy dosť zlé. Všetko potom fungovalo, a keď som odišiel, vraj sa to zase po čase vrátilo do starých koľají…

 

CESTOVANIE

Navštíviť vyše sto krajín a absolvovať pri tom viac ako milión kilometrov, to sa nepodarí každému. Ako sa zrodila táto vaša vášeň?
Bola to moja túžba od detstva. Čítal somknihy od Karla Maya, Jula Vernea, Jacka Londona a vtedy som cestoval prstom po mape. Ako trinásťročný som bol v pionierskom tábore pri třeboňských jazerách. Všetko tam boli bývalí skauti a pionierov pripomínali iba červené šatky. Niektorí z nás sa mali dostať na tri týždne do Poľska k Baltickému moru do medzinárodného tábora, a keď ma zaradili do tejto skupiny, bol to pre mňa úžasný zážitok. K moru sa vtedy ešte príliš nechodilo a ja som to veľmi prežíval. Dokonca som si kreslil do denníka palmičky a ostrovčeky… Neskôr k tomu pribudli ďalšie morské dovolenky v Rumunsku a Bulharsku, kde sme boli štyrikrát, Poľsko, Maďarsko a sem-tam sme sa dostali aj do Viedne k starému otcovi. Ale to bolo v tom čase všetko.

Vrece s cestovaním sa roztrhlo až vo Švajčiarsku.
A naša prvá cesta viedla odtiaľ do francúzskeho Ronchampu, kde sme si išli pozrieť krásny Corbusierov kostolík. Potom prišlo stanovanie v Španielsku a už to išlo jedno za druhým. V roku 1972 som sa v jednom časopise dočítal, že dostať sa na Havajské ostrovy nie je až také nemožné. Začal som dávať dohromady cestu a zhodou okolností som bol vNemecku u kamaráta Eda Kinzla. Spomenul som, čo chystám, a spolu so ženou sa pridali k nám. Z Zürichu sme išli do Luxemburgu, odtiaľ lietadlom cez Reykjavík do New Yorku a potom do Buffala k Niagarským vodopádom. Ďalšími zastávkami bolo Chicago, San Francisco, Los Angeles, Las Vegas, Gran Canyon, opäť L. A., desať dní na Havajských ostrovoch, Miami, tri dni na Bahamských ostrovoch a cez Luxemburg späť do Švajčiarska. Na tie časy to bolo veľmi zaujímavé a nie úplne všedné.

Navštíviť vyše sto krajín je solídna porcia…
… a to sme v mnohých boli viackrát alebo sa prelínali pri cestách. Napríklad Južnú Ameriku sme najskôr absolvovali cez Ekvádor, Peru, Bolíviu, Argentínu a Brazíliu, druhý raz to bolo z Brazílie cez Argentínu po Patagóniu a Ohňovú zem a odtiaľ lietadlom ponad Antarktídu na Nový Zéland. Je to vraj najdlhší let, nie časovo, ale čo sa týka hodín vzhľadom na posuny časových zón. A tak sme vtedy zažili až dva Silvestre… Dva razy sme navštívili napríklad Tahiti, Fidži, Cookove ostrovy, Nový Zéland, Seychelské ostrovy, štyrikrát Hongkong, Singapur, Havaj, sedemkrát Egypt, o Spojených štátoch amerických a Európe ani nehovorím. Sedemnásťkrát alebo vyše tristoštyridsať dní sme boli na Maldivách.

Sedemnásťkrát? To vás baví chodiť na to isté miesto?
Väčšinou sme vždy boli na iných ostrovoch, hoci teraz sme jeden navštívili piaty raz. Človek chodieva nielen na nové miesta, ale aj na tie, kde sa dobre cíti. AMaldivy sú naozaj náš favorit. Keď ste na ostrove s mnohými kokosovými palmami, ktorý obídete za desať minút, cítite sa tam ako doma. Je tam úžasný biely piesok, ktorý sa neohreje ako tradičný hnedý. Tvoria ho vlastne rozomleté mušle a koraly. Farba mora je od svetlozelenej cez tyrkysovú až po tmavomodrú, oblaky sa zvyknú pri východe a západe slnka nádherne sfarbiť, vo vode môžete byť aj hodiny a vždy sa v nej cítite príjemne. Dá sa tam aj skvele šnorchlovať a cítite sa ako v tom najkrajšom akváriu. Videli sme pri tom úplne zblízka žraloky, murény, rajnoky, manty a aj to prispelo k zážitkom z ciest.

Tie museli zobrať veľa z vašich financií.
Voľakedy som to spočítal a bol by z toho najmenej vyplatený pekný rodinný dom. Stálo to dosť, ale stálo to za to. Mama mi vždy vravievala: Za myšlienky a spomienky nemusíš platiť clo. Čo pekné si zažil, nemôže ti nik vziať a pomôže ti to v živote v rôznych ťažkých situáciách, keď si na to spomenieš. A je to naozaj ohromná pravda.

K vášmu cestovaniu treba zaradiť už aj Bratislavu. Ako často sem chodíte?
Minimálne raz do roka. Bratislava sa mení, aj k lepšiemu. Korzo znovu ožilo a pekné je aj Hviezdoslavovo námestie. V súvislosti s Hviezdoslavovou sochou som sa práve včera dočítal, že ju urobili presne v roku môjho narodenia. Sme teda rovnako starí…

Facebook Comments