Rod Fuggerovcov bol typická nemecká meštianska rodina druhej polovice 15. storočia. Vážené, dnes až magické meno a časom získaný nepredstaviteľný majetok mali svoje začiatky v tkáčskych dielňach.

Draví mešťania:

Základ tohto rozľahlého impéria položil Hans Fugger okolo roku 1365. Nákup, spracovanie a tkanie bavlny rodina rozbiehala v Taliansku, odkiaľ sa moderné formy „renesančného kšeftovania“ veselo a zdravo rozširovali ďalej. Liberálnejšie a dravejšie pomery obchodovania umožňovali nielen vhodne investovať, ale aj výhodne riskovať a Fuggerovcom to vychádzalo skvele, nadmieru skvele. Rod pevne stál na najsilnejšej vlne špičkového biznisu a onedlho mu súperi videli chrbát. Bolo viac-
-menej logické, že veci dospeli do štádia, keď sa draví mešťania stali šľachtickou famíliou aj bez infúzie mod-rou krvou, čo otváralo dvere až k najvyššie postaveným, teda členom kráľovského dvora, respektíve až ku stolcu samotného Svätého Otca v Ríme. Rodiaca sa, odvahou vybavená a vo všetkom pružná vrstva mestskej buržoázie získala v rodine Fuggerovcov vzorných a jedinečných reprezentantov starej Európy. Ich obchody a prsty boli dlhé a dlhšie, ich kontá veľké a väčšie. Rovnica mala ľahké a ďalekosiahle riešenie – úspech s veľkým „U“ a moc podloženú rozprávkovým majetkom.

Líder Jakub:

Zo širokej podnikavej rodiny sa časom vykľulo jedno „extra šidlo“ menom Jakub. Rokmi si dokonca vyslúžil vzácny prídomok Bohatý, čo iste hovorí o mnohom. Aby bolo jasné: Jakub nebol žiadny Kubo, ale bez snahy preháňať geniálne nadaný obchodník, zároveň
diplomat, politik, bankár a hospodársky vizionár. Naisto vďaka správnym kontaktom a ľuďom okolo seba, ale najmä vďaka osobitým schopnostiam a tučným kontám sa Jakub Fugger stal už počas svojho života legendou nielen vysokých financií a podnikania, ale doslova aj európskych dejín. Narodil sa v roku 1458 ako siedme dieťa v poradí.
Jeho súrodenci sa dali na rôzne chodníčky, jeden z nich bol kňaz, mnohí však už v útlom veku zomreli, takže chlapec mal širšie pole na uplatnenie vo svojej vzmáhajúcej sa rodine. Otec ho prezieravo poslal do vtedajšieho pupka biznisu Benátok, kde sa mladý Jakub nielen vo „family factory“, ale najmä v početných bankách a finančných domoch zaúčal do cinkajúceho a zložitého kolobehu veľkého kapitálu. Fuggerovci však neostali verní len bavlne a jej spracovávaniu. Peniaze sa musia točiť, a tak zaostrovali svoje záujmy aj inými smermi. Dnes to nazývame diverzifikácia a nadnárodná spoločnosť. Enormné investície začali aj pod priamym vedením Jakuba prúdiť do baní na striebro, meď, cín alebo ortuť. Otvárali sa najmä v Tirolsku, Španielsku, ale – a to nás zaujíma zrejme najviac – aj na Slovensku, pravda, vtedy známemu ako Horné Uhry.

Slovenská veľmoc:

Fuggerovské bane, spracovateľské kapacity a peniaze sa na našom území sústreďovali v okolí mesta Neusohl. Ak vám toto meno nič bližšie nehovorí, hovorme radšej o Banskej Bystrici. Práve v kopcoch stredného Slovenska sa v tých časoch ťažili stovky ton vysokokvalitnej striebornej a medenej rudy. Veľa baníkov a ďalších ľudí tu nachádzalo svoj Klondike s jediným „malým“ rozdielom: Zisk mali primalý. Raz darmo – väčší vždy berie. Napriek tomu sa naše stredoveké bane podieľali na európskej produkcii týchto komodít až štyridsiatimi percentami, čo iste pôsobí ako top správa prosperujúcej burzy Wall Streetu.
Naše, teda fuggerovské vozy plné striebra a medi sa dopravovali loďami zložitou severnou cestou cez Jablunkovský priesmyk v Sliezsku, poľský Gdansk a prístav Štetín do Amsterdamu a odtiaľ podnikali dlhé a nebezpečné cesty až do Indie. Aj vám padla sánka? Mestá a obce ako Banská Bystrica, Banská Štiavnica, Kremnica, Špania Dolina, to boli fuggerovské „oslíky, otraste sa…“, ktorých bohatstvo zaplavovalo vtedajší svet, a, samozrejme, aj kontá augsburskej rodiny. Pre poriadok treba uviesť, že náleziská v tirolských štôlňach tvorili ďalších štyridsať percent trhu, takže monopol bol na dosah ruky, a to i napriek tomu, že k nemu nikdy celkom neprišlo. Fuggerovci skrátka vládli strieb-rom a meďou takmer celému civilizovanému svetu.  

Z baní až k trónom: 

Jakub Fugger a jeho vplyv rástol tempom mladého bambusu a čoskoro sa logicky začal odrážať aj vo vysokej štátnej politike. Spoločenské vody Európy boli prakticky stále rozbúrené a búrky spoľahlivo zažehnávali peniaze, peniaze, veľa peňazí. V období rozmachu „našej“ megafirmy sa k moci dostával habsburský cisár Maximilián I. Nákladné vojny, stabilizovanie svojej moci, tajné fondy pre odporcov, aby tajne neodporovali a ďalšie bezodné projekty žmýkali pokladnicu cisára až na samé dno. Jakub dobre vedel, že vyššiu úroveň politického a obchodného spojenectva, ako je habsburský dvor, dosiahnuť nemožno, a tak netrávil bezsenné noci otázkami „požičať alebo nepožičať“. Stal sa bankárom dvora a samotného cisára Maximiliána. Štedrá rodina, samozrejme, nebola voči trónu priveľmi filantropické úmysly, keďže veky vekov známe a stále platné „niečo za niečo“ bezchybne funguje. Cisár Fuggerovov povýšil do šľachtického stavu a stali sa najváženejším, ale aj najbohatším rodom starého kontinentu. Úspech nikdy nie je gratis, a tak sa Jakub dočkal aj šťavnatých kázní od „starého buldoga“ Martina Luthera, respektíve zástupu tých, ktorým osud dvere na cisárov dvor neotvoril
dokorán. Luther samotnému Fuggerovi adresoval výstižnú poznámku, že „ten obchodník si cisára a jeho vládu kúpil vďaka mešcu…“ No stále platilo, že reči sa viedli a chlieb jedol. Jakub stál na vrchole. Vládol finančnému impériu, ktoré len ťažko s dnešnými pomermi porovnávať, riadil takmer celosvetový biznis s meďou, so striebrom a s cínom a v konečnom dôsledku „vládol“ aj zadlženému Maximiliánovi, ktorý sa stával „gamblerom s modrou krvou“. Dohody, veľké obchody a zákulisné rokovania s Rímom a so Svätou stolicou už boli len pochopiteľný výsledok geniálnej stratégie jedného z najväčších finančníkov vôbec…

Viac sa dočítate v novembrovom čísle mesačníka Brejk.

Facebook Comments