Jepol siedmej ráno a naše auto s dvoma veľkými škatuľami na streche si to šinie do Schwechatu. Chvíľka lúčenia a už aj zápasíme s nadrozmerným nákladom naprieč letiskovou halou. Dvadsaťtri kilogramov nákladu na osobu ukrýva všetko, čo budeme potrebovať najbližšie tri týždňe: horský bicykel, kompletný cyklistický výstroj, náradie a cyklobrašnu asi so sedemkilogramovým obsahom, do ktorého Janka musela vtesnať celý svoj ženský mikrosvet. Check in prebieha hladko, nikto na počudovanie neprotestuje ani proti nášmu netradičnému nákladu. Lietadlo sa odliepa od zeme amy pohárom vína pripíjame na dobrodružstvo, ktoré na nás čaká v diaľke…

Aj cesta je cieľ:

Keď sme s Jankou na jar plánovali cieľ našej letnej cesty, voľba padla na juhovýchodnú Áziu. Mal som trochu iné predstavy o destinácii a nepomáhali ani výhovorky, že v lete tam všade zúri monzún. Bolo treba niečo vymyslieť. Po preštudovaní klimatických podmienok a cestovateľských fór padla voľba na Indonéziu. Súostrovie s vyše osemnásťtisícsto ostrovmi rozprestierajúcimi sa na oboch stranách rovníka. Tropická vegetácia, tyrkysové more, vulkány, exotická kultúra. S počtom obyvateľov vyše dvesto miliónov je to štvrtá najľudnatejšia krajina na svete a najľudnatejšia moslimská krajina sveta. Popri islame sa tu darí hinduizmu, budhizmu, animistickým náboženstvám a nespočetným sektám. Všetky cestovateľské weby ospevovali prírodnú aj kultúrnu rozmanitosť. Navyše, keď inde v Ázii zúri monzún, práve tam je obdobie sucha. Je rozhodnuté. Ostáva už len vyriešiť otázku, ako z dovolenky zaváňajúcej katalógovým klišé spraviť poriadne dobrodružstvo. Stojím na balkóne hneď vedľa našich bicyklov. Odpoveď je na svete – Indonéziu spoznáme na dvoch kolesách…

Cesta do Borobuduru:

Po prílete do Jakarty skladáme bicykle. Prvý dojem: Jakarta je rušné a špinavé mesto. Presúvame sa na vlakovú stanicu a odchádzame na juh ostrova do Yogyakarty. Po deväťhodinovej ceste klimatizovaným vlakom vystupujeme v rovnako hektickom meste. Sadáme na bicykle a po stále plnej štvorprúdovke pedálujeme smerom na Borobudur. Nachádza sa tam najväčšia budhistická stupa na svete, prvý cieľ našej cesty. Cestu pomedzi autá spestrujú palmy, ryžové polia a občasný záprah s malým koníkom uprostred premávky. Prúd áut amotoriek sa upokojil až po vyše tridsiatich kilometroch na bočnej ceste. To sme už poriadne čierni od sadzí. No čo, Jáva asi cyklistickým rajom nikdy nebude. Zato sa tu jazdí po ľavej strane, čo je spočiatku dosť mätúce. Po päťdesiatich kilometroch opierame bicykle v exoticky zariadenom bungalove priamo v Borobudure za smiešnych 11 dolárov na noc. Chrámový komplex je úchvatný. Šesť obrovských, na seba navýšených terás má štvorcový pôdorys a predstavujú pozemský svet. Nad nimi sú tri kruhovité terasy posypané stupami, symbolizujúce duchovný svet. Každá má zvonovitý tvar a vnútri skrýva jednu Budhovu sochu. Celému komplexu tróni obrovská stupa s priemerom asi pätnásť metrov symbolizujúca nirvánu – duchovnú slobodu a osvietenie. Je to magické miesto nabité energiou. Exotika pokračuje aj v noci. Po streche nám behá akési škriekajúce zviera, zo záhrady celý čas čosi zavýja, po stenách behajú jašteričky, sem-tam prebzučí komár. Unavení na smrť zaspávame.

