Zasa som raz doma. Rexo pri dverách radostne šteká a okolo nôh sa mi ovíja Cica. Radosť byť s nimi doma. Sám…? Zapínam rybičkám v akváriu svetlo a vyháňam muchy z medzery medzi záclonou a oknom. Hoviem si na gauči s tvárou obrátenou k plafónu. Ale čo to? Ten tmavý tieň v rohu miestnosti hyzdiaci belostnú maľovku? Zaostrím zrak… áno, je to pleseň. Ale prečo práve pleseň?

Nuž, len tak mimochodom:

Plesne sú plesne a do bytu sa derú. Majú podobnosť s rastlinami. Na rozdiel od rastlín nemôžu vykonávať fotosyntézu. Asi sto druhov plesní môže vyvolať u človeka rôzne ochorenia. Sto z vyše stodvadsaťtisíc druhov, ktoré existujú. Ja viem, v tomto momente vám napadli dve plesne: v nive a hermelíne… Ale to je čosi celkom iné. Je to šľachta plesní. Tých dobrých. Zostaňme pri zemi, presnejšie vo vlhkom kúte bytu. Mimochodom, plesne sú človeku nebezpečné vtedy, keď je jeho imunitný systém oslabený. Rady šarapatia napríklad v pľúcach. Skrátka si len tak dýchate a v pľúcach plesniviete. Taká pleseň sa rada zavŕta aj do kože. Plesnivá päta… béé… plesnivé nechty… fuj, fuj… plesnivý rozkrok… bŕŕŕ, fuj, fuj!!! Preukrutné svinstvo, tieto plesne na koži. Ale vraví sa im tak pekne, ľubozvučne – dermatofyty. Mal by som si umyť nohy…

Pomaly, ale iste ma zmáhajú sladké driemoty:

 Áno, tak to býva, keď je človek doma nikým nerušený. Sníva sa mi, že som na ostrove Bora Bora. Čokoládovým domorodkyniam sa vlnia sukničky z trávy, ležím v tieni kokosovej palmy, jedna z tanečníc ma začína zasýpať vášnivými bozkami. Jazýčkovými… Tie sú fajn, ale toto, krucinál, toto sú iné bozky… Je to Rexo, ktorý vyskočil na gauč a v spánku mi olizuje tvár. ,,Marš!“ oháňam sa po psovi. Ten však uskakuje, až sa mu splašili všetky psie blchy, a moja ruka dopadá naprázdno na plyš sedačky… Zvíril sa prach, vlastne armáda roztočov.

Mimochodom, páni:

 Viete, že väčšina roztočov sú nebezpeční parazitickí prenášači chorôb? Na svete je známych asi tridsaťtisíc druhov. Len si to predstavte. Šťastie, že u nás „len“ vyše tritisíc. Sú to živočíchy s dĺžkou asi 0,3 mm. Živia sa prevažne kožným odpadom. Produkujete ho denne. Len tak si ležíte, ležíte, a keďže bunky na koži starnú, koža sa z vás olupuje. To obzvlášť roztočom spôsobuje rozkoš. Keď má roztoč rozkoš, množí sa. Vegetí si najradšej v lôžkovinách. Ale aj v kobercoch, čalúnení, sedacích súpravách, matracoch či plyšových hračkách. Skrátka všade tam, kde ty – Homo sapiens – olupuješ kožu, kde ti zasychajú sliny, výlučky intímneho charakteru a iné roztočie pochúťky. Viete vôbec, že v jedinom grame prachu prežije až päťstvo roztočov? Hrôza pomyslieť. V matraci dvojlôžkovej postele tak pokojne môžeme nájsť až dva milióny týchto živočíchov. Keď vezmeme do úvahy všetky miesta, kde sa roztoče vyskytujú, ich počet je v podstate nespočítateľný. Roztoče sa vyskytujú aj v ináč čistom domácom prostredí, kde gazdinka po pierko plot preskočí. Roztoče skrátka sú. A sú prakticky takmer neodstrániteľné. Nemajú rady hlboké mínusové teploty… Hm, no strčte matrac do mrazničky…! Čo je však zlé, spôsobujú alergie. Teda, ich výkaly. A` propos, svrbí vás niekde sliznica? Môže to byť roztočmi. Trpíte dýchavičnosťou? Veru, tušíte dobre, to roztoče… Nutká vás na kýchanie?

Na zdravie roztočom!

