Poobede 8. júna 1967, na tretí deň tretej arabsko-izraelskej vojny, sa odohrala udalosť, ktorá mohla mať zničujúci dopad na úzke vzťahy medzi Izraelom a Spojenými štátmi americkými. V čase, keď vojnou plne pohltený Izrael bytostne závisel od americkej podpory, jeho letecké a námorné sily zaútočili v medzinárodných vodách na loď amerického námorníctva USS Liberty (AGTR – 5). V dôsledku útoku sa Liberty takmer potopila a z jej 358-člennej posádky zahynulo 34 a bolo ranených 171 námorníkov. Okamžite vznikla otázka, či Izraelčania zaútočili omylom, alebo šlo o úmyselné napadnutie. Od tohto dňa sa táto tragická udalosť, aj napriek viacerým oficiálnym vyšetrovaniam vedeným americkou aj izraelskou stranou, ktoré sa jednoznačne prikláňajú k prvému záveru, pravidelne objavuje v politickej agende každého nového amerického prezidenta a vo forme rozličných „konšpiračných“ teórií opakovane zamestnáva americkú verejnú mienku. Čo sa vlastne 8. júna 1967 stalo?

Priamo do vojnovej zóny:

USS Liberty priplávala do východného Stredomoria na základe rozkazu, ktorý ju 2. júna 1967 zastihol v španielskom prístave Rota. Jej úlohou malo byť monitorovanie a zachytávanie rádiovej komunikácie na Sinaji, keďže už od polovice mája prebiehala vážna kríza v egyptsko-izraelských vzťahoch. Vzhľadom na to bola stanovená aj jej operačná oblasť; loď mala križovať v paralelnom kurze s egyptským pobrežím vo vzdialenosti štrnásť námorných míľ (asi dvadsaťšesť km) rých-losťou päť uzlov. Ešte predtým, ako v skorých ranných hodinách 8. júna túto pozíciu dosiahla, stihla 5. júna vypuknúť nová arabsko-izraelská vojna. Je zaujímavé, že Američania o prítomnosti Liberty neinformovali nielen Izraelčanov, ale ani vlastného námorného pridelenca v Tel Avive.
Po vypuknutí šesťdňovej vojny si veliteľstvo americkej 6. flotily umiestnenej vo východnom Stredomorí uvedomilo, že loď smeruje priamo do vojnovej zóny. Preto kapitánovi lode, komandérovi Williamovi C. McGonaglovi, zaslalo doplňujúci rozkaz, aby sa nepribližoval k egyptskému pobrežiu na pôvodne stanovených štrnásť, ale križoval v bezpečnej vzdialenosti minimálne sto námorných míľ. Tento rozkaz však Liberty z neobjasnených dôvodov vôbec nedostala, a preto pokračovala v plavbe podľa pôvodných inštrukcií.

Tragicky chybný úsudok:

