Ešte predtým, ako si Reagan a Gorbačov začali dôverovať a roztápať vzťahy zmrazené počas studenej vojny, sa Sovietsky zväz a Spojené štáty pretekali v tom, kto pustí do vesmíru dokonalejší satelit. Oficiálne však nikdy nešlo o špionáž. A vlastne ešte aj dnes sú informácie o satelitoch, ktoré naj­- väčšie svetové mocnosti posielajú na obežnú dráhu, prísne utajované. Až na niekoľko výnimiek sa o väčšine vesmírnych špiónov nikdy nedozvieme.

Náhoda alebo zámer?

Naposledy rozprúdila diskusiu o monitorovacích zariadeniach, ktoré lietajú nad našimi hlavami, iba náhoda. Nekontrolovateľný americký satelit. Hrozilo, že padne na Zem. A aj napriek tomu, že išlo v podstate o rutinnú záležitosť, vyslúžil si nezvyčajnú mediálnu pozornosť. Podľa dostupných informácií sa satelit L-21 alebo USA 193, s prívlastkom špionážny, krátko po štarte v decembri 2006 vymkol kontrole a pomaly klesal k Zemi. Za normálnych okolností by zhorel pri prelete zemskou atmosférou. L-21 však Spojené štáty odsúdili na zánik ešte predtým, ako dosiahol finálnu etapu pádu. Dôvody, ktoré viedli zodpovedných k takémuto radikálnemu kroku, sú len dohady. Ale do úvahy prichádza v prvom rade obava o stratu dôverných informácií, ktoré mohol špionážny satelit získať hneď po štarte. Ak by sa dostali do iných ako amerických rúk, mohli by výrazne zamiešať karty na medzinárodnej scéne. S tým súvisí aj ochrana technológie, veď neoficiálne pramene hovoria aj o prototypoch zariadení, ktoré satelit testoval a ktoré by mohli byť použité na budúce špionážne výskumy.

Nebezpečné palivo:

Druhý typ obáv je spojený s nebezpečnými nádržami, ktoré by mali byť plné hydrazínu, raketového paliva poháňajúceho satelity pri rýchlych manévroch. Odborníci predpokladali, že zásobníky paliva sú plné, keďže satelit bol už od štartu neovládateľný. A ak by nádrže nezhoreli v atmosfére, mohli by na Zemi nebezpečne kontaminovať okolie, a dokonca poškodiť ľudské zdravie. Hydrazín je nestabilná toxická látka, pri kontakte môže u človeka vyvolať kómu, poškodiť obličky, pečeň a centrálny nervový systém. Odpoveď na otázku, ktorý z týchto dôvodov zohral pri rozhodnutí o zostrelení dôležitejšiu úlohu, sa už nedozvieme. Americká armáda nekontrolovateľný satelit nakoniec zostrelila raketou SM-3. Neposkytla však žiadne reálne dôkazy, čo automaticky pripravilo pôdu na paranoidné scenáre plné sprisahaní a špionážnych taktík. Na druhej strane tieto dohady nestoja len na hlinených nohách. Veď stačí pripomenúť kauzu, ktorá vznikla na začiatku deväťdesiatych rokov okolo satelitu Misty.

Krycí manéver:

Misty bol produkt americkej CIA. Trvalo im desať rokov, kým sa rozhodli „vystreliť“ ho na orbitu. Tam sa však nedostal. Podobne ako L-21, aj špionážny satelit Misty sa pokazil a začal padať späť do atmosféry, kde nakoniec explodoval. Vtedy túto správu svetu priniesli americké, ako aj ruské médiá. Neskôr sa začali dohady, ktoré by sme pokojne mohli označiť za paranoidné, nebyť niekoľkých zaujímavých zistení. O pár rokov neskôr sa našli dôkazy, že satelit stále poletuje okolo Zeme a pravdepodobne funguje. Preto by výbuch mohol byť len fingovaný, s primárnym cieľom odlákať pozornosť konkurentov od  satelitu. Takáto prax zastieracích manévrov sa vinie vojenskou taktikou všetkých krajín už od nepamäti, a preto sú na mieste aj dohady o falošnom výbuchu satelitu L-21, ktorý by pokojne aj teraz mohol spoľahlivo monitorovať čínske vojenské aktivity, iránsky jadrový program alebo ruské plány na ovládnutie sveta.

Veľký brat nás vidí:

Američania v tom však nie sú sami. Aj keď je pravda, že prvým „špiónom“ bol ruský Sputnik 1, ktorý sa na obežnú dráhu dostal už v roku 1957, Američania boli vždy o krok vpredu a ich snahy vyvrcholili v roku 1976. Dovtedy prinášali družice na Zem zábery vyhotovené klasickou analógovou metódou tak, že nafotený materiál doslova zhadzovali na Zem, kde ho lietadlá so špeciálnou sieťou zachytávali. Družice dokázali na orbite krúžiť len niekoľko dní, a preto sa náklady na špionáže, ktoré však nikdy neboli oficiálne potvrdené, rátali na miliardy. V roku 1976, po trinásťročnom výskume, zostrojila americká armáda miniatúrne snímače schopné zachytiť a previesť obraz do digitálnej podoby, ktoré poznáme pod označením CCD. Prvou družicou, ktorá snímače použila, bola KH-11 Crystal. Družica dokázala zhotoviť fotografiu každých päť sekúnd. Práve vďaka tomuto objavu mohla sústava takýchto zariadení neustále kontrolovať štyridsaťdvatisíc cieľov. A zábery, ktoré posielali na Zem, zobrazovali predmety veľké len pätnásť centimetrov. Použitím nových technológií sa predĺžil aj čas pobytu na obežnej dráhe a konkrétne KH-11 prinášala spoľahlivé zábery až tri roky. Začiatkom deväťdesiatych rokov ju nahradili série KH-12 a KH-13, o ktorých sa veľa nevie možno aj preto, že využívajú technológiu, ktorá ich robí neviditeľnými. Niektorí odborníci sa však domnievajú, že ich ďalekohľady s priemerom štyri metre dokážu snímať zábery vecí menších ako desať centimetrov.

Premávka na orbite:

Špionážne satelity Spojených štátov a Ruska nie sú jediné, aj keď ich počet vysoko prevyšuje satelity ostatných krajín, tie sa snažia aspoň z tej technologickej stránky udržať krok s vesmírnymi mocnosťami. Napríklad izraelské družice už niekoľko rokov kontrolujú snahy Iránu o získanie nukleárnych zbraní. Podľa dostupných informácií ich poslednou novinkou je satelit Tecsar, pracujúci s citlivým radarovým systémom. Nezaostáva ani Japonsko, ktoré má na obežnej dráhe štyri alebo päť satelitov. Japonské satelity síce nie sú také výkonné ako americké, úspešne však kontrolujú potenciálne nebezpečné aktivity Severnej Kórey. Zoznam krajín, ktoré do vesmíru poslali nejaké monitorovacie teleso, je dlhý. A hoci väčšina týchto krajín, ako napríklad India, Francúzsko, Irak alebo Južná Kórea, satelity oficiálne označujú ako monitorovacie, je úplne jasné, že dokážu sledovať civilné, ako aj vojenské ciele. Navyše vývoj technológie dnes dovoľuje satelitom detailne sledovať akýkoľvek cieľ na planéte. Otázne však ostáva, s akým zámerom. Jedno je však isté. Kým nám na hlavy nezačnú padať vesmírne vraky, sme v bezpečí. Preto nepodliehajme panike. Všetko je pod kontrolou. Neoficiálne.

Facebook Comments