Hoci širokému okoliu náhornej plošiny, na ktorej turecké mesto Aksaray leží, kraľuje zďaleka viditeľný 3 268 metrov vysoký vulkán Hasan Dağı, údolie Ihlara vadisi predstavuje iný svet. Od toho okolitého ho oddeľujú vyše stometrové skalné steny, ktoré nám zároveň zabraňujú rozhliadať sa po širokom okolí. Čo sa spočiatku môže zdať obmedzujúce, časom sa pretaví do celkom iného pocitu: Malý svet doliny riečky má svoj vlastný život i klímu. Zriedka tu fúka vietor a všetko v ňom je akési miernejšie ako drsná príroda tureckého vnútrozemia, vládnuca nad okolitými rozľah-lými planinami. Prejsť sa Ihlarským údolím či vychutnať si pohár silného čaju z čiernomorského Rize v neďalekej rovnomennej dedinke znamená uvidieť malý kúsok ozajstného Turecka. Jeho krása je v skalách, v lúčkach na brehu riek, ale najmä v úsmevoch a obyčajných ľuďoch. S výnimkou tých, ktorých zmenil turistický ruch na živé kalkulačky.

Čaj, traktor, siesta:

O existencii niektorých pekných miest pochybujeme až do chvíle, ako sa vynoria spoza posledného ohybu cesty či vykuknú po pohľade do terénom dokonale maskovanej priepasti. Presne taká je i dedinka Ihlara a rovnomenný kaňon. Pred okom nedočkavého pocestného sa skrývajú do posledného okamihu v naoko fádnej krajine podhoria Hasan Dağu. Keď však úzka asfaltová cesta ladným oblúkom klesne do údolia a malým mostíkom pretne riečku Melendiz, čosi hlboko v ľudskom vnútri zavelí zastať a kochať sa okolím. Ponáhľať sa kamsi je však úplne zbytočné. Veď čo je krajšie, ako stráviť príjemnú polhodinku v kruhu zvedavých dedinčanov za jednoduchým stolom jednej z čajovní. Tí starší sedia na svojich miestach už od predpoludnia, kým ich mladší susedia a príbuzní pribudnú až neskôr, cestou na traktore domov z okolitých polí. Aký malý a zdanlivo jednoduchý je ich svet, také sú i rozhovory. Najväčšmi ich zaujímajú poľnohospodárske plodiny, ovocie a klíma našej krajiny. Nemožno nespomenúť ani finančné podmienky, na čo večne fajčiaci fúzkatí ujcovia reagujú obligátnou frázou „Çok az…“ – „Veľmi málo…“ Nečudo, veď mnohí z nich strávili svoje najlepšie roky v „tom starom dobrom Nemecku, v Nemecku, aké bolo a už sa nevráti“. Povzdych však na tureckom vidieku, podobne ako takmer kdekoľvek na svete, patrí k životu rovnako ako občasný dážď. Nie je skutočným sťažovaním, skôr zažitým neverbálnym konštatovaním, že nie je dobre, no je dobre, že nie je horšie… Lúče zubatého slnka majú počas poludnia takmer letnú silu. V susednej kaviarni hrá skupinka domácich spoločenskú hru pravidlami podobnú žolíku v kartách, len s malou obmenou. Namiesto kariet sa hrá malými plastovými platničkami uloženými na špeciálnom niekoľkoriadkovom stojane. Výhod je hneď niekoľko: „karty“ sa tak ľahko nezoderú a aj nahliadanie do rúk súpera je výrazne ťažšie.

