Terénny pikap naložený do posledného miesta ľuďmi i tovarom smeruje z jemenskej metropoly Saná do regiónu Mahwít. Jeho nervózny vodič len nerád na palubu priberá cudzinca. Vie, že tento krok bude znamenať zdržanie pre celú posádku. Jeho obavy sa ukazujú ako pravdivé už na prvom kontrolnom stanovisku, kde prítomný dôstojník kontroluje pravosť dokumentu umožňujúceho turistovi cestovať do mestečka Thulla. Keď jeho vydanie cez vysielačku potvrdí nadriadený príslušník armády zo Saná, cesta môže pokračovať. Na križovatke, kde hosť vystúpi, sa šoférovi kolektívneho taxíka viditeľne uľaví – voziť domácich je oveľa jednoduchšie. Úsmev na tvári sa mu však rýchlo vráti, keď si vypýta v prepočte o jedno euro navýšené cestovné a „taxu za zdržanie“ aj dostane.

Za bránami Thully:

Historické mestečko obohnané hradbami leží na okraji vyprahnutej náhornej plošiny západne od Saná. Vysoko na skalách sa nad jeho úhľadnými uličkami vypína pevnosť „Qalaá Hosn al-Ghuráb“, ktorá svoje zlaté časy zažila počas osmanskej prítomnosti v Jemene. Trojica chlapcov Abdul, Sámí a Jahja prišelcovi ochotne ukážu vstup do areálu pevnosti, pri ktorom sa vyberá symbolické vstupné smerujúce vraj do mestskej pokladnice. Strmé kamenné schody hadovito stúpajú stále nahor, až na temeno skalnatého pahorka. Tu možno nájsť malú mešitu, nádrže „birqa“ určené na zachytávanie dažďovej vody, pozorovateľňu i osmanský cintorín. Spomínané vodné cisterny často predstavujú jediný zdroj tejto životodarnej tekutiny počas suchej väčšiny roka – v horách tu často nie sú žiadne pramene a počas krátkeho obdobia dažďov sa treba zásobiť na čo najdlhšie obdobie vopred.
„Najradšej sedím tu v mafradži, tesne pod vrcholom veže, pozorujem okolitú krajinu a žujem qat!“ vysvet-ľuje Abdul, najstarší z trojice domácich mládencov. Slovo „mafradž“ v Jemene označuje vysoko umiestnenú presklenenú miestnosť s dobrým výhľadom na okolie, kým „qat“ je známa miestna droga. Ide o mladé výhonky konárov krovitého stromu Catha edulis so stimulujúcim a mierne euforickým účinkom. Za tie je zodpovedný v rastline obsiahnutý alkaloid cathinón. V krajine sa tejto „záľube“ venuje drvivá väčšina mužskej aj veľká časť ženskej populácie. Okrem zlého vplyvu na finančnú
situáciu i tak chudobných jemenských rodín má qat neblahé dôsledky i na ekonomiku krajiny. Veď „qatovými posedeniami“ trávia Jemenčania väčšinu voľného času, prípadne i výraznú časť pracovného procesu. V regióne je pritom qat vo väčšine krajín zakázaný, oddávať sa mu legálne možno iba v Etiópii, Somálsku a Jemene. „Keby som ho chcel previezť do susednej Saudskej Arábie, dostal by som najmenej pätnásť rokov väzenia. V Jemene ho však nezakážu asi nikdy, nasledovala by určite ľudová vzbura!“ vysvetľuje Abdul šušlavou rečou s lícom plným rozžuvanej zelenej masy, ktorá ho podľa vlastných slov „katapultuje do nebies“.
Tým, čo žijú bez qatu, zatiaľ celkom stačí čarovný pohľad na vzdialený vrchol hory Džabal Nabí Šu’ajb, ktorý je s 3 760 metrami najvyšší v Jemene i na celom Arabskom polo-strove. Južne od najvyššieho bodu rozľahlého masívu prechádza i dôležitá spojnica metropoly Saná s pobrežným mestom Al-Hudejda.

