Hoci je Jün-nan iba jedna z provincií najľudnatejšej krajiny sveta, svojou rozlohou predstavuje plochu osemkrát väčšiu ako Slovensko. Jeho južná hranica sa dotýka Barmy, Laosu i Vietnamu, na severozápade susedí s autonómnou oblasťou Tibet, na severe a východe zasa s trojicou ďalších čínskych provincií: S´-Čchuan, Kuej-čou a Kuang-si. Jün-nan nie je len veľké, ale i geomorfologicky a klimaticky pestré územie. Jeho južné oblasti sa väčšmi podobajú krajinám juhovýchodnej Ázie, kým severozápad pokrývajú večne zasnežené šesťtisícové horské hrebene. Je zároveň etnicky najdiferencovanejšia zo všetkých čínskych provincií: z päťdesiatich šiestich oficiálne uznaných etnických skupín žijúcich v krajine možno až dvadsaťpäť nájsť práve v Jün-nane. Ich príslušníci zároveň tvoria vyše tretiny všetkých jej obyvateľov.

Púť s číslicou 214:

Takmer tritisíctristo kilometrov dlhá cesta G214 spájajúca mesto Xining s barmskou hranicou prechádza z veľkej časti práve územím Jün-nanu. Kým z hlbokých dolín horných tokov riek Jang-c´-ťjang a Mekong vystúpa na večne zamrznuté pôdy Tibetskej náhornej plošiny, prejde jün-nanskými mestami Dálí, Žongdian i Dečin. Stúpať čoraz vyššie, do hôr, po jej navzdory podmienkam vynikajúcom asfaltovom povrchu, znamená objavovať stále krajšie zákutia južnej Číny. Za nie-ktorými z nich sa určite oplatí prejsť i niekoľko desiatok kilometrov na západ či východ od „kráľovnej diaľnic severozápadného Jün-nanu“. Jedným z takýchto pozoruhodných miest je i takmer poldruhamiliónový Lidžiang, ktorého historické centrum bolo v roku 1997 zapísané na listinu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Okrem neho sa na listinu dostali i dve prírodné lokality Jün-nanu: Juhočínsky kras a oblasť troch paralelných riek: Nudžiang, Mekong a Jang-c´-ťjang.

Nový starý Lidžiang:

Sieť potôčikov, kamenná dlažba a staré domy pripomínajúce scény z historických filmov o Číne predstavujú svetlú časť starého Lidžiangu. Hoci toto mesto priťahuje množstvo najmä domácich turistov, počas dňa v ňom možno nájsť pokoj i rozjímanie. Stará pani na priedomí celkom pokojne pripravuje tradičné cestoviny a opodiaľ sa, živo gestikulujúc, zhovára dvojica starších mužov. Jeden z nich pritom ani na okamih nezíde zo sedla starého bicykla s nákladným priestorom za dvojicou zadných kolies. Ten je jedným z množstva užitočných a k prírode šetrných pomocníkov bežných Číňanov. Tí na bicykel nedajú dopustiť: Odvezie ich takmer všade a zadarmo, prekážkou preň nie sú ani zóny so zákazom vjazdu či dopravné zápchy. Svoje miesto má stále aj na inak celkom moderných čínskych letiskách. Veď dostať sa po ploche k stroju, ktorý treba pred nasadením na ďalšiu linku upratať, je najjednoduchšie práve na jeho dvoch kolesách. A to pri dodržaní všetkých bezpečnostných predpisov: s metlou pripevnenou o rám a žiarivou reflexnou vestou oranžovej farby na tele. Každodenný prerod mesta s osemstoročnou tradíciou, ktoré bývalo významným obchodným centrom etnika Náší, sa začína súmrakom. Ulice nespustnú, naopak, ešte väčšmi sa zaplnia a vravu dňa zmiešanú so zurčaním čistej vody vystrieda šialený rev reproduktorov. Takmer každý z historických kamenných domov lemujúcich hlavné uličky starého centra je zároveň reštauráciou, barom či diskotékou. Jediný spôsob, ako prilákať čo najviac hostí, je vlastná živá či reprodukovaná hudba a súprava s čo najviac decibelmi. Aspoň tak nejako si boj o priazeň zákazníka predstavujú miestni obyvatelia. Ohlušujúci zápas tradičných a diskotékových spevákov o ušné bubienky sa končí až neskoro po polnoci. Pohľad do útrob zaplnených podnikov napriek všetkému prezrádza, že ich majitelia boj o priazeň hostí vyhrali. Bez
ohľadu na žáner produkovanej hudby.