Cesta do údolia:

Kamenné schody smerujúce k zurčiacim vodám Melendizu sa začínajú na mieste ležiacom len niekoľko minút chôdze od malého námestíčka tvoriaceho centrum dedinky Ihlara. Tu sa nachádza i búdka strážcu, ktorý vyberá symbolické vstupné venované starostlivosti o turistickú trasu a o informačné tabule. Strážca pedantne zaznamená každého do návštevnej knihy a vydá lístky s úhľadným logom ministerstva kultúry a turistiky. Dno doliny, ktorým vedie úzky chodníček, je takmer pusté. Len skupinka domácich mládencov oddychuje na protiľahlom brehu a malý chlapec s otcom sa vracajú z krátkej popoludňajšej prechádzky. Tak ako si každý z nás spája miesta, kde strávil detstvo, s najkrajšími, hoci celkom obyčajnými zážitkami, aj ihlarskí chlapci majú svoje tajomné skrýše. Sú nimi nespočetné, v skalách vysekané obydlia, nachádzajúce sa najmä v časti doliny ležiacej bližšie k dedine. Tie slúžili svojim pôvodným obyvateľom, raným kresťanom unikajúcim pred prenasledovaním zo strany Rimanov, ako domov i úkryt zároveň. Voľba vtedy nepadla na Ihlaru náhodne: Blízkosť pitnej vody, relatívne priaznivé klimatické pomery v porovnaní s okolím a najmä členitosť terénu, slúžiaceho takmer ako dokonalé útočisko, boli ich hlavnými dôvodmi. Miest spojených s raným kresťanstvom možno nájsť na dnešnom tureckom území množstvo. Takmer bez výnimky ide o ťažko dostupné mestá vysoko v skalných stenách, útesoch, tufových vežiach, či dokonca v podzemí. Jednou z najbližších takýchto stavieb je dokonalý komplex podzemného mesta s ôsmimi etážami – Derinkuyu, nachádzajúci sa v susednej provincii Nevşehir. Za jeden z najkrajších je zasa považovaný kláštor Sumela, založený v štvrtom storočí za vlády rímskeho cisára Tózodia I. Nachádza sa vo výške vyše 1 200 metrov nad morom neďaleko mestečka Maçka na severovýchode krajiny. Asi najznámejšie podzemné chrámové komplexy sú tie z neďalekej oblasti Kapadokia, tvorenej množstvom bizarných veží vymodelovaných prírodou v mäkkých vulkano-sedimentárnych horninách neďaleko Nevşehiru. Jedinečnosťou tých ihlarských je však možnosť prezrieť si ich v súkromí a tichosti, bez sprievodu húfov turistov, ich fotoaparátov, kamier a hlučných rozhovorov.

Stopy starých kresťanov:

Smerom k strednej časti údolia pribúda sakrálnych stavieb. Väčšina z nich pochádza z deviateho až trinásteho storočia a mnohé z nich sú bohato zdobené freskami. V polovici Ihlara vadisi je možnosť chodník opustiť a vystúpať strmo späť na okraj náhornej plošiny. Časť najmä domácich návštevníkov začína svoju púť k dedinke Belisırma, ležiacej na konci doliny, práve na tomto mieste. Iní do jeho hĺbky vkročia len na niekoľko okamihov: Jedným z dôvodov je, že najzaujímavejšie z podzemných kostolov sa nachádzajú v relatívnej blízkosti. Presne datovaný je vznik len dvojice z nich: Direkli kilise vybudovaného v rokoch 976 – 1025 a kostolíka svätého Juraja, ktorý vznikal v období rokov 1283 – 1295. Zrejme najznámejší a jeden z najväčších ihlarských podzemných chrámov je Ağaçaltı kilise s pôdorysom v tvare kríža. Ďalšie z pomerne dobre zachovaných sakrálnych stavieb sú kostolíky a kaplnky Sümbüllü, Pürenliseki, Kokar, Karagedik či Eğritaş. Kým niektoré z nich sú označené nápismi a ležia blízko dna údolia, na prítomnosť ďalších upozorňujú len nenápadné otvory umiestnené vysoko v červenkastých vulkanických skalách. Popod drevený mostík pretekajú vody plytkej riečky, ktorej údolie vďačí za svoj vznik. Hoci chodník vedie stále po jej ľavom brehu, prekročiť ju v polovici údolia aspoň na chvíľu určite stojí za to: Privedie nás k najkrajším freskám v Ihlarskej doline.

