Skupina Beatles odohrala svoj posledný oficiálny koncert 29. augusta 1966 v San Franciscu. Po ňom sa stiahla do štúdia a prvý album, ktorý sa potom zrodil, bol Sergeant Pepper’s Lonely Hearts Club Band. Nahrávali ho sedemsto hodín, stál dvadsaťpäťtisíc libier a dodnes žne úspechy. Kritici a muzikanti ho zaradili v ankete časopisu Rolling Stone na prvé miesto medzi päťsto najlepších albumov všetkých čias. Nezaostali ani fanúšikovia, ktorí zo sedemsto osemdesiatich siedmich nahrávok, čo viedli britskú hitparádu, zaradili na prvú priečku práve túto platňu.

Je to najlepší album histórie?
Určite je podľa mňa jeden z najvplyvnejších. Vznikol v čase, keď Beatles absolútne obrátili všetko naruby. Produkciu, biznis a určitým spôsobom ukázali aj moment, ktorý bol dovtedy nemysliteľný – kapela jednoducho ukončila kontakt s publikom, prestala vystupovať a venovala sa iba štúdiovej práci. A to nehovorím o zásadných veciach, ako sú pesničky, aranžérsky prístup k nim a celá koncepcia albumu. Aj dnes z neho cítiť zásadnú vec – skladby nie sú polopatisticky pospájané a pritom je úplne jasné, že tých trinásť piesní patrí k sebe.

Navyše na vtedajšie časy nezvyčajné – nie sú medzi nimi prestávky.
Tento jav sa dovtedy vyskytoval len veľmi sporadicky. Je to doslova revolučný čin. Dôležitá je aj grafika, nevšedný obal smnohými svetovými osobnosťami. A to im ešte neschválili ďalšie verzie, kde sa mali vyskytovať aj iné vo viacerých prípadoch aj menej pozitívne osobnosti. Navyše pri nahrávaní mali Beatles niekoľko mesiacov k dispozícii symfonický orchester, čo si mohli dovoliť naozaj len oni. Niečo také je nad pomery možno aj dnes.

Seržanta si nazval najvplyvnejším albumom, čo znamenal pre teba?
Mňa najviac ovplyvnil album, ktorý vyšiel predtým – Revolver. Sú na ňom výrazné gitary, ktoré boli nosnou konštrukciou skladieb priam v dnešnom ponímaní. Všetko sa to začalo práve na tejto platni a funguje to dodnes. Je to základ britpopu a iných hudobných štýlov.

Svoj nový projekt si nazval osobným Seržantom. Nejaká paralela?
Je to skôr ideologické prirovnanie ako nejaká priama inšpirácia. Seržant je výsledok rozličných snažení, rozložený do istého obdobia, ktoré potom vyústilo do istých aktivít. Považujem svoj album XLL za Seržanta preto, lebo je vyjadrený postojom založeným na úcte k hudobným štruktúram minulosti. Do ničoho sa neštylizujem, ale vychádzam zo všetkých svojich inšpirácií za tie roky. S jedným odlišným prvkom. V roku 2007 prišli technológie do bodu rozvoja, ktorý je veľmi markantný. Zasahujú do všetkého a jasne sa to odráža aj vmojom albume.

Ten predchádzajúci pesničkový si vydal pred dvanástimi rokmi. Trocha pridlhá prestávka…
Vždy si spomeniem na Davea Daviesa zo skupiny Kinks, ktorý svoju prvú sólovú platňu vydal v roku 1980. Pritom Kinks mali svoje veľmi slávne šesťročné obdobie 1964 – 1970. Keď Dave konečne vydal sólový projekt, vMelody Maker bol titulok: A čo tak naponáhlo? Ja som chcel svoje cédečko urobiť tak, že ak nevyjde v decembri, ale v januári, alebo až o pol roka, tak sa nič nestane. Nevyprchá, ale ostane. A prečo také prestávky? Nie je dôvod ponáhľať sa.

Tvoje pesničky v minulosti často stroskotali na tom, že nemali texty.
Ešte stále ich mám odložených asi tridsať. V šuplíku sú preto, lebo sú bez textov… Neraz som do všetkých textov príliš rýpal, krčil nad nimi nosom. Vždy dávam do popredia krásne ucelené texty svojich obľúbencov Stone Roses, nehovoriac o Dylanovi alebo Donovanovi. Alebo je tu aj veľmi podceňovaný textový človek Mick Jagger, ktorý napísal úvýborné texty ku skladbám Street Fighting Man alebo No Expectations. Vždy som vo svojich skladbách chcel, aby nebolo úplne jedno, o čom sa spieva. Skvelo sa to podarilo Kamilovi Peterajovi v dvoch pesničkách zminulosti Hádanky tiel a Z tých dní.

