ublicista, ale predovšetkým vedec s „básnickým črevom“. Bolo vám to treba, zmapovať príbeh mafie na Slovensku?
Nie je to moja obvyklá parketa. Ale téma ma zaujímala už ako malého chalana. Je to o tom, ako sa malá skupina ľudí pokúša ovládnuť daný priestor a nahradiť v ňom štát. Neskôr som veľa čítal o americkej, talianskej, bulharskej, ruskej a českej mafii, až som v istom okamihu pochopil, že je to už aktuálna téma aj u nás.

Uprednostnili ste formu rešeršu. Prečo práve konkrétna forma „výcucu“ všetkého, čo sa o mafii deväťdesiatych rokov popísalo?
Zvolil som si vedeckú metódu spracovania podkladov so spisovateľským zámerom ukázať, že mafiánske skratky k šťastiu nevedú. Najväčší mafiáni 90. rokov na Slovensku ako rýchlo prišli k moci, tak rýchlo aj odišli. Spracovanie investigatívnych a spravodajských článkov toho obdobia mi na to dalo priam vedecky preukazné dôkazy.

Ako reportér denníka som videl mnohé vyhorené autá i čerstvé mŕtvoly mafiánskych bossov. Viem, že viac kolegov novinárov bolo v problematike mafie doma, ale nik si na knihu o mafii netrúfol…
Zrejme nenašli ten správny kľúč, ako spracovať túto nielen nebezpečnú, ale aj zložitú tému, kde hrozí, že vás zahltí detailmi. Ak nie ste nad vecou a nemáte odstup, zamotáte sa do pavučín vlastných pohľadov, ktoré však nebývajú pre daný príbeh vždy nosné. Aj v tomto prípade sa ukázalo, že menej osobných zážitkov môže priniesť viac všeobecných faktov pre čitateľa.

Vy ste vari našli recept, ako oddeliť zrno od kúkoľa?
Mal som výhodu, že v deväťdesiatych rokoch som tu nebol, cestoval som po svete s vedou i literatúrou. Nebol som teda zaťažený nepriamymi ani osobnými kontaktmi s týmito ľuďmi a ani som nevedel tak veľa ako ostatní. Viete, od detailu sa ťažko odbremeňuje, čo zaťažuje príbeh. Nechcel som, aby sa mi pritrafilo to, čo Savianovi v Gomore. Prehustil text faktmi a stalo sa to neprehľadným.

Uľavilo sa vám, keď sa väčšina mafiánov na Slovensku navzájom vystrieľala?
Bolo to zvláštne obdobie. Jeden čas som sa takmer zakaždým z Plus 7 dní, keď som po týždni prišiel domov, vo vani dočítal, kto z nich ako skončil a nebude nás už ohrozovať. Bola to veľká úľava pre všetkých.

Otázka skôr znie, či ste sanebáli pustiť do písania. Veď ste narábali s reálnymi faktmi a menami…
O mafii sa dá písať tromi spôsobmi. Prvý použil Saviano. Išiel do prostredia, spracoval tému reportážne a mal napokon aj veľké problémy s osobnou bezpečnosťou. Myslím však, že viac by vyťažil, ak by tému priniesol v sérii článkov, lebo forma reportáže rýchlo starne. Druhú formu použil v Česku v knihe Kmotr Mrázek reportér MF Dnes Petr Kmenta. Niekto mu podstrčil utajované informácie z vyšetrovacieho spisu Krakatice. Lenže, z vyšetrovacích spisov sa dá ťažko urobiť príbeh. Ja som zvolil tretiu cestu. Spracoval som publikované materiály s tým, že som išiel po príbehu. Či som sa bál? Ak sa niekto aj ozval cez internetové debaty o mojich knihách, vyslovovali sa uznanlivo. Boli to ľudia, čo odišli z podsvetia.

Vaše knihy ako keby odštartovali vznik dvoch nových. Prepytujem, románov. Čo len za tým bude?
Vždy som rád otváral tabuizované témy. O ľudskej sexualite, o návodoch na manželstvo a takisto som otváral tému mafie. Očakával som, že za mnou prídu vzdelanejší autori, ktorí do mojich príbehov prinesú ďalšie a zaujímavejšie detaily. Ale ak by som svoje knihy nazval stopercentným džúsom, tak to, čo teraz prichádza, je stokrát riedená malinovka.

Poznáte tých autorov?
Dočítal som sa, že ten, čo sa vraj bojí dožiť prvé tri mesiace po vydaní jeho knihy, písal predtým o minciach… Asi mu to už ostalo. Ja som o mafii nepísal preto, aby som získal titul najpredávanejšej knihy roka, hoci ma ten titul z rúk vedenia Panta Rhei, samozrejme, teší, ale preto, že som ľuďom chcel odovzdať nejakú dôležitú správu. No a tu je to akosi naopak. Tej správy som sa nedočkal ani do päťdesiatej strany, tak som tú Mafiu v tieni odložil. Ale zasa moja žena ju číta s chuťou…

Je to, zdá sa, bezbolestný typ literatúry. Určite nie ako vaše knihy „Mafia v Bratislave“ a „Mafia na Slovensku“.
Obávam sa, že títo autori kalkulujú s tým, že ma nikto neohrozuje a moje knihy sa dobre predávajú, tak prečo tiež nejsť do toho?! Ale namiesto nových faktov riedia tie už známe v podobe beletrie na dobrú noc. Veď čo je román? Priznaná fikcia, ktorú si ťažko môže niekto vzťahovať na seba. Preto mi pripadá absurdná auto-reklama okolo týchto kníh. O čom to je, keď autor rovno na plagátoch vypustí do sveta, že sa bojí, či prežije tri mesiace po vydaní knihy. No tak keď sa bojí, prečo to píše? Alebo iný už v názve knihy avizuje, že „ide po mne mafia“. Toto je zneužívanie témy. Autor, ktorý vážnym spôsobom do niečoho zarýpe, sa takto nepredstavuje…

 

Viac sa dočítate v májovom čísle mesačníka Brejk.

Facebook Comments