Možno to znie prekvapujúco, ale už vyše štyristosedemdesiat ľudí sa za posledných takmer štyridsaťsedem rokov malo možnosť odpútať od Zeme a nazrieť do vesmíru. Jeho dobýjanie, odkrývanie nepoznaných tajomstiev a výskum stáli obrovské úsilie a finačné prostriedky. Neraz aj cenu najvyššiu. Ľudské životy. V januári si pripomíname nešťastnú udalosť, ktorá sa stala presne pred jedenaštyridsiatimi rokmi. Smrť troch astronautov však odštartovala úspešnú sériu pokusov a vyvrcholila pristátím človeka na Mesiaci. „Je to malý krok pre človeka, ale veľký skok pre ľudstvo,“ táto veta vtedy obletela celý svet. Grisson sa týchto slov, ktoré povedal Neil Armstrong po tom, ako v júli 1969 vystúpil na povrch Mesiaca, už nedožil. Jeho smrť však mala aj napriek veľkej tragédii zmysel. Už na začiatku šesťdesiatych rokov začal súboj o dobývanie vesmíru naberať intenzitu. Svet a predovšetkým Amerika žila pod dojmom nového šoku, ktorý spôsobil let prvého človeka do vesmíru, Rusa Jurija Alexejeviča Gagarina. Snaha pokoriť hviezdy sa preniesla do vysokých politických kruhov. Nový americký prezident John F. Kennedy viedol so svojimi poradcami debaty omožnostiach dostať sa do vesmíru. Pamätným sa stal najmä Kennedyho prejav z dvadsiateho piateho mája roku 1961. „Som presvedčený, že tento národ si môže stanoviť za cieľ vyslať človeka na povrch Mesiaca a dopraviť ho bezpečne späť na Zem skôr, ako sa skončí toto desaťročie. Žiadny súčasný kozmický projekt nebude mať na ľudstvo väčší dopad, nebude dôležitejší pre dlhodobý prieskum vesmíru a žiadny iný nebude taký náročný a nákladný na realizáciu…“ Kennedy vo svojom prejave metaforicky vykreslil zápas o dobytie vesmíru ako súboj americkej demokracie so sovietskou tyraniou.

 

Projekt Apollo:

Väčšina ľudí je stále presvedčená, že začiatok amerického projektu Apollo, ktorého cieľom bol výstup človeka na Mesiac, je práve prejav prezidenta Kennedyho. Ale korene programu Apollo, ktorý vznikol v atmosfére rivality americkej demokracie so sovietskou diktatúrou, siahajú hlbšie do minulosti. Americký Národný úrad pre letectvo a vesmír NASA začal prvé štúdie oveľa skôr, ako rozhodnutie na najvyššej politickej úrovni urobilo z expedície na Mesiac národný prestížny projekt. Už prvého apríla 1959 vymenovalo ústredie NASA zvláštnu výskumnú komisiu pre pilotované lety. Koncom roka vytvorila komisia desaťbodový plán, ktorý obsahoval oblet Mesiaca pilotovanou vesmírnou loďou. O pristátí človeka sa uvažovalo až niekedy po roku 1970. Politické tlaky však boli prisilné, a preto začali výskumné tímy pracovať na plné obrátky. Dôležitým medzníkom v plánoch mala byť misia označená ako Apollo 1. Vývoj novej kozmickej lode na mesačnú výpravu prebiehal vo veľkej rýchlosti a prvú vesmírnu loď na kozmodróm Cape Canaveral dodala už v auguste 1966 firma North American Aviation. Program výpravy, na ktorý sa Američania zamerali, rátal s použitím najväčšej rakety, aká bola kedy zostrojená. Navrhol ju nemecký raketový odborník Wernher von Braun. Raketa pozostávala z troch spojených vesmírnych lodí, pričom len jedna z nich sa mala vrátiť na Zem. Názov Apollo podľa gréckeho boha Slnka Apolóna navrhol riaditeľ vesmírnych letov NASA doktor Abe Silverstein.

 

 

Problémy s nadváhou:

