SADIZMUS PREKVITÁ

Absolútne prvý zákonník, ktorý stanovil trest smrti, pochádzal od babylonského kráľa Chamurabbiho. Bol postavený na princípe: oko za oko, zub za zub. Uznával tri formy popravy: obesenie, utopenie a upálenie. V starom Egypte sa rozsudok vyhlasoval v mene božstva. Medzi najťažšie zločiny patrila vražda, lúpež a zabitie posvätnej mačky. Tým najkrutejšie trestaným však bolo vykradnutie hrobky. Bez debát nasledoval trest smrti. Na smrť bol odsúdený aj ten, kto krivo prisahal. Popravu obvykle nechali na zvieratách, odsúdenca hodili krokodílom, ktorých v Níle plávalo dostatok. Obľúbené bolo aj pomalé vytrhávanie svalov a kože z tela previnilca, až kým nezomrel. Obvykle zo šoku.
V Egypte odsúdených tiež radi využívali na vedecké pokusy. V Perzii otvorili odsúdenému brucho a vytiahli šesť až osem metrov čriev, ktoré namotávali na kladku. Tento sadistický zvyk neskôr oprášili protestanti počas náboženských vojen vo Francúzsku. Obľúbeným spôsobom popravy bolo harakiri. Nesmierne alibistický spôsob popravy, samovražda, ktorú musel odsúdený vykonať sám na sebe. A kati si ruky nezašpinili. V pätnástom storočí sa stal z harakiri zložitý ceremoniál, ktorý sa „smeli“ učiť aj ženy. Pred samotným aktom si však museli zviazať nohy, aby telo v smrteľnej agónii nezaujalo neslušnú polohu… V starom Grécku spôsobila veľký škandál poprava Sokrata. Bol totiž odsúdený za svoju filozofiu v čase demokracie, ktorá sa hrdila tým, že ľudia žijú slobodne. Súd mu prikázal vypiť pohár jedu. Výťažok z bolehlavu zmiešaný so šťavou z maku, z ktorej sa získava veľmi účinný alkaloid cikutín alebo konicín.
Kat mu dokonca poradil, aby po vypití nechodil po miestnosti, lebo sa tým účinky bolehlavu znižujú. V Grécku obľubovali aj vykonanie rozsudku rozpáraním brucha, ukrižovaním a rozrezaním vo dvoje, sťatím, zaškrtením, zhodením do jamy vrahov, ukameňovaním, utopením, priviazaním k stĺpu a palicovaním, pribitím k drevenému kolu či pomalým opekaním na slabom ohni. Rozsah spôsobov viac než rozsiahly – v horúcom lete vhodný na zimomriavky…
Rimania si zas potrpeli na verejný, bolestivý a najlepšie aj pomalý spôsob popravy. Ukrižovanie sa považovalo za potupnú formu trestu smrti. Sťatie bolo privilégiom pre vyššiu vrstvu Rimanov. Popravovalo sa aj rozpolením, upálením a rozštvrtením. Sadistické popravy boli na dennom poriadku aj v stredoveku. Ľudí hádzali do vriacej vody či oleja a pomaly ich varili. Strašnú smrť nachystali aj Jurajovi Dóžovi, vodcovi povstania poddaných zo Sedmohradska. Posadili ho na rozžeravený železný trón, na hlavu nasadili rozžeravenú korunu. Jeho oddaní prívrženci mu museli zaživa kliešťami a zubami trhať mäso z tela. V Ázii obľubovali aj mimoriadne sadistické a pomalé praktiky popravy. Odsúdenému dali na brucho klietku s krysou, ktorú z druhej strany opekali… takže jediná cesta, ako sa dostať von, bola cez brucho nešťastníka. Alebo ju nechali vyhladovať až tak, že jej teplé mäso v bezprostrednej blízkosti prišlo veľmi vhod. V Číne zasa ľudí vešali nad rýchlo rastúci bambus, ktorý si sám prerazil cestu cez telo… Ani v našich zemepisných šírkach sa v sadizme nedali zahanbiť. Nešťastníkov napichovali na kôl a lámali v kolese. Obeť mohla umrieť hneď, ale aj po niekoľkodňovej agónii. Doslova preborníkom v tejto oblasti bol Vlad Tepeš, inak známy ako gróf Drakula. Na kôl dal napichnúť tisíce tureckých vojakov a množstvo šľachticov.

