Raz ste sa vyjadrili, že v golfe nehráte proti súperkám, ale proti ihrisku. Platí to stále?
Áno, v iných športoch hráte proti súperovi, ale v golfe je tým súperom naozaj to ihrisko. Ide o to, ako ho golfista zvládne v ten deň, a nie ako zvládne tých súperov.

Napadlo mi, že atlét zabehne síce rekord štadióna a skončí desiaty. Neviem, či ho to uspokojí.
To je pravda. Raz som na turnaji zahrala v jeden deň rekord, no ďalší deň som už boj s ihriskom prehrala a skončila šiesta. Nie vždy je to teda uspokojivé. Spokojná som vtedy, ak dám do toho absolútne maximum a viem, že v ten deň a v tom kole nie som schopná dať ešte viac. Ak to stačí na prvé miesto, je to super, ak nie, bohužiaľ…

Poďme k vašim začiatkom. Vraj ste boli veľmi neposedná.
Výbušná, aktívna, energická, rodičia ma preto volali Duracel. Mne len treba niečo dať do rúk, musím byť pri tom naozaj aktívna. Nedokážem len tak sa posadiť k telke alebo na dovolenke sa vyvaliť k vode a iba ležať.

Venovali ste sa lyžovaniu, plávaniu, volejbalu, koňom…
Dodnes sa venujem snoubordingu, čo je môj ešte obľúbenejší šport ako golf. Rada chodím na kolieskové korčule, na bicykel, rada plávam, ale to už patrí ku kondičke, ktorú si musím udržiavať. Mám rada všeličo a nie som taký fanatický golfista ako niektorí.

Vybrali ste si golf, ktorý na pohľad nevyzerá veľmi aktívny.
Tento názor má veľa ľudí, myslí si, že pri ňom kondičku netreba. Hneď v prvom svojom profesionálnom roku som sa presvedčila, že to nie je pravda a bez kondičky a fyzioterapeuta to nejde. Kĺby trpia tak ako aj v iných športoch, no v nich asi len do tridsiatky a potom sa s tým musí nejako skončiť. Ak sa budem udržiavať a budem v dobrej kondičke, golf môžem hrať do konca života.

Nechýbajú ani zranenia. Príkladom je Tiger Woods, ktorý sa podrobil operáciám.
Kolená, plece, kĺby neskutočne trpia. Lekári hovoria, že golfový švih je atypický pohyb pre telo, lebo sa opakuje na jednu stranu, ktorá je zaťažená.

Ako ste na tom zdravotne vy?
Mám alergiu na trávy a listy, k tomu aj skoliózu chrbtice a ploché nohy. Namáhanie chrbtice a príliš veľa chodenia nie je nič dobré… Keď som vonku, neustále kýcham. Ja som absolútne nevhodný typ na to, čo robím, ale na druhej strane sa s tým dá žiť. Mám problémy s kĺbmi zápästia, potom sa to ťahá na lakeť a ide to do pliec. Všetko to vychádza z tej neposednej chrbtice, ktorá je trošičku krivá.

Mať alergiu na trávu, ktorej je pri golfe dosť, naozaj nie je bohviečo.
Riešime to už desať rokov. Viac mi to však prekáža v priestore, kde je veľa prachu.

S golfom ste začali až v devätnástich rokoch. Nie je to neskoro?
Občas mi to prekáža, lebo keby som začala skôr, možno nemusím na sebe až toľko makať. Keď sa s tým začne už v detstve, tak to má človek trochu v rukách. Ja mám niektoré veci také vydreté, že nie sú úplne prirodzené, lebo som začala neskôr. Na jednej strane ma to mrzí, ale na druhej by som možno pri golfe neostala. Rôznorodosť môjho detstva, keď som som si vyskúšala všeličo, by mohla rozhodnúť inak.