 

Nad Al-Manáchou:

Nekonečné cesty sa šplhajú do hôr obývaných až po samé vrcholy. Za každou zo zákrut sa už-už zdá, že vyššie môže byť len belasé nebo, nie je to však pravda. Stále nové horizonty odkrývajú vyššie a vyššie hrebene obsypané pestrými kamennými domami. Pol druha hodiny točenia sa napokon skončí a deviati cestujúci natlačení v štyridsaťročnom peugeote, fungujúcom ako medzimestský taxík, s úľavou vystupujú v horskom mestečku Al-Manácha, ktoré je centrálnou usadlosťou v širokej oblasti pohoria Haráz. To sa nachádza približne na polceste z jemenskej metropoly Saná k prístavu Al-Hudejda na pobreží Červeného mora.
Improvizovaná autobusová stanica v Al-Manáche je oblasť v blízkosti tunajšieho futbalového ihriska. Tu sa o práve pricestovaných ľudí doslova potrhajú majitelia terénnych áut i obyčajných motoriek, ktorí ich porozvážajú do domovov v okolitých dedinkách. Patrí medzi nich i sotva pätnásťročný chlapec na dvojkolesovom miláčikovi, ktorý v prepočte za menej než jedno euro vďačne odvezie svojho hosťa do malej osady Hadžara, ležiacej na oblom chrbte asi päť kilometrov vzdialeného pahorka. Jedinečná je i výzdoba jeho tátoša: Na motorke svieti portrét Saddáma Husajna a nápis s ním dnes spätý takmer v celom regióne Blízkeho Východu: „Šahíd al-´umma“ – „Bojovník za vlasť“. Toto slovné spojenie datované do čias, keď Američania venovali nie príliš obľúbenému diktátorovi jeho popravou nesmrteľnosť, je dnes v arabskom svete i obľúbenou značkou textilných výrobkov. Bojovník tak dodnes hľadí z visačiek snehobielych košieľ a – predáva.

U chamtivého imáma:

Dedinka Hutajb ležiaca na východnej strane hlavného hrebeňa Harázu je posvätné pútnické miesto pre minoritnú islamskú sektu ismailitov. Hlavný duchovný tunajšej mešity, imám Hasan Abdulláh al-Hutajb, v okamihu prvých krokov hostí na jeho území s úsmevom návšteve podá ruku a dlho rozpráva o „jeho rajskom kraji“. Pritom si dáva pozor, aby neprezradil príliš veľa o špecifikách viery svojej skupiny, oveľa radšej vedie siahodlhé a z jeho pohľadu celkom neškodné monológy o tunajšom podnebí, stromoch a chovoch domácich zvierat.
Návštevu malej mešity stojacej na strmom skalnom brale nám imám Hasan nepovolí, dôvod má byť blížiaci sa ismailitský sviatok. O vetve, ktorá sa v histórii oddelila od šiitského smeru islamu a jej hlavným duchovným predstaviteľom je dnes už štyridsiaty deviaty imám titulovaný Aga Chán, sa tak od Hasana Abdulláha viac nedozvieme. Na podrobnosti sú pritom skúpi i ismailiti žijúci v pamírskom Badachšane, Kašmíre či krajinách juhovýchodnej Afriky.  
Na konci návštevy imám Hasan hostí odprevadí ku kovovej bráne chrámového komplexu a so slovami: „Venujte niečo na mešitu!“ sa s nimi rozlúči. Hoci jeho prvá požiadavka znie dvetisíc rijálov – približne šesť eur, čo predstavuje dvojdňový plat jemenského policajta či vojaka, napokon je spokojný i s desatinou tejto sumy. Hneď ako útržkovito poďakuje, ponáhľa sa za väčšou skupinkou pomerne majetne pôsobiacich domácich návštevníkov…

Viac sa dočítate v septembrovom čísle mesačníka Brejk.

Facebook Comments