Jáva expres útočí:

Po idylke v Borobudure a dospanom jet-lagu z cestovania lietadlom sme sadli do sediel. Cieľom je dedinka Selo medzi dvoma vulkánmi – posvätnou a vulkanicky veľmi aktívnou sopkou Gunung Merapi (2 911 m) a spiacou sopkou Gunung Merababu (3 142 m). Orientácia v Indonézii je celkom zábavná záležitosť. Po indonézsky ešte nevieme, s angličtinou si v dedinách nevystačíme. Dopravné značenie je sporadické a koľkých ľudí sa spýtate, toľko rôznych odpovedí dostanete. Mierka našej mapy 1 : 1 200 000 sľubuje kopu zábavy pri hľadaní správnej cesty. Pomáha kompas, no aj tak sme odbočku do Sela nenašli. Omylom sme sa dostali až do mesta Magelang a ak sa máme nejako dostať do Sela, musíme absolvovať menšiu horskú prémiu. Stúpanie v pedáloch je nekonečné. Naokolo sa z oblakov sem-tam mihne silueta vulkánu. Po tridsiatich piatich kilometroch do kopca sme prekonali prevýšenie 1 800 metrov. Pri týchto tropických teplotách to nie je žiadna maličkosť. Po náročnom výstupe nás však čaká odmena – asi dvanásť kilometrov dlhý zjazd. Fičíme okolo políčok, na ktorých pracujú miestni roľníci. Najviac sa pestuje ryža, rôzne palmy a hlavne tabak. Každý po nás pokrikuje typické „Hej, Mistr!“, pripečene sa usmievame a fučíme ďalej. Napokon sa naozaj dostávame na cestičku vedúcu do dediny Selo. Pomaly sa stmieva a nekončiace stúpania sa striedajú s prudkými zjazdmi. Už toho máme celkom dosť, tečie z nás ako z pokazenej pípy a Janka už aj pení ako pivko. Obdivujem, že to nevzdala. Náročný deň sa končí, po sedemdesiatich kilometroch a asi 2 500 nastúpaných metroch sme v cieli. Za odmenu sme si dopriali krásne ubytovanie. Chatka z dreva, kameňa a skla, okolo záhrada s tropickými kvetmi, to všetko za necelých 12 dolárov. Pijeme pivo. Náš hostiteľ kedysi sprevádzal turistov pri výstupe na horu Merapi a tvrdí, že na vrchol sú to len štyri hodiny. Vulkán je aktívny, stúpa z neho sírny oblak a z jeho západnej steny vyteká láva. Takéto divadlo si nemôžeme nechať ujsť, keď už sme tu. Je rozhodnuté. Na druhý deň pôjdeme hore.

Hor sa na horu:

Vonku kikiríka kohút, ešte je šero. Po brutále z predošlého dňa sa nám z postele vôbec nechce. Silueta vulkánu na obzore je však neoblomná. Raňajky a ide sa. Keďže sme do Indonézie šli naľahko, hore stúpame „českým štýlom“ – len v sandáloch, nič iné okrem cyklistických tretier totiž so sebou nemáme. Cesta hore vedie cez tabakové polia a vyššie po lávových splazoch. Sme asi osem stupňov južne pod rovníkom, a tak je aj napriek výške skoro tritisíc metrov nad morom dosť teplo. Z krátera stúpajú sírne oblaky. Hore sme po troch hodinách. Tá námaha stála za to, všade naokolo sa z hmly v údoliach dvíhajú kužele ďalších vulkánov. Za necelé tri hodinky sme v sandáloch zdupkali naspäť do dediny. Sadáme na bicykle a ešte v ten deň pridávame päťdesiatkilometrový presun do mesta Solo. Vychutnávame si odmenu za predošlý deň. Celá cesta totiž ide dolu kopcom. Náročný deň sa však nekončí. Sadáme na vlak a presúvame sa na východ Jávy na úroveň mora do mesta Surabaya…

Útek z ostrova zahalených žien:

