Spomedzi všetkých mýtov o stratených pevninách najviac úvah sa vzťahuje na Atlantídu. Prehľadným sprievodcom je kniha poľského autora Zajdlera, no ľudí neprestávajú nadchýnať nedávne senzácie, že túto bájnu pevninu objavili pomocou aplikácie Google Earth alebo že ju istý človek zameral v Karibiku. Dochovaným počiatkom mýtu sú Platónove dialógy Timaios a Kritias. Timaios vznikol roku 360 pred naším letopočtom. Nasledoval nekompletný Kritias, ktorý je druhou časťou zamýšľanej trilógie. Podľa niektorých to mala byť filozofova utopická predstava dokonalého štátu, iní tvrdia, že je to plagiát staršej povesti. Tak či onak, dozvedáme sa, že v chráme bohyne Neit v egyptskom meste Sais sa nachádzali zvitky opisujúce dávne, „nevedomé“ grécke dejiny. Pred Heraklovými stĺpmi ležal ostrov „väčší ako Líbya a Ázia“ (dnešná severná Afrika a Malá Ázia) a jeho obyvatelia mali v úmysle podrobiť si celý známy svet, vtedy majúci tvar misy. Ktovie, či by ich udatní prastarí Heléni s Aténčanmi v čele dokázali navždy zastaviť, nebyť zemetrasení a povodní, ktoré spôsobili, že ostrov sa prepadol do zeme. Potopa, o ktorej je reč, sa v gréckych prameňoch nazýva Deukaliónova. V tých časoch (asi deväťtisíc rokov pred Platónom) existovali len dve mocnosti: Grécko a Atlantída. Ostatné národy boli v područí jedných z nich. Grékov a Atlantíďanov si zas podelili Aténa s Poseidonom.
„Poseidónia“ na západe bola až na horu v strede rovinatá krajina. Vrch, na ktorom stál palác a chrám Poseidona a jeho milenky Kleitó, bol opevnený sústavou striedajúcich sa kruhov mora a zeme. V najväčšom, prvom z troch vodných medzikruží, sa nachádzal prístav. Vnútri aj vonku stredového chrámu boli, pochopiteľne, stovky zlatých sôch, plno slonoviny, orichalka a iných vychytávok. Dnešnému náv-števníkovi by to zrejme pripomínalo megapodnikateľský barok, lebo mimo akrotérií bol chrám obložený striebrom, na akrotériách zlatom, slonovinový strop vyložili oboma kovmi a steny pre zmenu mosadzou. Okolo sochy Poseidona na okrídlenom šesťzáprahu stálo sto nereíd na delfínoch.
V prístavoch bolo rušno, námorné sily tvorilo 1 200 lodí s 240 000 námorníkmi. Deväť kráľovstiev podliehalo kráľovi kráľov. Prvý z nich sa volal Atlas, ďalším z prvej desiatky bol Gadeiros (Atlas je pohorie na severovýchode Afriky, Gadir bola fénická osada, dnešný Cadiz). Atlantíďania sprvu niesli všetko zlato skôr ako bremeno, neskôr v nich však zvíťazila zištnosť a namyslenosť, a tak sa Zeus po porade na Olympe rozhodol uštedriť im príučku. Kňaz v Sais spájal katastrofu na zemi s udalosťami na oblohe, keď tvrdil, že „telesá pohybujúce sa po nebi okolo Zeme sa odchyľujú od svojej dráhy a v dlhých obdobiach všetko na Zemi veľkým ohňom hynie“.
To pripomína mýty Indiánov a Polynézanov. Zachoval sa napríklad rukopis Chilam Balam, písaný v mayskom jazyku latinkou. V ňom sa píše, že „z neba vyskočil Veľký had… a na zem dopadla jeho koža a kúsky jeho kostí… Tu sa privalili strašné vlny. A spolu s Veľkým hadom spadlo na zem nebo a zaplavilo zem“. V jednej mexickej povesti sa vyskytuje hrdina potopy Coxcox, ktorý sa s loďou zachránil na pobreží. Pomenoval ho Antlan – možno z podobného popudu, ako keď Kolumbus nazval ostrov, kde pristál, Hispaniola. Kanadskí Indiáni si rozprávajú legendu, ktorá sa až príliš podobá na príbeh o Noemovej arche. Figuruje v ňom aj holubica s jedľovou vetvičkou. Kolumbijské mýty obsahujú zmienku o potope, ktorá sa udiala v období, keď na nebi nebol Mesiac obiehajúci dnes okolo Zeme. Potopu taktiež prežil len jeden pár. Vo verzii kmeňa Tupí-Guaraní sa katastrofy, ktoré zapríčiňuje Mesiac, opakujú. Indiáni kmeňa Yahgan, žijúci dnes v počte niekoľko desiatok na súostroví pri Ohňovej zemi, majú legendu o páde Mesiaca do mora („ako keď do vedra s vodou spadne veľký kameň“). Potom nastala povodeň. Yahganovia tvrdia, že sú jediní, kto sa zachránil a nevedia vysvetliť, odkiaľ sa vzal susedný kmeň Ona. Odklon peruánskej rieky Ica v roku 1960 spôsobil odkrytie množstva čiernych kameňov s kresbami prehistorických zvierat, čudných máp a chirurgických operácií. Kamene z Ocucaje odvtedy priťahujú pozornosť.
Slobodomurár Le Plongeon vychádzajúci z Cortesiánskeho kódexu, starého mexického dokumentu zachráneného ničiteľom Cortesom, ktorý porovnal s nápismi na troskách mayských stavieb, tvrdil, že mayská a egyptská kultúra boli vytvorené utečencami z Mu. Stratený kontinent stotožnil s Atlantídou. James Churchward, ktorý naňho nadviazal niekoľkými zväzkami, premiestnil Mu do Pacifiku a jej obyvateľom pripísal zásluhy na vzniku tamojších megalitických stavieb vrátane sôch na Veľkonočnom ostrove. Churchwardove závery sú však veľmi diskutabilné, lebo sa odvoláva na tabuľky z budhistického kláštora písané neznámym písmom, ktoré mu v detstve prečítal miestny mních.
V prospech teórií o Atlantíde hovorí rozšírenie kultu Slnka (údajného atlantského božstva) v kultúrach Egypta, Stredozemného mora, Írska, Strednej Ameriky a Polynézie, pyramídy a podobné balzamovacie techniky v Strednej a Južnej Amerike a Egypte, podobnosť mayského a egyptského kalendára, dvadsiatková sústava Mayov, Aztékov a Baskov (ktorých jazyk sa nijakému inému nepodobá), podivná kultúra Etruskov, o ktorej nikto nevie, kde sa vzala… Zajdler uvádza aj nález stuhnutej lávy v hĺbke vyše dvetisíc metrov. Tá musela pochádzať zo suchozemskej sopky, lebo nemá kryštalickú štruktúru ako láva z podmorských sopiek…

 

Viac sa dočítate v júnovom čísle mesačníka Brejk.

Facebook Comments