Po prvotných dohadoch sa inžinieri zhodli na jedinečnej konštrukcii, ktorá využívala metódu „výsadkového člna“. Mladý konštruktér Houbolt svojimi výpočtami dokázal, že metóda, pri ktorej materská loď zostane s časťou posádky na obežnej dráhe okolo Mesiaca a na mesačný povrch pristane iba ľahký výsadkový modul, má oproti konkurenčným projektom výhodu predovšetkým z hľadiska hmotnosti. Ale kedže celé plánovanie a výstavbu tlačili neúprosné termíny, mala loď s technickým označením AS-204 množstvo problémov. Pramenili z nedotiahnutej konštrukcie. Veľa úprav urobili na poslednú chvíľu. Najväčšie problémy vznikli v samotnej kabíne veliteľského modulu, kde sa nachádzali nechránené a nedostatočne izolované káble bez uchytenia. Problémy mal veliteľský modul aj s konštrukciou vstupného prielezu, dvere sa nedali rýchlo otvoriť, čo znemožňovalo prípadnú evakuáciu. Pôvodné plány, ktoré rátali s jednoduchými vyklápacími dverami smerom von, totiž zrušili po lete Mercury MR-4, ktorej sa po pristátí kabíny v mori dvere samovoľne otvorili. V kabíne sedel práve Grisson, americký vojenský letec a kozmonaut, ktorý mal veliť aj projektu Apollo 1. Do kabíny lode začala po pristátí vnikať voda a potopila sa. Grisson sa našťastie stihol zachrániť, keď ho vytiahli do vrtuľníka. Po tejto príhode padlo rozhodnutie, že v Apolle budú dvojplášťové dvere. Vnútorná časť sa otvárala smerom dnu a vonkajšia smerom von. Celý proces zabral minimálne deväťdesiat sekúnd. Keďže takýto typ dverí neumožňoval výstup do voľného priestoru, konštruktéri začali práce na vývoji jednoplášťových dverí, ktoré však plánovali použiť až na jednej zďalších misií projektu Apollo.

 

 

Dôležité skúšky:

Ďalšia rovnako dôležitá výzva, ktorá čakala na konštruktérov a pilotov pripravovaných misií, boli náročné manévre v otvorenom priestore vesmíru. Každá misia Apollo zahŕňala množstvo stretávacích, spájacích a odpájacích manévrov vo vesmíre. Takéto operácie NASA a astronauti nikdy predtým neskúšali. Okrem toho bolo potrebných minimálne sedem dní len na cestu na Mesiac a späť. Aby sa získali skúsenosti pri dlhších vesmírnych letoch a vyskúšali jemné operácie, ktoré si vyžadoval program Apollo, NASA ohlásila, že program Mercury, zameraný na dopravu človeka na obežnú dráhu Zeme a späť, ukončí. Projekt nahradila séria misií s dvojčlennou posádkou s názvom Gemini. Celkovo sa v rokoch 1964 až 1966 uskutočnilo desať ciest Gemini s ľudskou posádkou. Mnoho z nich zahŕňalo stretnutia vesmírnych lodí na orbite, výstupy do voľného priestoru, a dokonca pripájanie s cvičnými modulmi Agena. Vesmírna loď, pozostávajúca z troch modulov, bola takisto veľký krok vpred. Dvaja astronauti strávili výpravu vnútri návratového modulu a ich zásoby vzduchu, vody, elektrická výbava a experimentálne príslušenstvo väčšinou zostali v oddelenom module. Tretí, brzdiaci modul, obsahoval raketové motory na manévrovanie vesmírnej lode na obežnej dráhe a na jej spomalenie pred vstupom do atmosféry Zeme.

 

 

Skúsená posádka:

Finálne zloženie posádky, ktorá si mala sadnúť do veliteľského modulu lode s označením AS-204, tvorili traja astronauti. Veliteľom bol Virgil Ivan Grisson, ktorý už absolvoval dva lety. Suborbitálny let v lodi Mercury 4, kde takmer prišiel o život, a let Gemini 3. Druhým členom posádky bol Edward Higgins White, pre ktorého mal byť let na palube Apolla 1 druhou cestou do vesmíru. Posledným členom, pre ktorého mala byť misia Apollo 1 prvou cestou za hviezdami, bol Roger Bruce Chaffee, americký pilot a kozmonaut. Oficiálny výcvik posádky sa začal prvého mája 1966. Okrem toho, že misia Apollo 1 mala byť prvým americkým letom s trojčlennou posádkou, na palube kozmickej lode plánovali prvýkrát použiť nové technológie, okrem iného aj televíznu kameru RCA. Odskúšaný mal byť prvýkrát aj systém spojovacích zariadení. Ale ešte predtým, ako mala loď opustiť zemskú atmosféru, čakali na pilotov testy v simulátore. Keď však posádka zistila, že loď pre množstvo úprav vôbec nezodpovedá usporiadaniu simulátora, odmietla ďalej na simulátore trénovať. Čakalo ich však simulované odpočítavanie priamo v kabíne vesmírnej rakety.