Surabaya je pulzujúce veľkomesto. Zo stanice krútime pedálmi do centra a prenajímame si hotelovú izbu. Druhý deň ráno kľučkujeme po autostráde do miestneho prístavu, odkiaľ sa chceme trajektom prepraviť na ostrovček Madura. Ľudia na nás pokrikujú, najmä na Janku v obtiahnutých cyklistických šortkách. Východ Jávy je čisto moslimský. Janka to rieši tak, že hneď po zosadnutí sa zahaľuje do šatky sárí a naťahuje si dlhú sukňu, ktorú si kúpila ešte v Borobudure. Vezieme sa v ústrety ostrovu a konverzujeme smiestnymi. Vyhliadky na idylické bicyklovanie po takmer ľudoprázdnom ostrove a kúpanie na prázdnych plážach sa nám postupne rozplývajú. Na ostrove sú vraj len štyri mestá, kde je aspoň základné ubytovanie. Žije tam pomerne ortodoxná moslimská komunita a hneď od začiatku nás sprevádza šok zo stretu kultúr. Chlapi pokrikujú po Janke, sem-tam sa za jej bicykel zavesí nejaký motorkár a zíza jej na zadok. Je to dosť nepríjemné, a hoci sme sa s podobnými vecami stretli aj na Jáve, nikdy nie tak intenzívne. Prichádzame do Bangkalanu – mesta s jediným funkčným hotelom v širokom okolí. Špina a hnus, všade komáre, posteľ po posledných hosťoch je očividne neprezlečená. Neostáva nám iná možnosť, ako sa tam ubytovať. Celý ostrov je zážitok pre tie silnejšie žalúdky. Pláže sú až na východnom konci ostrova. Nedorazil sem ani turizmus, ani hygienické návyky. Zaspávame a do sna sa nám mieša pišťanie dotieravých komárov a spev z minaretov početných mešít zvolávajúci k nočnej modlitbe… Sníva sa nám čosi o úteku pred islamom. Ráno pretierame oči, balíme a je rozhodnuté. Pedálujeme naspäť do Surabaye, rozhodnutí presunúť sa do mestečka Banyuwangi na úplnom východe Jávy. Odtiaľ je to hodinu trajektom na ostrov Bali. Tam nám azda cestu opäť skríži cestovateľské šťastie…

Cesta do raja:

Po pomerne hustej premávke na Jáve, pulzujúcej a hlučnej Surabayi a nepodarenom výlete na ostrov Madura sme sa trajektom dostali na ostrov Bali. Po noci strávenej vo vlaku sa nám do bicyklovania ani veľmi nechce. Priezračné more, slnko a v diaľke sa črtajúce hrebene hôr nás však preberajú. Sadáme na bicykle a smerujeme na sever ostrova. Celkovo je turistický ruch situovaný najmä v jeho južnej časti, a tak si vychutnávame v Indonézii doteraz nepoznaný pocit pokoja a ticha. Bali je prevažne hinduistický ostrov, cestu lemujú početné hinduistické chrámy. Hinduizmus na Bali má však niekoľko špecifík. Pred ním totiž miestni obyvatelia vyznávali animizmus. Preto sa tu na niektorých miestach rôzni duchovia prevtelení do hôr, jazier, útesov a iných posvätných miest tešia väčšej úcte ako samotné hinduistické božstvá. Každá domácnosť má vlastný obetný oltár, na ktorý podľa zvykov denne prináša duchom a božstvám obetné dary v podobe ryže, ovocia, cigariet či sladkostí… Cesta nám pekne odsýpa, keď zrazu vchádzame do dedinky, kde sa koná akási slávnosť. Pristavujeme mladého chlapíka a pýtame sa, o aký sviatok ide. Vysvetľuje, že zajtra bude spln a vtedy sa robia veľké obety duchom a predkom. Po otázke, či by sme sa na obrade mohli zúčastniť, súhlasí. So zástupom slávnostne odetých mužov a žien stúpame po schodoch ku chrámu na vrcholku kopca. Ženy nesú na hlavách koše s obetnými darmi, muži zas vodu a palice na odháňanie dotieravých makakov. S rodinou nášho priateľa absolvujeme všetky obrady až po rituálne umývanie hlavy, ktoré má zabezpečiť očistenie mysle od negatívnych síl a zmytie zlých skutkov. Vo vzduchu voňajú lupene pestrofarebných kvetov a vonné tyčinky. Všetci sa na nás usmievajú a tešia sa, že sme s nimi absolvovali obrad. Nikto sa nás nepýta na náboženstvo, nikto nám nič nezakazuje. Na Bali sme sotva dve hodiny, no už sa tu cítime ako doma. Vďaka priateľským, usmievavým, nikam sa neponáhľajúcim a pohostinným ľuďom. Čaká nás však cesta ďalej na sever Bali. A ešte mnoho dobrodružstiev a kilometrov v nohách. Ďalšie rozprávanie by mohlo byť unavujúce. Takže zvyšok radšej nabudúce…

Facebook Comments