Krátko som si zdriemol. Vstávam však s pocitom zlého dýchania a zopár razy kýchnem. Ktovie prečo? Kýcham, no nik mi nehovorí ,,Na zdravie!“ Vôbec mi to neprekáža. Som totiž doma sám. A rád! Aj keď pomaly začínam o tom osamotení pochybovať. Práve ma čosi svrbí na nohe pri členku. Tam, kde je koža najtenšia a hávedi asi preto najmilšia, svrbí. Toto svrbenie mal na svedomí začervenaný pupenec. Žeby komár? Teraz, keď mesiac nezapršalo? Nikde žiadna tôňa na okolí, kde by sa teda vyliahol? Takže blcha? No kde by sa u nás vzali blchy? Kládol som si otázku ako naša pani suseda, keď sme raz cez plot viedli dialóg o tom, že ich pes nemá hygienické návyky. Ona oponovala, že celá ich rodina má vynikajúce hygienické návyky… Potom mi jedna známa pani v drogérii pošepla, že si naša suseda kupovala masť na filcky, alias voš lonovú… Ale nech už je to tak či onak, čosi ma uštipnúť muselo.

   

Mimochodom, vážení:

 Všetka česť vašej čistotnosti, ale blcha vie zablúdiť i do dobrej rodiny. V minulosti bola v ľudských príbytkoch blcha ľudská doslova ako doma. Blcha je veľká, vlastne malá iba dva až tri a pol milimetra. Samička znáša až päťsto vajíčok a boh uchovaj, ak sa vyliahnu všetky! Cudzopasníkmi na človeku sú iba dospelé blchy. Iba ony majú tú drzosť cicať krv. Larvy na svoju upíriu kariéru iba čakajú, zatiaľ sa živia organickým odpadom v posteli alebo na zemi. Je logické, že ľudstvo vyhlásilo ľudským blchám vojnu na život a na smrť. Štatistiky neuvádzajú, či už je na svete viac ľudí než bĺch. Tých je však stále habadej. Lebo… lebo sú aj blchy psie a blchy mačacie a všelijaké iné. Nezabúdajte, že ak nežne poškrabkáte svojich miláčikov, nežne škrabkáte aj ich blchy. Oba druhy totiž môžu, paskudy jedny nenacicané, cudzopasiť aj na človeku. Nuž veru, problém je s háveďou. Aj s blšími príbuznými. Vezmime si takú plošticu. Nie tú na odpočúvanie! Posteľnú. Patrí medzi bzdochy. Je asi šesť milimetrov dlhá, hrdzavohnedej farby, a keďže je to ploštica, jej telo je ploché, ploské. Cez deň sa skrýva v rôznych škárach a suchých úkrytoch. Večer a v noci vyliezajú nymfy aj dospelé jedince zo svojich úkrytov na hostinu na našich telách. Hrozná čo už len predstava… Jedno cicanie trvá asi desať minút, miesto vpichu silne svrbí. Vraj ste ešte nevideli plošticu? Informácie môžu podať migranti z východných krajín, ktorí si k nám tieto zvieratká vozia ako spolubatožinu. Zdravím hraničiarov s Ukrajinou! „Ej ty, šak len počkaj!!“ vyskakujem z gauča, i keď je to pri leňošení utrpenie. Moľa! Zlatistý motýlik si našiel cestu z pootvoreného šatníka. Zmetene trepoce krídelkami, doslova nimi manévruje ako helikoptéra. Vyskakujem z gauča, zaznieva aplauz v podaní jedného páru rúk, poznáte to… Ja neviem, kto vymyslel mole, musel však byť úplne na mol. Tlieskam opreteky, možno viac, než sa zvykne pri ocenení sláčikového kvarteta hrajúceho v molovej tónine. Mám ju! Áno, pocity úspešných lovcov sú nádherné…

Mimochodom:

Nečudujme sa moli šatovej, že lezie do zaprášených šatníkov a zrolovaných kobercov. Moľa totiž nie je rada, ak ju rušia. Ak sú na textíliách organické zvyšky, ak vypreparovaný štrnástorák nie je až tak dobre vypreparovaný, ak ste si kydli omáčku na oblek a zabudli na to, mole určite nie. Ony a ich bratanci – kožiare, majú hody. Mole sú v podstate nočné motýle. Nerobia nič zlé. „Iba“ žerú, čo im chutí. Známych je asi dvetisíc druhov, u nás, chvalabohu, zasa len dajakých päťdesiat. Najznámejšia moľa šatová má jednofarebné zlatožlté krídla, avšak človek nevie ich krásu akosi oceniť. Samičky kladú vajíčka na látky. Larvičky si krátia dlhý čas do vyliahnutia vŕtaním chodbičiek v látke. No a keď si vyletia na prvé prieskumné lety, odevom je už odzvonené. Dobrá rada: Zabíjajte mole, zabíjajte. Táto činnosť vám vydrží dlho, lebo najmä na sídliskách sa mole šíria cez bytové jadrá z bytu do bytu. No amen! Fakt som rád doma sám. Vychutnávam si ten pocit slobody… Nik do ničoho nekibicuje. Chcem nič nerobiť. Nech sa páči, rád si vyhoviem. Žiadne oči, čo by niečo vyčítali, žiadne ústa, čo by čosi kritizovali. Robím si, čo chcem. Napríklad som hladný – najem sa. Zasvietim v kuchyni, žiarovka pretne tmu, ale čo to hemženie na kredenci…! Čo tie chrobáčiky samá ruka, samá noha? Sú to šváby? Bože, sú to šváby.

