Keď som pri snorení po nejakej stáži v rozvojovom svete narazil na komunitnú ochranu prírody na Komoroch, dostavili sa profesijne dané asociácie. Osobitosti tamojšieho príbuzenstva sa môjmu bývalému profesorovi, americkému antropológovi, stali celoživotnou témou. Komory sú totiž jedno z hŕstky miest, kde sa súčasne uplatňujú zdanlivo nezlučiteľné princípy mnohoženstva a takzvanej uxorilokality, čiže pobytu manželky u jej rodičov či v ich susedstve. Môj profesor to vysvetľoval tým, že kupcom pri cestovaní medzi rôznymi časťami súostrovia prišli vhod manželkami vedené domácnosti (a „banky“ v podobe šperkov). Vybavila sa mi tiež chýrna „veľká svadba“ (grand mariage), čiže séria tancov, hostín a rituálnych úkonov trvajúca celé týždne až mesiace, počas ktorej sa medzi rodinami novomanželov uzavrie aliancia a prevedie veľký majetok.
Kultúrna skladačka:
Horšie som na tom bol s geografiou. Niekde pri Afrike, to rozhodne, ale v Indickom či Atlantickom oceáne? Internet mi osviežil pamäť: poloha kúsok pod rovníkom v Indickom oceáne, medzi Madagaskarom a Mozambikom. Štátny zväz Komory, ako sa krajina ostatných pár rokov formálne nazýva, tvoria tri pomerne malé vulkanické ostrovy, štvrtý Mayotte zostal i po vyhlásení ich nezávislosti v roku 1975 francúzskym územím. Bohatstvo a dramatická krása tropickej prírody kontrastujú s biedou obyvateľov, ktorí síce nehladujú, ale bez masívnej finančnej podpory od početnej diaspóry pracujúcej v zahraničí (najmä vo Francúzsku) by zrejme nemali ďaleko ani od toho. Väčšina z nich sa venuje slabo modernizovanému farmárčeniu a rybolovu a tí, čo pracujú ako štátni zamestnanci, často nevidia dlhé mesiace žiadny plat. Cesty, autá a mnohé verejné budovy dožívajú, dodávky elektriny, benzínu a pitnej vody sú nepravidelné a v niektorých oblastiach chýbajú úplne. Ako začínajúcemu antropológovi sa mi zdalo zaujímavé trochu preskúmať, čím (a či vôbec) sú v takých podmienkach komunity motivované chrániť svoje životné prostredie, a tak som sa dva lenivo plynúce mesiace podieľal na monitoringu hniezdenia morských korytnačiek a podpore miestnych ľudí v ich ochrane. To celé v pestrom kultúrnom kontexte, kde sa na sebe vrstvia bantuské príbuzenstvo zdôrazňujúce ženskú líniu, jazyk blízky svahilčine, tradičná animistická viera, islam a mýtické aj historické arabské, perzské, malgaš-ské a francúzske koloniálne vplyvy.