Nerozhodná Džínšá:

Severne od Lidžiangu sa krajina rázne mení a rýchlo dostáva majestátny horský ráz. Prevýšenie od dna dolín riek k bielym vrcholom končiarov dosahuje miestami bezmála štyri kilometre. Kým hlavná cesta smeruje takmer priamo na sever, jedna z jej vetiev vedie k malému pokojnému mestečku Šigu. To by pre náhodného návštevníka bolo možno celkom nezaujímavé, keby okrajom nepretekala mohutná vodná masa „Rieky zlatých pieskov“ – „Džínšá“, z ktorej sa neskôr stáva slávny čínsky veľtok Jang-c´-ťjang. Práve na tomto mieste sa jej vody prudko stáčajú na sever. Rieka, kľukatiaca sa pomedzi vysoké horské hrebene, akoby váhala, kam má vlastne tiecť. Takmer po stoosemdesiatstupňovej zákrute smeruje ďalej k mestu Sandžiangkú, aby sa otočila opäť na juh a po ďalšom hľadaní najnižšie položených miest opustila Jün-nan a pokračovala vo svojej dlhej púti k naplneniu všetkých vodných tokov – k moru. Na brehoch rieky čakajú domáci prevádzkovatelia raftingu na príchod skupiny turistov, o čosi ďalej v strmom svahu hľadá usmiata domáca dvojica v stredných rokoch drevokazné huby. Tie sú v Číne obľúbenou kulinárskou pochúťkou. Vraciame sa k neďalekému rázcestiu, aby sme vstúpili hlbšie do hôr severozápadného Jün-nanu, ktoré sú i samotnými Číňanmi považované za jedny z najkrajších v krajine. Možno i preto im dali romantické názvy, ako je napríklad Snežná hora Jadeitového draka. Táto päťtisícovka s lanovkou, dopravujúcou turistov takmer do dvoch tretín jej výšky, je pre mnohých domácich prvé miesto, kde sa stretli s večným snehom. Radosť z tejto udalosti tak dávajú i náležite najavo. Ďalej od veľkých miest však ležia ešte krajšie a tajomnejšie vrcholy. Ich krása je i v tom, že ľudská noha po ich úpätí prechádza oveľa zriedkavejšie. Hľadanie Šangri-la: Jednu z nocí trávime v malej dedinke neďaleko zalesneného horského priesmyku na východnejšej z dvojice vetiev cesty spájajúcej Lidžiang a Žongdian. Rodina hospodárov z etnickej skupiny Jí, ktorá pre náhodných hostí otvorila dvere svojho domu, sa živí chovom jakov i spracovaním dreva. Ich šťastím je čistý vzduch i voda a najmä štvorica detí. „Tu v horách a na vidieku sa na nás nevzťahujú prísne pravidlá, ktoré platia pre mestských obyvateľov. Preto môžeme mať detí, koľko sa nám zachce! Takýto život by som nemenil za nič na svete,“ vyznáva sa zo svojich pocitov pán domu, štyridsiatnik Lú-Šian-Hó. Prinajmenšom rozporuplne po tejto milej udalosti pôsobí návrat do civilizácie mesta Žongdian. To bolo v roku 2001 premenované na Šangri-la. Tento názov, inšpirovaný novelou Jamesa Hiltona „Stratený horizont“, pôsobí na západných turistov ako magnet. Mystická, horami obkolesená dolina z knihy dráždi predstavivosť romanticky založených čitateľov už od jej prvého vydania v roku 1933. Fiktívne, večne šťastné miesto podľa slov niektorých domácich predstaviteľov jestvovalo a leží práve v blízkosti Žongdianu. Táto zmena názvu možno dokáže prilákať zvedavých návštevníkov, no skutočné Šangri-la leží pre každého niekde inde. Určite bližšie mu je malá dedinka kmeňa Jí, než moderné mesto s budovami zo skla a betónu…

Viac sa dočítate v marcovom čísle mesačníka Brejk.

Facebook Comments