Vraj ste vo svojich začiatkoch golf nenávideli.
Nevedela som sa trafiť do loptičky a môj názor na golf bol taký, aký ho aj teraz majú mnohí. Je to snobstvo, hrajú ho ľudia s veľkým bruchom, ktorí sú už na dôchodku. Partia, v ktorej som sa ocitla pred tými dvanástimi rokmi, bola naozaj čisto snobská, prvá hodina bola nudná, nesedelo mi prostredie. Potom som si to vyskúšala v Amerike, kde už to bolo úplne iné, stretávala sa iná škála ľudí. Bolo tam najmä veľmi veľa mladých, to ma bavilo a nabudilo.

Po siedmich rokoch amatérskeho golfu ste sa pred piatimi stali profesionálkou. Aké sú medzi tým rozdiely? Hlavné sú, samozrejme, finančné…
Isteže, finančná odmena je za nejaké umiestnenie. Golf sa stal mojím džobom, nie je to už len hobby. Keď som ešte pracovala, pochopila som, že ak sa chcem dostať medzi najlepšie, musím všetko robiť na sto percent a všetko musí mať hlavu a pätu. Turnaje sú dobre dotované, ale konkurencia je neskutočne veľká. Ženský golf sa za posledných desať rokov stal veľmi populárnym. Keď človek nezahrá dobre, ani nezarobí a ani nie je atraktívny pre sponzorov. Musíme makať, aby sme sa uživili…

A makáte?
Snažím sa. Boli už aj výsledky. Vo Švédsku som skončila druhá a na jednom turnaji som bola ôsma, lebo som sa zľakla, keď som bola po prvom kole na druhom mieste. Keď je človek v turnajovom golfe na popredných priečkach častejšie, aj tlak je úplne iný.

Musíte sa do toho tréningového makania nútiť?
Určite. Cvičím rada, ale keď pri tom niekoho mám. Keď sme na turnajoch, každá baba už má svoju rutinu a snaží sa v nej pokračovať. Mňa nebaví, keď pri tom nemám nikoho. Keď som na Táľoch, mám kondičnú trénerku, kamarátku, ktorá mi urobí zostavu, a to ma baví. V hoteli v zahraničí však niekedy nie je fitko, musím cvičiť v izbe, nechce sa mi ísť behať, lebo neviem, kam pôj-dem. Musím sa naozaj do toho nútiť.

Golf nie je podľa vás pre arogantných. Ako ste to mysleli?
Golf vycvičí každého, kto si myslí, aký je majster sveta. Vycvičí ho práve v nezvyčajných situáciách, najmä keď zahrá zlú ranu. Golf nie je o dobrých ranách, ale o tom, aké zlé sú vaše zlé rany. Keď pokazím ranu, je dôležité, či ju zahrám 20 alebo 150 centimetrov vľavo. Či som v strede lesa, poľa, vody, alebo len na okraji fairwaya.. Golf nie je pre arogantných práve preto, lebo sú to tí, čo nevedia zobrať to vlastné zlyhanie alebo zlú ranu, nevedia sa posunúť dopredu a nie sú schopní dokončiť kolo. Radšej zahodia bag, zlomia palicu, zídu z ihriska, skrečujú turnaj. Nevedia sa so sebou vyrovnať.

Na jednom z nedávnych turnajov zlyhal dokonca Tiger Woods, ktorý stratil loptičku. Pri jej hľadaní však nebolo na ňom nič negatívne vidieť.
Stáva sa aj to. Mnohí si myslia, že najlepším profíkom by sa to už nemalo stať, ale aj oni sú len ľudia. Vedia pokaziť ranu, najmä keď sú podmienky, aké mal on – fúkal vietor, tráva bola extrémne vysoká. Treba si povedať, dobre, stalo sa mi to, ale čo z toho ďalej urobiť. Stratil som loptu, ale čo môžem vyťažiť z ďalšej rany. Profík sa vie inak vyrovnať z takou situáciou ako amatér, ktorý by sa rozčúlil a hádzal palice.