„HOŘÍ, MÁ PANENKO“

Smrť ohňom sa pravdepodobne datuje od čias, keď ľudstvo oheň spoznalo. Objavuje sa už v starom Chamurabbiho zákonníku, v staroindickom práve aj u Chetitov. Trest smrti upálením sa stal osudným aj pre českého kňaza Jana Husa. Tento krutý spôsob popravy sa však tešil najväčšej obľube od trinásteho storočia, v čase inkvizície a hromadných prenasledovaní domnelých bosoriek a bosorákov. Ešte v dvanástom storočí ich považovali za bláznivé fantázie, cirkev vieru v čarodejníctvo prudko odmietala. No už v roku 1252 povolil pápež inkvizíciu – cirkevné súdy. Odsúdenému obliekli košeľu napustenú sírou, úzkym otvorom ho zaviedli dovnútra hranice a priviazali reťazami k stĺpu. Zmysel upaľovania bol prostý, diablom posadnutá duša sa mala po pobyte v očistnom ohni opäť navrátiť k Bohu. Nezmyselnú honbu na čarodejnice ukončili až počas tridsaťročnej vojny Švédi.

A NA KRÍŽI CHLAP…

Kríž je dnes často používaný v súvislosti s obžalobou trestu smrti. V starom Ríme išlo a najpotupnejší trest, vyhradený pre otrokov, povstalcov, pirátov. Skrátka tých, ktorým Rimania upierali postavenie človeka. Odsúdeného najprv vyzliekli a zbičovali. Zaťažený drevom, takzvaným patibulom, prichádzal na miesto popravy vzdialené tak, aby jeho agóniu mohlo vidieť čo najviac divákov. Tam už naňho čakal kríž, vysoký tri až štyri metre. Odsúdeného pribili na patibuly, klince boli zatlčené do zápästí, nie do dlaní, ako sa zvykne znázorňovať. Svalovina by sa tak pod ťarchou tela roztrhla. Potom ho vytiahli na kríž, kde mu pribili nohy. Väčšinou z oboch strán. Medzi hlavičku klinca a pätu mu vsunuli doštičku, ktorá odsúdenému bránila uvoľniť si nohy. Holenné kosti mu zlámali. Toto „charitatívne“ opatrenie malo skrátiť utrpenie popravovaného, ktorý potom nebol schopný zdvihnúť sa na rukách, aby sa nadýchol.
Na kríži sa teda neumieralo hladom, smädom či vykrvácaním, ale udusením. Nie všetky popravy na kríži vyzerali ako z dobových obrazov. Niektoré „kríže“ mali tvar X, Y alebo T. Občas previnilca ukrižovali hlavou dolu, najmä v prípade mokrej pôdy, keď bolo potrebné zaraziť kôl čo najhlbšie. V Európe bola celé stáročia poprava ukrižovaním považovaná za rúhanie, opätovnej „slávy“ sa dočkala počas druhej svetovej vojny. Nemci takto s obľubou popravovali Židov.

KEĎ PADAJÚ HLAVY

Povolanie kata bývalo kedysi prestížnou záležitosťou. Katom sa chceli stať lekári, obchodníci, ale aj kazatelia. Zručnosť vyžadovala najmä poprava sťatím. Stávalo sa, že dav zlynčoval kata, ktorému sa nepodarilo oddeliť odsúdenému hlavu od tela jedným šmahom. Zaznamenané sú aj prípady, keď odsúdenec dostal milosť, ak si kat počínal veľmi nešikovne. Omilostenému potom musel pomáhať chirurg.
Vynález doktora Guillotina volali aj Hora nárekov, Vlastenecké stínadlo či Britva národa. Odštartoval priemyslovú smrť, ktorá sa odvtedy mala vyvíjať v spolupráci s lekármi. Gilotína bola taká slávna, že nástroj, ktorý popravil Ľudovíta XVI., predali mnohým zberateľom. A každý veril, že jeho je tá pravá… Poprava gilotínou má jednu nespornú výhodu – je skutočne rýchla. Preseknutie hrdla trvá 0,02 sekundy. Gilotínu oprášili fašisti, v rokoch 1943 – 45 padlo v pražskej väznici na Pankráci počas okupácie pod jej ostrím vyše tisíc hláv. Naposledy ju použili Francúzi pred tridsiatimi rokmi.