Vzhľadom na to, že 8. júna prebiehali na Sinaji intenzívne boje, prelietavalo ponad Liberty množstvo lietadiel izraelského letectva (IAF – Israeli Air Force). Okrem bojových lietadiel však posádka lode zaznamenala prítomnosť aj viacerých špecificky prieskumných strojov IAF Noratlas Nord N-2501, pričom prvý sa objavil hneď po východe slnka o 5.15 a ďalšie tri loď vizuálne sledovali opäť o 11.45, o 12.20 a o 12.45. Zdalo sa teda, že Izraelčania majú o polohe Liberty presné informácie. Počasie bolo ideálne, na nebi bez mráčika svietilo slnko, vial slabý vánok a americká vlajka sa lenivo trepotala na hlavnom sťažni. Časť posádky sa v rámci voľna slnila na vrchnej palube. Zvyšní členovia posádky plnili svoje rutinné úlohy a tesne pred druhou ukončili pravidelný nácvik bojového poplachu.
Na „smolu“ Liberty, úsek egyptského pobrežia, pozdĺž ktorého križovala, ovládala už od predošlého dňa izraelská armáda. Doobeda 8. júna jej jednotky opakovane zaznamenali výbuchy v oblasti mesta El-Aríš a nadobudli dojem, že ich Egypťania ostreľujú od mora. Ich velitelia odoslali žiadosť veliteľstvu námorníctva, aby záležitosť preverilo. Podplukovník Pinchasi vyslal na more trojicu torpédových člnov
(T-203, T-204, T-206) pod velením komandera Mošeho Orena. Krátko po
vyplávaní z Ašdodu zaznamenali o 13.41 hladinový kontakt. Na základe chybného radarového zamerania zistili, že cieľ sa pohybuje rýchlosťou dvadsaťsedem až tridsať uzlov smerom k Port Saidu, a usúdili, že to môže byť len egyptská vojnová loď. Ani na chvíľu neuvažovali o tom, že by to mohla byť Liberty (o ktorej sa už z leteckého prieskumu vedelo), keďže nebola schopná vyvinúť takúto rýchlosť. Z rovnakého dôvodu tiež požiadali pri prenasledovaní o pomoc veliteľstvo letectva, lebo ich vlastná maximálna rýchlosť okolo 30 uzlov im nedávala nádej „nepriateľa“ dostihnúť.
Prestrelka a torpéda: Medzitým o 13.51 operátori radaru na Liberty ohlásili kapitánovi McGonaglovi tri hladinové kontakty vo vzdialenosti asi 29 200 metrov. O dve minúty neskôr hlásili, že z ich smeru prilietava viacero lietadiel, a o ďalších sedem minút už na mostíku zbadali osamotenú stíhačku Mirage IIICJ nalietavajúcu z výšky približne dvoch kilometrov (druhá ušla ich pozornosti). O 14.03 otriasol loďou prvý výbuch a v nasledujúcich siedmich minútach sa na ňu zniesol doslova uragán striel z kanónov, rakiet a napalmových bômb, keďže k dvom Mirageom sa pripojili ešte ďalšie dva izraelské stroje Dassault Super Mystére. Už počas prvých sekúnd vyradili presnou streľbou všetky antény (hneď prvá dávka navyše zostrelila aj americkú vlajku, ktorú bolo potom potrebné znovu vyvesiť). Nevynechali ani mostík, kde hvízdajúce strely a črepiny poranili viacerých lodných dôstojníkov vrátane kapitána. Osem ďalších členov posádky však také „šťastie“ nemalo a utŕženým poraneniam podľahli. Loď zahalili plamene a hustý dym, lebo ďalšie zásahy zapálili záchranné člny a zásobníky paliva.
V tomto momente si jeden z izraelských pilotov všimol označenie lode na prove (mylne ho prečítal ako CTR-5) a hneď to ohlásil na základňu v Hatzore. Na základe tejto skutočnosti potom jeho nadriadený podplukovník Kislev útok odvolal. Medzitým sa na scéne objavili torpédové člny. Možno sa ich velitelia chystali overiť, prečo piloti IAF útok tak náhle ukončili, ale posádka Liberty – pochopiteľne zaskočená leteckým útokom – nemala v úmysle vyčkať, či rýchlo sa približujúce plavidlá majú priateľské, alebo nepriateľské úmysly. Keď sa priblížili, spustila paľbu z guľometov. Kapitán McGonagle, ktorý vtedy zazrel izraelskú vlajku na jednom z nich, sa tomu snažil zabrániť, ale už bolo neskoro. Izraelčania sa okamžite prestali zdržiavať identifikáciou lode, ktorú sťažoval dym zahaľujúci jej nástavby, a najprv odpovedali na streľbu vlastnými palubnými zbraňami. O 14.34 vypustili proti Liberty spolu päť torpéd. O minútu neskôr jedno z torpéd člna T-203 Liberty
zasiahlo.

Útočili omylom:

Výbuch mal tragické následky. Torpédo sa zarylo práve do tej časti lode, kde sa nachádzalo vyhodnocovacie elektronické stredisko, takže všetci, čo sa tam práve zdržiavali (spolu 25 osôb), okamžite zahynuli. Výbuch spôsobil zastavenie lodných strojov. Vzniknutým otvorom sa dovnútra lode vovalilo množstvo vody, takže zakrátko sa nehybne kolísala na morskej hladine a jej náklon dosiahol desať stupňov na pravobok. Torpédové člny sa priblížili a až vtedy sa s nimi kapitánovi a jeho signálnemu dôstojníkovi podarilo pomocou svetelných signálov nadviazať prvý kontakt. Izraelčania si uvedomili svoj omyl a anglicky signalizovali: „Potrebujete pomoc?“ Definitívne sa uistili, že útočili na nesprávne plavidlo,  až potom, čo na popud velenia letectva prileteli na miesto helikoptéry z Hatzoru, ktoré o 15.12 po viacerých obletoch dymom zahalenej Liberty konečne spozorovali americkú vlajku vlajúcu na hlavnom sťažni. Po zistení, že izraelské lietadlá a torpédové člny útočili na americké plavidlo, izraelskí predstavitelia upovedomili hneď v ten istý deň amerického námorného pridelenca Ernesta C. Castla v Tel Avive, ako aj americkú vládu vo Washingtone. Na americkej aj izraelskej strane boli v priebehu nasledujúcich dní a týždňov ustanovené viaceré komisie na vyšetrenie celého incidentu a ich závery – aj napriek dočasnému, hoci pochopiteľnému vzplanutiu emócií – potvrdili, že Izraelčania na Liberty zaútočili omylom. Izraelská vláda sa zaviazala vyplatiť odškodné pozostalým obetí útoku, ako aj čiastočne nahradiť materiálne straty, ktoré utrpelo námorníctvo Spojených štátov (celá záležitosť sa formálne urovnala roku 1988). Loď Liberty sa stala obeťou nešťastnej súhry okolností a pochybení na oboch zúčastnených stranách, z ktorých azda najväčšou bol nedostatok komunikácie medzi izraelským velením, ktoré o prítomnosti Liberty v blízkosti egyptských brehov vedelo, a jeho rôznymi podriadenými zložkami v poli. Inak by si jednotliví izraelskí piloti či námorníci nemuseli sami postupne a opakovane overovať, na koho to vlastne v zápale boja útočia, a tridsaťštyri amerických námorníkov by sa po skončení plavby vrátilo k svojim rodinám.

Facebook Comments