 

 

Čierny deň:

Ráno 26. januára 1967 bol na rampe tridsaťštyri na kozmodróme pripravený kompletný nosič Saturn 1Bs loďou 012. Simulované odpočítavanie zostavy sa začalo. V priebehu dvojdňových skúšok mali technici riadiaceho strediska v spolupráci s posádkou otestovať všetky systémy Apolla po odpojení od pozemných systémov. O deň neskôr približne o jednej hodine miestneho času zaujala posádka svoje miesta. Keďže išlo len o skúšobné odpočítavanie, raketa nebola natankovaná palivom. Bolo by to príliš nebezpečné a navyše aj pomerne drahé. Rovnako nebolo nijaké palivo ani v nádržiach raketových motorov samotnej lode. A keďže nehrozilo žiadne reálne nebezpečenstvo, prítomní neboli ani lekári, požiarnici, dokonca ani záchranné tímy. V kabíne sedeli veliteľ Grisson, pilot Chaffee a starší pilot White, ktorý sa pripútal do kresla priamo pod vstupným prielezom. Keď si chceli kozmonauti pripojiť skafandre na dodávku čistého kyslíka, začal sa Grisson sťažovať, že kyslík smrdí. Riadiace stredisko zastavilo odpočítavanie, technici odobrali vzorky plynu, ale nič podozrivé nezistili. Zápach odsali a po hodine a pol sa konečne zavrel vstupný prielez, ktorý bol zostavený z troch poklopov. Vnútorný zaisťoval hermetické uzavretie kabíny, aby z nej neunikal vzduch, stredný, ktorý bol súčasťou tepelného štítu kabíny, a vonkajší, ktorý bol časťou odhadzovateľného aerodynamického krytu. Odpočítavanie však museli zastaviť v čase T – 10, keď nastali ďalšie problémy, tentoraz v komunikácii. Technici príčinu našli a odstránili. Úspešným testom tak už nič nestálo v ceste.

 

 

We’ve got a bad fire!

Situácia sa zmenila presne v čase 18:30:54, keď prístroje zaregistrovali kolísanie napätia v jednom z dvoch hlavných elektrických vedení. V tejto chvíli sa na poškodenom kábli vytvoril elektrický oblúk a od neho začala horieť izolácia kábla. Kritické miesto sa nachádzalo pod nohami kapitána Grissona, za panelom obloženia kabíny. Vinou kyslíkovej atmosféry, ktorá v kabíne bola, navyše pre skúšky tesnosti kabíny s tlakom zvýšeným o desať percent, sa oheň veľmi ľahko a rýchlo rozšíril aj do pilotného priestoru. Ako prvý zbadal oheň Chaffee. Z reproduktorov v riadiacom centre sa ozvalo zvolanie „Máme tu požiar“. Niekoľko sekúnd po tomto zistení natiahol pilot White, ležiaci na prostrednom kresle, ruku nad hlavu a začal podľa predpisov odisťovať vstupný prielez. Grisson, ktorý bol v priamom ohrození plameňov, sa snažil dostať z ich dosahu. Vo veliteľskom module prudko stúpal tlak aj teplota. Čistý kyslík veľmi podporoval horenie. Toto si uvedomoval aj Grisson, ktorý sa pokúšal otvoriť vyrovnávací ventil, a tým umožniť premiešanie vzduchu vonku a vnútri kabíny. Oheň mu však zablokoval cestu. V čase 18:31:16 vykríkol Chaffee: „Máme tu hrozný požiar! Dostaňte nás stadiaľto! Horíme!“

 

 

Neúspešný pokus:

Personál nastúpený na posuvnej plošine pristavenej k veliteľskému modulu sa okamžite presunul k lodi. Z kabíny sa ozývali ešte posledné výkriky, ale tlak vnútri už dosahoval kritické hodnoty a v čase 18:31:19 kabína praskla. Výbuch a divoké plamene nedovolili technikom priblížiť sa k lodi. Niekoľko odvážlivcov sa však vrhlo do boja s ohňom s prenosnými hasiacimi prístrojmi. Hustý a štipľavý dym im v tom zabránil. Na plošine sa priotrávilo dvadsaťsedem technikov. Ku kabíne sa dostali až privolaní záchranári vybavení dýchacími prístrojmi. Približne minútu po prvom ohlásení požiaru začali otvárať vstupný otvor. Trvalo im to najmenej päť minút. K posádke sa dostali neskoro. Všetci traja už boli mŕtvi, udusení oxidom uhoľnatým. White ležal pod vstupným prielezom, Grisson na podlahe v kúte kabíny, opretý o stenu. Jediný Chaffee bol stále pripútaný v sedadle. Ich skafandre boli doslova priškvarené k obloženiu kabíny. Takto nešťastne sa skončila rutinná simulácia odpočítavania. Vyšetrovanie zistilo, že najpravdepodobnejšou príčinou bolo poškodenie izolácie kábla a elektrický oblúk v sektore medzi osami lode. Navyše bola kabína plná horľavých materiálov, ktoré sa okamžite vznietili a horenie výdatne podporovala aj kyslíková atmosféra. Administrátor pre pilotované lety Dr. George E. Mueller z NASA rozhodol, že neuskutočnený tragický let AS 204 bude niesť označenie Apollo 1 a nasledujúci uskutočnený let programu Apollo ponesie označenie Apollo 4. Žiadny let tak nemal priradené označenie Apollo 2 či Apollo 3.

 

Facebook Comments