POPRAVNÁ ČATA

Poprava zastrelením prišla ruka v ruke s vynálezom zbraní. Pôvodne to bol trest vyhradený vojakom a námorníkom, neskôr jeden z nástrojov masových popráv. V prípade popráv čatou je „výhoda“, že samotný kat nemusí byť vôbec známy (jeden vojak mával vždy zbraň so slepým nábojom, takže každý člen čaty mohol mať pocit, že to bol práve on). Talianskeho fašistického vodcu Benita Mussoliniho partizáni zastrelili a potupne obesili dolu hlavou. Previnilcov strieľali aj Červení Kméri v Kambodži. Neskôr však kvôli šetreniu guliek likvidovali ľudí brutálnejšie – úderom motykou do hlavy. Alebo ich skrátka pochovali zaživa. To bol zvyk stredovekého Francúzska. Francúzi považovali za neslušné obesiť ženu v sukni, radšej ju zaživa zahrabali pod zem…

VRELO ODPORÚČANÝ PLYN

Historicky prvá poprava v plynovej komore bola v americkej Nevade v roku 1924. Odsúdeným na trest smrti týmto nie príliš humánnym spôsobom sa stal istý Gee Jong. Trest si vyslúžil za surovú vraždu člena súperiaceho mafiánskeho gangu. Na možnosť stať sa prvým popraveným v plynovej komore sa ho dokonca slušne spýtali, na čo on vraj vrelo prikývol. Chudák ešte netušil, čo ho čaká. Priviazali ho vminiatúrnej miestnosti na kreslo podobné elektrickému a o chvíľu začal z nádoby pod kreslom unikať smrtiaci plyn. Výsledok chemickej reakcie kyanidu, oxidu uhličitého a kyseliny. S výsledkom popravy boli mnohí nadmieru spokojní.
Riaditelia väzníc sa začali zaujímať o túto „revolučnú novinku“. Povestný toxikológ Dr. Allen McLean Hamilton dokonca vypracoval vedecký posudok, kde tvrdil, že ide o „oveľa humánnejší“ spôsob popravy ako v prípade obesenia, zastrelenia či elektrického kresla. Na záver poznamenal: „Vrelo odporúčam.“ Nie všetci riaditelia väzníc boli takí nadšení. Snažili sa vybojovať likvidáciu plynom počas spánku. Návrh však neprešiel. Na plyn pristúpili štáty, kde s takouto popravou súhlasili guvernéri. Arizona, Mississippi, Missouri, Nové Mexiko, Severná Karolína, Oregon, Wyoming, Kalifornia, Maryland. Pri boji o popravu plynom zdôrazňovali jej priaznivci aj finančný aspekt. Podľa zákona sa totiž pre každého obesenca musela postaviť nová šibenica, ktorá aj s povrazom mohla stáť sto dolárov. Popravná čata pri poprave zastrelením vyjde ešte oveľa drahšie. Smrtiaca plynová zmes vyšla štát iba na jeden dolár a osemdesiat centov. No nekúpte to…
Keď začiatkom sedemdesiatych rokov zrušili v Spojených štátoch trest smrti, na chvíľu osameli aj plynové komory. Netrvalo to však dlho a už v roku 1977 sa začalo opäť popravovať. Pribúdali totiž ťažké zločiny a Amerika sa rozhodla konať opäť v štýle starých zákonov. Posledným popraveným v plynovej komore bol Walter LeGrand v Arizone v roku 1999. V dnešnej demokracii majú totiž odsúdení „potešujúcu“ možnosť voľby. Väčšina teda radšej uprednostní smrtiacu injekciu. Plyn na nich vraj pôsobí veľmi odstrašujúco…