O vás sa hovorí, že ste tvrdohlavá.
To som, ale už sa to lepší. Využívam to skôr vo svoj prospech v tom, že tvrdohlavo idem za svojím cieľom, a keď niečo pokazím, idem za svojím výsledkom. Aj zlyhanie na jednej jamke ma vie nabudiť.

Takže vás neznervózni?
Ale to áno, aj si zanadávam, ale potrebujem to dostať zo seba, aby som sa vedela sústrediť na ďalšiu ranu. Turnaje trvajú tri-štyri dni, kolá sa spočítavajú a zlyhanie na jednej jamke ešte neznamená, že to musí byť katastrofa. Viem, že každá hráčka má takýto moment počas tých štyroch kôl.

Dokonca aj Tigerovi Woodsovi sa nedávno stalo, že zbabral posledné kolo. Štatistici hneď našli, že keď vedie pred posledným kolom, nezvykne prehrávať.
Američania milujú štatistiky, vytiahnu ich v pravom momente a golfista ani sám o nich nevie. Áno, nestávalo sa mu to, ale stalo sa. Sám povedal, že putoval otrasne a nič mu nepadlo.

Čo máte radšej – putovanie alebo odpaly?
Určite putovanie. Pri tom si vždy nasadím MP3 prehrávač a cvičím pri muzike. Odpaly ako také ma až tak nebavia. Na ihrisku musíte odpáliť oveľa rôznorodejšie ako na drivingu, na cvičnej lúke. Väčšmi ma baví krátka hra.

Viete už po odpale, aká bude tá rana?
Áno, niekedy to viem už počas švihu. Keď pozorujete špičkových hráčov, okamžite vedia, či to bude dobré, alebo zlé.

Aj či to bude hole in one – odpal do jamky?
To nie, to závisí aj od odrazu loptičky, či sa kotúľa a ako sa kotúľa. Mám takýchto rán už niekoľko, viem, že človek má pri nich dobrý pocit, už keď je loptička vo vzduchu, ale či to padne do jamky, to sa nedá odhadnúť.

Už sme vraveli o Tigerovi Woodsovi. Uznávate ho?
Určite. Je to absolútny fenomén, aký sa narodí možno raz za sto rokov. Už len keď si pozriete golf pred ním a počas jeho kariéry. Predtým sa v ňom pohybovali samí pupkáči, nekládol sa ani veľký dôraz na psychiku a on vniesol do golfu neskutočnú bojovnosť na turnajoch. Jeho štatistiky a rekordy hovoria za všetko. Viacerých straší už len to, že majú s ním hrať. Jeho samotná prítomnosť ich zabíja. A navyše, koľko ľudí pritiahol ku golfu, koľkí sa prídu naňho pozrieť. Je obrovským lákadlom, aké tu predtým nebolo. Aj z hľadiska peňazí, ktoré sa dávajú profíkom len za to, že prídu na turnaj.

Vraj sa vám páči najmä Ernie Els?
Je to pravda. Juhoafričania majú dobrú náturu, ničím sa nezaťažujú, on sa vždy usmieva, aj keď sa mu rana nevydarí. Je v pohode. Neskutočne sa mi páči jeho švih. Tiger ho má perfektne technicky zvládnutý, ale je trošku silový, kým Ernieho je oveľa prirodzenejší.

Koľko máte vlastne palíc?
Na turnajoch je povolených štrnásť.

Myslel som celkovo doma?
Neviem, je ich dosť. Nechávam si najmä puttre, ktorých mám zo desať, a driverov mám tiež dosť. Musím mať to, čo potrebujem, čo mi najviac sedí. Nie som tá, čo musí mať zásadne nové veci. Palice sa však dosť opotrebúvajú a ak mám možnosť získať niečo, čo mi pomôže, tak to chcem mať.