Savany, pralesy a lávové polia:
Na rozdiel od dobrodruhov, ktorí uprednostňujú plavbu loďou z Madagaskaru či africkej pevniny, prichádzam podobne ako väčšina návštevníkov cez letisko Hahaya na najväčšom ostrove Grande Comore, po komorsky Ngazidja. K pristávacej dráhe sa zostupuje pozdĺž západných svahov najväčšej aktívnej sopky na svete Karthaly (2 360 m), pokrytej smaragdovou vegetáciou a zvyčajne zahalenej oblakmi. Možno práve silná cirkulácia vzduchu popri Karthale, pravidelne spestrujúca prílety, sa stala osudnou pasažierom jemenského lietadla, ktoré len niekoľko dní pred mojím príchodom spadlo v júni 2009 do mora neďaleko letiska. Tragédiu, o ktorej Komorčania diskutovali celé leto, prežila len tínedžerka zvierajúca neuveriteľných trinásť hodín trosky. Ja som mal viac šťastia, a tak na klimatizovanom, novotou ešte žiariacom termináli stretávam kolegyňu a vychádzame do davu ľudí, horúčavy a sveta, v ktorom sa západná modernita rozpadla a potom poskladala do nových tvarov. Dedinám, ktoré lemujú cestu do hlavného mesta Moroni, dominujú islamskou architektúrou ovplyvnené cementové domy v rôznych stupňoch rozostavanosti, ale vidieť sú i biedne búdy z vlnitého plechu a na druhom konci škály nerovností veľké luxusné rezidencie. Všade múriky z vulkanických skál, voľne sa pasúce kozy najrôznejších plemien, ľudia zabraní do rozhovorov v tieni stromov a domov a, bohužiaľ, i odpadky. Krajinou pretekajú lávové polia, ktoré vytvárajú rozoklané skalné útvary strmo padajúce do mora. Tie najmladšie, celkom čierne a takmer nezarastené polia vznikli pri poslednom výbuchu Karthaly v roku 2005, ktorý dosť zmenil tvár ostrova. Dojem nehostinnosti počas obdobia sucha (od apríla do novembra) podporuje v nižších polohách vyprahnutá savanová vegetácia vrátane zdanlivo mŕtvych baobabov. Stačí sa však začať štverať do strmých kopcov a ocitnete sa vo sviežich záhradkách banánovníkov, kávovníkov a intenzívne rozvoniavajúcich plodín ako škorica, vanilka či ylang-ylang – najvýznamnejších komorských exportov. Ešte o niečo vyššie a predierate sa príjemne tienistým dažďovým pralesom, nad ktorým nasleduje tropická obdoba našich alpínskych lúk.
Moroni – v srdci ohňa:
Meno Moroni svojím dramatickým významom odkazuje na polohu v blízkosti sopky, ktorej lávové prúdy však v nedávnej histórii mesto milosrdne obchádzali. So šesťdesiatimi tisícmi obyvateľov je Moroni bezkonkurenčne najväčšie mesto súostrovia, sídlo federálnych úradov a inštitúcií a hospodárske centrum. Popri mužoch oblečených v dlhých bielych tunikách a fezoch a cudne zahalených ženách s vlasmi zakrytými vzorovanými látkami tu stretnete aj západne oblečenú mládež a profesionálov. Vedľa malebného, dnes už opusteného prístavu, v ktorom sa pomaly rozpadajú desiatky tradičných drevených člnov galawa, sa vypína belostná budova Starej piatkovej mešity (L’ancienne mosquée du vendredi) s kolonádami a hranatým minaretom. Hneď za ňou sa začína medina, starobylý labyrint úzkych uličiek, zložito vyrezávaných drevených brán a dláždených nádvorí evokujúcich predkolumbovské mestá. Niektoré z mikronámestí tu i v iných mestečkách slúžia ako bangwe, čiže verejné priestory na stretnutia, rozhovory a bao, hru s oválnymi kameňmi a doskou s preliačeninami, trochu podobnú u nás známejšiemu abalone. Tieto prvky svedčia o príslušnosti Komor k civilizácii svahilského pobrežia, ktoré sa tiahne od severného Mozambiku cez Tanzániu a Keňu až po južné Somálsko. V mestských štátoch ovplyvnených arabskou a perzskou kultúrou rozvíjali východoafrickí Bantuovia už od 6. storočia nášho letopočtu zámorský obchod so slonovinou, otrokmi a ďalšími komoditami. Kupecké sklony Komorčanov sa naplno prejavujú na trhoch, nazývaných arabským výrazom bazár – ten „starý“ sa nachádza kúsok od mediny, ale živšie je na Volo Volo, teda „novom“ bazáre. Ženy so žltkastými „maskami krásy“ zo santalového dreva na tvárach predávajú ryby, tropické ovocie a zeleninu, koreniny (vďaka smiešnym cenám ideálny suvenír či darček), ale aj pečivo, oblečenie, topánky či hygienické potreby. Miestne remeselné výrobky, žiaľ, nenájdete. Medzi stánkami a v okolí bazárov sa snažia nejaký ten peniaz zarobiť mladí chlapci, ktorí ponúkajú telefónne karty, slnečné okuliare, sladkosti či čokoľvek, čo unesú alebo sa im zmestí na prikrývku rozprestretú na zemi. V meste je zopár reštaurácií a prudko neregulovaných stánkov s fastfoodom, ale zaujímavejšie je zájsť na Rive Gauche (ironický odkaz na Paríž?) s výhľadom na prístavný záliv. Po zotmení sa tu objavia stoly a ohne a servírujú sa brochettes (mäso grilované na ražňoch) s pečenými a varenými prílohami ako yam, maniok, chlebovník či zelené banány a skutočne ostrou omáčkou putu z čili papričiek, zeleného manga a citrónov.V Bush taxi okolo Ngazidje: Na Ngazidji som strávil pár dní v sídle „mojej“ ochranárskej organizácie v Iconi, mestečku pár kilometrov na juh od Moroni, zovretom medzi dvoma malými neaktívnymi vulkánmi s nádhernými výhľadmi na more i mesto. Zvyšky opevnenia na tom severnom podľa jednej legendy tvorili pevnosť, kde sa miestni ľudia skrývali pred nájazdmi pirátov a otrokárov, podľa ďalšej išlo o leprovú kolóniu. Na okraji mediny stojí Nová piatková mešita a ruiny kráľovského paláca zo 16. storočia. Ďalšie atrakcie Ngazidje som si pozrel až pred odletom, po návrate z najmenšieho ostrova Mwali, kde som strávil takmer celý pobyt. Z Moroni sa oplatí vydať k pohľadnicovým plážam s bielym pieskom a kokosovými palmami v Itsandre alebo ešte viac na severe v Maloudji. Neďaleko Maloudje sa nachádza aj záliv Trou du prophète so zaujímavými skalnými útvarmi a francúzskymi luxusnými vilami a kúsok ďalej jasne zelené Slané jazero (Lac salé) na dne hlbokého krátera medzi morom a pobrežnou cestou. V Moroni a na okolí prakticky kdekoľvek zastavíte taxík či akékoľvek auto, ktoré ide vaším smerom, a za malý poplatok vás zvezie. Na dlhšie vzdialenosti je však lepšie na niektorom zo zavedených miest, napríklad pri Volo Volo, vyhľadať taxi-brousse (po anglicky bush taxi), čiže van s niekoľkými radmi sedadiel. Predovšetkým na Mwali, kde iný dopravný prostriedok nenájdete, sú tieto taxíky z definície vrakov a ich použitie ďalej ozvláštňuje trasa mimo vašej kontroly a opakované pokusy o nový rekord v počte pasažierov. Výhodou je nízka cena a možnosť konverzovať s Komorčanmi, pre ktorých cesta taxíkom predstavuje verejné fórum a príležitosť povymienať si klebety. Neuniknete ani zoznámeniu s najobľúbenejším hudobným štýlom zouk, ktorého ďalšie varianty pochádzajú z frankofónnych a lusofónnych častí Karibiku a Afriky. V komorskom podaní sa pripravte na insitné synťáky, orientálne melódie a tú istú autoladičku hodenú na všetky vokály. Začujete však naprí-klad aj miestnu interpretáciu r’n’b a invenčnejšiu hudbu bez priamych západných paralel z Komor a iných afrických krajín. Pri výpravách mimo mestečiek a hotelov si treba zbaliť jedlo, lebo v dedinských obchodíkoch sa často dajú na okamžitú konzumáciu kúpiť len dosť mdlé tanzánijské či ománske sušienky; pri cestách niekedy ženy ponúkajú domáce kokosové koláče či sladké placky z ryžovej múky. Počas ramadánu, keď je tabu predávať hotové jedlo na verejnom priestore, je situácia ešte horšia. Alkohol je aj mimo ramadánu dostupný len v niekoľkých „západných“ podnikoch a u obchodníkov s oslabenou moslimskou morálkou (často Indov), kde je decentne zakrytý záclonkou alebo rovno schovaný pod pultom.
Viac sa dočítate vo februárovom čísle mesačníka Brejk.