ELEKTRICKÉ POSEDENIE

Elektrický generátor predviedli v New Yorku v roku 1982 a o osem rokov sa stala elektrina legálnym prostriedkom vykonania popravy. Prvé elektrické kreslo nainštalovali v štátnom väzení v Auburne. Možnosťou otestovať túto novinku na vlastnej koži poctili istého Francisa Kemmelera. Poprava sa konala pred desiatimi radmi sedadiel a prizeralo sa jej štyridsať divákov. Poprava však neprebiehala tak hladko, ako si predstavovali. Odsúdený nezomrel po prvom výboji, ani po druhom. Až po treťom výboji sa strašné divadlo skončilo. Po obhliadke lekári skonštatovali, že jeho mozog vyzerá ako kúsok spáleného koláča, krv v hlave sa spiekla na uhlík a chrbát mal úplne spálený. Napriek tomu dvaja lekári oficiálne vyhlásili, že odsúdený vôbec netrpel. A tak sa v tomto spôsobe popravy mohlo veselo pokračovať. Dnes sú Spojené štáty poslednou krajinou, kde ešte svojich odsúdencov popravujú na kresle…

SADDÁM A TÍ DRUHÍ

Obesenie je dnes spolu so zastrelením najrožšírenejší spôsob popravy. Nevyhol sa mu ani bývalý iracký diktátor Saddám Husajn. Pravdepodobne vedel, čo ho čaká, keď si pýtal smrť zastrelením. Obesenie je totiž ponižujúcejšie a poprava nemusí vždy prebiehať hladko. Na vlastnej koži to zažil aj Husajn, ktorému po smrti našli otvorenú krvavú ranu na krku. Tá svedčí o tom, že sa kat príliš nesnažil, aby to mal Saddám rýchlo za sebou… Základným predpokladom rýchlej popravy je dostatočne silný a hrubý povraz, slučka by mala byť navoskovaná alebo namydlená, aby zaistila zlomenie stavcov, nie pomalé škrtenie. Dôležitá je aj dĺžka, ak je povraz pridlhý, hrozí odsúdencovi odtrhnutie hlavy od tela, ak prikrátky, môže sa veľmi dlho dusiť. Toto si museli prežiť politickí väznici v bývalom Československu v päťdesiatych rokoch. Ich predsmrtná agónia počas dusenia trvala až pätnásť minút…

RÝCHLA SMRŤ

Počas stáročí popráv sa vždy našli horliví zástancovia aj odporcovia trestu smrti. V stredoveku na prelome dvanásteho a trinásteho storočia spochybnila sekta Valdenských po prvý raz v histórii samotný princíp trestu smrti. Inšpirovali sa Starým aj Novým zákonom: „Nechcem smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil. Milujte svojich nepriateľov a robte dobre tým, čo vás nenávidia.“ Nápad bol zmetený zo stola aj samotným pápežom Inocentom III.
Dnes sú podľa mediálnych prieskumov verejnej mienky abolicionisti s podporou zrušenia trestu smrti v menšine oproti tým, čo s popravami vrelo súhlasia. Celá vyspelá Európa však trest smrti zrušila alebo ho neuplatňuje. Z demokratických krajín sa dnes popravuje len v Spojených štátoch, Južnej Kórei a Japonsku. Čo sa týka počtu popráv, z celého sveta sa na vrchole drží Čína, Irán, Spojené štáty a Saudská Arábia. V Štátoch dnes najviac prevláda údajne najhumánnejší spôsob – smrtiaca injekcia. V Japonsku a v Južnej Kórei odsúdencov vešajú, v ostatných krajinách strieľajú. Najpotupnejšia je poprava v Číne, trest smrti sa tam vykonáva masovo a verejne, často streľbou do zátylka na námestiach.
Je neuveriteľné, že v dnešných časoch ešte fungujú také prežitky zo stredoveku ako ukameňovanie v Iráne či sťatie hlavy a končatín ostrým mečom v Saudskej Arábii. V Iraku sa dokonca do polovice dvadsiateho storočia popravovalo aj narazením na kôl. Na otázku, ktorý spôsob vykonania trestu smrti je najhumánnejší, neexistuje jednoznačná odpoveď. Podľa mnohých odborníkov je to smrtiaca injekcia. No aj odborníci sa môžu mýliť. Kto totiž nezažil na vlastnej koži, nemôže vedieť…

Facebook Comments