Vzorne upravené ryžové políčka a typické domy sú pre väčšinu návštevníkov Japonska výjavmi, ktoré uvidia ešte skôr, než sa dotknú jeho zeme. Okolie tokijského letiska Narita totiž ponúka najmä takéto scenérie. Hodiny strávené v nebi nad divokou ruskou pustatinou zostávajú za morom a strieda ich pohľad na až prehnane precízne urbanizovanú krajinu. Jej skutočnosť začne pôsobiť už o malý okamih – za prvými presklenými dverami moderného terminálu. Keď sa spomenie Japonsko, najčastejšie si predstavíme bohato zdobené chrámy a upravené záhrady, usmievavých ľudí či symetrické svahy vulkánu Fudži. Krajina, ktorá leží na východnom okraji Ázie, sa zároveň stala symbolom technického pokroku. Križujú ju superrýchle súpravy vlakov Šinkansen a takmer každá novinka na poli elektroniky nesie nálepku „Nippon“. Krajina vychádzajúceho slnka, ako sa jej domáci názov prekladá, je však i krajina prísnych nepísaných pravidiel, kde milióny ľudí žijú natesnaní medzi mostmi, železnicami a estakádami v malých bytoch, kde trávia svoje krátke noci. Ich dni sú, okrem víkendov a jediného týždňa dovolenky, venované takmer výlučne práci.

Pokojný nepokoj:

Napriek rýchlemu životnému tempu obsahuje tunajšia východná uponáhľanosť i množstvo drobných príjemných prv-kov, ktoré jej dávajú akýsi pokojnejší rozmer. Zvukové znamenie pre slabozrakých chodcov na prechodoch nie je mechanické tikanie, z reproduktorov sa namiesto neho ozýva hlas kukučky. Vlaky prichádzajú do staníc na sekundu presne, no nastupovanie do ich súprav nie je bezhlavá tlačenica. A hoci japonskí šoféri nie sú práve majstri za volantom, pravdou zostáva, že ak im nejaká vlastnosť určite nechýba, je to ohľaduplnosť. Tá je spolu s úctou k starším a lojalitou v pracovnom vzťahu jednou z hlavných čŕt ich kultúry. Kultúry národa, ktorý je dnes na domácom poli synonymom slušnosti a veľkoleposti, hoci v histórii dokázal nesmierne kruto zaobchádzať so susedmi i svojimi vlastnými ľuďmi. „Minulosť sa vždy vykresľuje v krajších farbách,“ vraví mladý predavač kuchynskej techniky Hiro, ktorý na rozdiel od väčšiny svojich spoluobčanov hovorí pomerne slušne anglicky. Keď sa náš rozhovor náhodou zvrtne na samovražedné bombardéry Jokosuka Óka, ktoré používala japonská armáda na sklonku druhej svetovej vojny, neskrýva prekvapenie: „U vás sa o nich píše, kým tu väčšina mladých ľudí ani len nemá tušenie, že čosi také niekedy existovalo!“ Našťastie súčasnosť mihajúca sa za oknami súpravy podzemnej železnice nás rýchlo vráti do o čosi príjemnejšej reality.

Za Bránou hromu:

Podvečer neďaleko stanice tokijského metra Asakusa sú ulice preplnené ľuďmi smerujúcimi k najstaršiemu budhistickému chrámu na území mesta. Prvý predchodca Sensódži, ako sa svätostánok nazýva, stál na tomto mieste už v siedmom storočí. Podnetom na jeho výstavbu bol nález sošky bódhisattvu Guan Yin dvojicou bratov rybárov v rieke Sumida. Do dnešného chrámového komplexu sa vchádza „Bránou hromu“ – „Kaminarimon“, nad ktorou je zavesený papierový lampión vo farbách evokujúcich búrku. Úzku uličku vedúcu k samotnému chrámu lemujú rady obchodov, ktoré oddávna slúžili pútnikom. V súčasnosti sa ich tovar už len zriedka spája s budhizmom. Stánky sú plné cukroviniek, hračiek, odevov, plastových hrdinov kreslených seriálov či mobilných telefónov a príslušenstva. Tokijčan Hiro, žijúci vo štvrti Edogawa, sem prichádza so svojou priateľkou, aby spolu strávili večer – jedinú časť dňa, ktorú nevenujú práci. „My Japonci náboženstvo neberieme nijako vážne,“ vysvetľuje počas čakania v rade, ktorý sa pred oltárom Sensó-dži vytvoril a v ktorom sú okrem trpezlivo čakajúcich veriacich i zatúlaní biznismeni unavení alkoholom a ich milujúce manželky, márne sa snažiace dostať živiteľov rodiny na nohy a skončiť tak svoje verejné strápnenie. „Občas navštívim budhistický i šintoistický chrám a keby došlo na svadbu, tú by som mal najradšej v kostole,“ pokračuje Hiro, ktorý sa v momente, keď sa dostane k oltáru, aspoň navonok zmení na zbožného a úctivého mladíka. Niekoľkokrát sa pokloní, vhodí do kasičky na milodary niekoľko mincí a vzápätí uvoľní miesto ďalším.

Vo východnom štýle:

Maličkostí, ktoré dávajú každej krajine špecifický rozmer, je v Japonsku možno viac, ako v iných končinách sveta. Alebo nám len pripadajú natoľko iné, že si ich väčšmij všímame. Všadeprítomné masky na tvárach ľudí si ich majitelia dávajú z rôznych príčin. Niektorí sú skalopevne presvedčení, že im ublíži chladný jarný vzduch, kým iných celkom pobláznili médiá a hrozba vírusu H1N1. Okrem hypochondrov sú však medzi „ľuďmi bez tváre“ i takí, ktorí ich nosia v čase, keď majú kašeľ či nádchu, aby naopak neohrozovali svoje okolie. Ukazovák a prostredník vztýčené do tvaru písmena „V“ je neodmysliteľná súčasť každej fotografie v Japonsku. Urobiť niečí portrét tak možno len v krátkom čase, než sa stihne naštylizovať do pózy „victory“. Jej symboliku však chápu inak – takmer každý opýtaný Japonec v okamihu odpovie, že prsty do „V“ sú symbol mieru. Vlajkonosiči a „mávači“ majú v každodennom živote Krajiny vychádzajúceho slnka takisto svoje pevné miesto. Kým prví sú súčasťou takmer každej opravy cesty, lebo svetelná signalizácia nestačí, druhá skupina mávaním upozorňuje davy, že sa v ich blízkosti čosi deje. Napríklad predvolebný míting. No o politikoch domáci nemajú príliš vysokú mienku. „Sú to skorumpovaní klamári, čo nevedia robiť nič iné, a tak šli do politiky,“ vyjadruje sa na adresu volených zástupcov ľudu tridsiatnik Kazuki. Jeho názor pritom zďaleka nie je osamotený. Problém štátnych zákaziek a korupcie, o ktorej Japonci rozprávajú až pričasto, tak, zdá sa, nie je slovenská jedinečnosť. A morálny problém s ňou nemajú ani domáci voliči. Znovuzvolenie predstaviteľov, ktorí z nej boli v minulosti obvinení, totiž nie je v Japonsku nič výnimočné. Oveľa príjemnejší prvok pevne spojený s krajinou je tradičný kúpeľ „onsen“, ktorého termálna voda najčastejšie pochádza z geotermálneho vrtu alebo povrchových prejavov post-vulkanickej činnosti. Striedanie horúcej a studenej vody osviežuje telo i dušu a stovky onsenov rozmiestnených po celej krajine Japonci navštevujú už celé stáročia…

Viac sa dočítate v augustovom čísle mesačníka Brejk.

Facebook Comments