Asi už tušíte:

 Pánbožko nemal dobrú náladu v deň, keď vymyslel šváby. Hnusné, škaredá, nepríjemné… Ale veď ste vari videli Man in Black, aj pokračovanie s číslom dva, no nie? Šváby môžu prenášať pôvodcov ochorení, ako sú slezinová sneť, salmonelóza a tuberkulóza, a preto môžu výkalmi alebo kožnými zvyškami vyvolávať alergie. Šváb nemecký narastá do veľkosti trinásť milimetrov, čo je krásny rozmer na to, aby to zachrastilo, keď ho zašliapnete. Ale šliapte po stovkách chrobáčikov, ktoré našli zaľúbenie vo vašom útulnom byte?! Šváb by bol aj pekný, keby žil kdesi pod kameňom a nevytŕčal sa. Žlto-hnedé telíčko, na krčnom štíte dva tmavohnedé pozdĺžne prúžky. Aj krídelká má tento živočích, ale lietať nevie. Ale kam by lietal, keď má čo žrať u vás v kuchyni? Šváby kladú vajíčka. Rady a veľa. Šváby nie sú hlúpe. Keď zasvietite, v okamihu zalezú. Šváby sú znesiteľné – u susedov. Alebo keď sa celý barak poskladá na deratizéra. Dobrý šváb – mŕtvy šváb. Celkom ako v Man in Black 2… Podobne ako mravce – faraóni. Tí tvrdia, že v jednote je sila. A žerú….obzvlášť nervy žerú… a chleba. Mám s nimi, priatelia, mám s nimi po chlebe!

Je mi dobre doma samému:

 Ale naozaj by som si rád dal niečo pod zub. Žiaden problém, veď načo je špajza? Áno, špajzička, komôrka. Stačí otvoriť ju a zavoňať klobásky… Zdá sa, že aj Cica je hladná, lebo nečujne prekĺzne otvorenými dverami komory. Ale čo to!? Mačka sa mení na tigra, skáče medzi police… a… a už ju má! „Dobrá Cica,“ chválim mačku. Myška v jej papuli je maličká, nazvime ju sympatickou, obzvlášť preto, že je už nehybná. Cica je šťastná, že ju ulovila. Ja tiež. Veď čo keby sem zablúdil potkan…

Takže vážení:

 Chce sa nám teraz baviť omyšiach? O rozsypanej „rasci“ v kredenci, omyšacom zápachu, ktorý vedie v hitparáde smradov? Nuž… taká myš je myš… Vlastne myš je sviňa. Ohó, vie byť aj sympatická, najmä ak na smrť vydesí svokru! Ale inak je to fakt sviňa. Je menšia než potkan a krysa, meria zo desať centimetrov. Opisovať myš je hlúposť, spomeňte si radšej na Mickeyho Mousa, akurát šarmu zbaveného. A ten veru obyčajná myš nemá. Malá hlava, tenký chvost. Vrhá po štyri až sedem mláďat. Dobre šplhá a skáče, pláva. Je všežravá, nepotrebuje piť vodu, dokáže ju získať metabolicky. Myš domáca má rada priestory, kde sa skladujú potraviny alebo obilie. Niektoré jedince sa celoročne zdržiavajú v budovách, iné na jar migrujú do záhrad a polí. Ale keď začne fúkať chladný vietor zo strnísk, vracajú sa do domov. Nečudujete sa im, sú tam ako doma… Vlastne nielen ako. Sú tam doma a basta! Aj ja som doma… a dobre mi je. Hoci som sám. Vlastne naozaj nie som sám. A nemyslím teraz iba na Cicu či Rexa. Čo už. Žiť sa musí. Fľaštička je otvorená, klobása nakrájaná… Aj vy ste počuli, že údeniny neprospievajú mikroflóre zažívacieho traktu? Vraj útroby obžierajú mrle, hlísty a pásomnice? Hlúposti. Hlúposti…? Radšej idem vymiesť pavučiny. Fakt neviem prečo, ale moja manželka nemá rada pavúky. A navyše som jej sľúbil, že tak urobím, kým sa vráti z práce…

Facebook Comments