Vlani na olympiáde vo Vancouvri ste trénovali prakticky rovnaké mužstvo, aké bolo k dispozícii teraz. Vtedy ste siahali po bronzovej medaile, v súčasnosti sa nedostalo ani do štvrťfinále. Prečo?
Správne ste použili slovo prakticky rovnaké. Teraz neboli k dispozícii Chára, Meszáros i Sekera, ktorí veľmi chýbali a najmä v prvých zápasoch nestála obrana na pevných nohách. Rozdiel bol aj v tom, že vo Vancouvri nastupovali hráči v plnej sezóne, kým teraz ju mnohí už mali za sebou. Vypli a museli znovu nadobudnúť pohyb, dynamiku, čo sa nie vždy podarilo. Prejavilo sa aj psychologické hľadisko. Jednoduchšie sa nám hralo so silnými súpermi, keď „môžeme“ dosiahnuť dobrý výsledok, kým so slabšími ho „musíme“ uhrať.

Pred deviatimi rokmi sme získali titul, teraz sme klesli poriadne hlboko.
Na zlú situáciu upozorňujem už veľmi dávno. Nie je dobrá v celom našom športe. Zužuje sa základňa, zhoršujú sa podmienky. Hráčov, ktorí by mali byť vo svojich dvadsiatich piatich až dvadsiatich ôsmich rokoch oporami, je výrazne menej ako kedysi. Vidieť to aj v NHL či na draftoch. Chýba systém starostlivosti o talentovanú mládež, svet ide v tomto smere dynamickejšie dopredu. Akoby sme na to nereagovali a samo sa to nevyrieši.

Prvou lastovičkou by mohla byť vaša hokejová škola v Piešťanoch.
Je nevyhnutné zvažovať prepojenie vzdelávania a športu, tak, ako to je v Severnej Amerike, vo Švédsku, ale aj vo Švajčiarsku. Naše existujúce športové gymnáziá tieto úlohy neplnia dobre. Je to náročné, musí pomôcť štát, sponzori i rodičia. Som rád, že záujem o štúdium v Piešťanoch je dobrý, s prvým rokom fungovania je spokojnosť.

Medzi negatíva patrí aj nedostatok zimných štadiónov na Slovensku.
To je doslova katastrofa a jeden z dôvodov, prečo nemôžeme zasiahnuť do počtu talentovaných detí. Neponúkame im vhodné podmienky. Kedysi sme síce ako blázni chodievali na ľad o piatej ráno, no dnes sa žije inak. Treba, aby rodič dieťa priviezol zo školy, potom si ho vyzdvihol, a to je v čase medzi druhou a piatou popoludní takmer nemožné.

Vidíte nádej na zlepšenie?
V tomto smere som pesimista. Vôbec nevieme, kto je za zimné štadióny zodpovedný, je to postavené na náhode. V poslednom čase pribudol na Slovensku vlastne len štadión v Ružinove, v Košiciach dokončili po dlhých rokoch Steel Arénu a v Bratislave zrekonštruovali štadión Ondreja Nepelu. V Trenčíne vznikol pekný komplex Gáboríkovho štadióna, kde bol privátny kapitál. A to všetko je veľmi málo, v porovnaní s Fínskom, Nemeckom a ďalšími krajinami. Treba do hokeja viac peňazí, kluby a rodičia to neutiahnu.

Nemožno sa potom čudovať, že osemnástka vypadla z elitnej kategórie majstrovstiev sveta.
To je pravda, ale schyľovalo sa k tomu už dlhšie, stále bojovala o záchranu. Nemožno však zabudnúť ani na to, že seniorské áčko skončilo štyrikrát až medzi desiatym až štrnás-tym miestom, čo je takisto alarmujúce.

Je na Slovensku dosť talentov, aby sa situácia zlepšila?
Sú chlapci, ktorí majú talent, ale potrebujú sa pár rokov vyhrať. Momentálne ešte nemajú takú výkonnosť, aby potiahli reprezentáciu. Príčiny sú nielen v hokeji, ale sú – ako som už naznačil – celospoločenské…

 

Viac sa dočítate v júnovom čísle mesačníka Brejk.

Facebook Comments