Zlomili ste už nejakú?
Zatiaľ sa mi to nestalo. Poznám aj takých, čo sa im to nechtiac stalo.

Sú však aj takí, čo ju zlomili náročky.
Isteže, ale sú za to finančné postihy. Keď je niekto na seba naštvaný, zvykneme hovoriť, že ideme predať palice na trh a už ich nechceme vidieť.

Dá sa hrať v každom počasí?
Dá, ak sú podmienky také, že ihrisko je hrateľné. To znamená, že nestojí voda na greenoch či na fairwayoch, alebo greeny nie sú zamrznuté. Preto v októbri a v novembri sa štartovacie časy posúvajú, lebo v noci zvykne bývať mráz.

A čo vietor?
Môže byť akýkoľvek, kým nezačnú lietať stany a nie sme v ohrození života. Na turnaji vo Fínsku prišlo tornádo a dve hráčky sa zranili. Všade merajú silu vetra a tá by nemala byť taká, že loptičky začnú svojvoľne lietať.

Podmienky počas dňa sa zvyknú meniť.
Samozrejme. Keď hrá človek ráno, má inak pripravené ihrisko ako poobede. Sú miesta, na ktorých fúka len ráno a aj tráva býva iná. Kosia ju tiež ráno, každá má svoju rýchlosť rastu a o tretej popoludní už môže byť dosť vysoká.

V ženskom tenise sa určite kladie veľký dôraz na módu. Akú preferujete?
Páči sa mi, že sa venujem športu, v ktorom sa možno aj vyobliekať. O to sa starajú moji sponzori a vždy sa teším, keď dostanem nový katalóg, hľadám v ňom, aké sú nové strihy, materiály, farby. Už päť rokov som v tomto smere spokojná s jednou švédskou firmou, ktorá ide do klasiky, ale i do zábavných foriem.

Často vás vidieť v okuliaroch.
Zbožňujem ich, ale na druhej strane ich aj musím nosiť. Keď som sa prvý rok venovala golfu, zranila som sa na oku. Slabšie naň vidím a musím si ho aj chrániť, lebo ho mám citlivé.

Zbožňujete vraj aj krevety.
To je pravda. Objavila som ich pomerne neskoro vo Švédsku, potom aj v Amerike, kde ich často jedávam u svojho trénera, za ktorým chodievam na mesiac v zimnej príprave. Jeho manželka vždy pripraví vynikajúce cestoviny s krevetami, a to je fantázia.

Nie je žiadne tajomstvo, že váš priateľ Michal vám robí na turnajoch caddieho – stará sa o palice a výstroj.
Okrem toho je na cestách aj mojím fyzioterapeutom a poskytuje mi megapomoc, za ktorú sa ani nedá dostatočne poďakovať. Sám sa venuje golfu, ale na turnajoch európskej túry nemôže ako „kedík“ ani len trénovať na tých ihris-kách. Vidím na ňom, ako slintá pri pohľade na miesta, kde hráme…

Aký je kedík?
Výborný. Na ihrisku sa snažíme oddeliť našu partnerskú časť a on vždy presne vie, čo má povedať. Na začiatku tejto sezóny som nemala práve najlepší vstup a on ma vedel dostať do správnej nálady. Vždy si počas roka dáme asi týždennú pauzu, keď on ostane doma, a práve vtedy som teraz dosiahla najlepšie výsledky. Povedal mi – vidíš, už ma nepotrebuješ… Vôbec to nie ja tak…

Na záver obligátna otázka – čo pre vás znamená golf?
Džob, veľmi dobrú školu do života a navyše som stále vonku. Či už svieti slnko, alebo prší. Je krásne robiť to, čo človek má rád. Nemám síce voľné víkendy, nechodím na dovolenky, desať-jedenásť mesiacov v roku som preč z domu. Mám však pri sebe Miška, nič mi nechýba a som šťastný človek.

Facebook Comments