Tváre bez tvárí:

Do prítmia podzemného kostolíka Ağaçaltı kilise, ležiaceho približne v polovici údolia, vchádza turecká rodinka. Mladé školáčky vkročia do neznámeho priestoru s neskrývanou opatrnosťou a s očakávaním čohosi tajomného, odzrkadľujúceho sa v ich pohľade. Napriek tomu, že podľa oblečenia i správania je jasné, že pochádzajú z vidieka, pristupujú k tomuto miestu s úctou. Je úplne jedno, či s úctou k histórii, k ľuďom, ktorí ho pred storočiami vytvárali, alebo k sile ich viery. Bohužiaľ, nie všetci domáci súčasníci a ich predkovia sa k svojej histórii správali a správajú rovnako. Nájsť v Turecku bezchybne zachované a nepoškodené fresky je takmer nemožné. Príčinou je islamský zákaz zobrazovania Boha, prorokov a pri striktnom výklade dokonca akýchkoľvek ľudských bytostí. Najmä tváre svätých z ikon tak utrpeli najviac. Niektoré boli vyškriabané už dávno, na iných vidieť relatívne čerstvé stopy deštrukcie. Mierne pousmiatie vytvára „rukopis“ jedného z domácich zanietencov na jednej z ihlarských fresiek: slovo Alláh vyryl do obrázka aj s gramatickou chybou. Keďže turecký jazyk sa od arabského podstatne líši a mnoho veriacich nemá možnosť prečítať si originálne znenie koránu, vznikajú i takéto situácie. A jedno „l“ navyše neprekáža, hlavné je, že si splnil svoju domnelú religióznu povinnosť. Jednou z možností, ako kultúrne dedičstvo zachovať, je vyhlásiť chrám za pamiatku s príslušnou ochranou. Označenie „múzeum“ dokáže zázraky a umožnilo i odkrytie fresiek v istanbulskej Hagia Sophii. V regiónoch však na ochranu starých malieb často chýba vôľa i strážcovia. A nápisy „Nefotografujte, poškodíte bleskom farby!“ nad freskami dávno zničenými medzietnickým kultúrnym nepochopením budeme môcť nájsť ešte dlho.
   

Návrat do skutočnosti:

Letné reštaurácie na konci údolia sú v prvých momentoch vyslobodením pre unavených turistov. Úsmevy ich majiteľov a personálu sú však celkom iné ako tie, s akými sa možno stretnúť vo vidieckych čajovniach. Za horúcich letných dní si tu vychutnávajú zaslúžené jedlo celé skupiny domácich i zahraničných návštevníkov, sediac na stoličkách, s nohami ponorenými v chladnej vode Melendizu. Na jeseň či na jar však väčšina z nich zíva prázdnotou a okruh klientov sa razom zúži na zaľúbené páry z blízkeho okolia a náhodne zablúdených turistov. Kým prví sú takmer domáci, s ktorými sa pri účtovaní zahrávať nemožno, druhá skupina je priam liek na „finančné suchoty“ majiteľov reštaurácií v „ťažkom období“ medzisezóny. Oveľa viac ako znalosť turečtiny pomôže spýtať sa na cenu i tej najmenšej z príloh vopred. Inak sa môže prekvapenému turistovi ľahko stať, že výsledný účet sa bude pohybovať v desiatkach eur, hoci žalúdok si myslí čosi celkom iné. A šalát zo starej zeleniny môže vyjsť aj na desaťnásobok ceny jeho oveľa lepšieho príbuzného z dedinskej „lokanty“. „Na dobré sa zvyká ľahko, aj keď hraničí s harám, zakázaným podľa náboženstva,“ vraví s úsmevom jeden z obyvateľov Ihlary. Naráža tak na ceny taxíkov odvážajúcich unavených pútnikov na začiatok údolia. Keď však ich majiteľom zahrá do karát únava zmorených prišelcov alebo bubnujúce kvapky chladného anatolského dažďa, ich pozícia na vyjednávanie sa stáva takmer ideálnou. Návrat do reality napokon, až kým duša nezvolí modus zabudnutia, sprevádza pach peňazí. Celkom iný ako vôňa ihlarských skál, vôd a lúk.

Facebook Comments