A terajší tvoji textári, im sa to darí?
Myslím si, že áno. Všetko to začal Marián Brezáni, ktorý ma oslovil textom o triviálnej veci, stokrát oprášenej a znovu zaprášenej – o kruhoch v kukurici, ktoré si nik nevie vysvetliť. Bolo to v čase, keď som ešte tápal a nevedel, o čom budem spievať. Asi dosť zásadným textárom na CD je Vlado Slivka, ďalším je Miro Jurika a niečo som spravil aj ja.

To vážne? A odkedy sa venuješ aj textom?
Prvý na vlastnú pesničku som spravil ako sedemnásťročný. Neviem, či by som ho chcel ešte vidieť… Teraz som sa pridal skôr v opisových, takmer až rapových vsuvkách a pri doplňovaní základných ideí.

Ako hudobný fanatik si vždy prakticky všetko nahrávaš sám.
Veľmi som chcel mať skladby postavené na rozmanitosti rôznych zvukov. Aj na používaní nástrojov. Jediné gitarové sólo je v pesničke, ktorá je možno najelektronickejšia, zaoberá sa dnešnými problémami a volá sa Virtuálne city. CD je spojenie rockandrollu a elektroniky v rámci technológie, hrania a používania nástrojov. A že som to nahrával sám? Je to moje hobby, ale konečný výsledok závisel od človeka, ktorého poznám dlho a podpísal sa na stovkách nahrávok všetkých Elánov, Teamov, Žbirkov a iných. Je to Jozef Krajčovič, ktorý sa orientuje aj v dnešných prevratných vecičkách, pozná trendy. Vždy začínal tam, kde som skončil.

Hudba je o zvuku – siahol si po zaujímavých hudobných hosťoch.
Čelistka Jana Vaculová hrala aj na mojej prvej platni Bodliak na plavkách a dnes je úspešná v Japonsku. Pôvodom ruská klaviristka Xenia Ljubimova sa venuje vážnej hudbe a dovolil som si jej umenie pokrčiť do vyhovujúcich tvarov: samploval som, niekedy prelaďoval, zrýchľoval, spomaľoval. Jej hra na čembalo je fascinujúcim hudobným momentom albumovej inštrumentácie. Speváčka Petra Humeňanská, známa z prvej série SuperStar, sa mi veľmi hodila do harmónií, na ktorých mi odjakživa veľmi záležalo. Moje obľúbené kapely Beatles či Hollies vždy používali harmonické spevy a viachlasy.

Odbočka na SuperStar. Má takáto súťaž u nás budúcnosť?
Myslím si, že má. Vychádzam zo situácie v slovenskej popmusic a mám dva hlavné argumenty dôležité pre súťaž SuperStar: Po prvé, zásadným momentom je, že mieša hudobné karty. No a po druhé, v istom zmysle stimuluje mladých, ktorí neraz majú tendenciu všeličo odfláknuť. Pokiaľ budú tieto dva momenty dobre fungovať, odpoveď na tvoju otázku musí byť kladná.

V prvých dvoch ročníkoch SuperStar bolo veľa „rýchlokvasených hviezd“. Dnes sa o mnohých ani nevie, kde sú a čo robia. Prečo k tomu došlo?
Je to úplne normálne a súvisí to s filozofiou súťaže. Vytiahne človeka na výslnie za určitých hektických okolností, dá mu všetko okúsiť a potom mu tie dvere privrie. Prebieha to rýchlo a preto vravím: Keď sa ide po rebríku, neoplatí sa preskakovať niektoré priečky.

Bude aj pokračovanie úspešného hudobno-divadelného projektu Satisfactory?
Vmomente, ako skladám zo seba bremeno nového albumu, nasadím si na hlavu Satisfactory. Je to radostná práca, keď vám iní píšu dobré pesničky. Projekt Satisfactory 2 bude trochu rozsiahlejší ako ten prvý. Je logické spojiť ho s vydaním CD a s požiadavkami fanúšikov, že chcú počuť aj moje vlastné veci. Je síce nákladné urobiť štyridsaťpäťdesiat nových pesničiek, ale potom to zastreší niekoľko projektov naraz. Či už ten prvý, ktorý existuje na scéne tri roky, alebo ďalší s inými skladbami od tých istých interpretov – Kinks, Troggs, Hollies, Rolling Stones… Možno pridať aj slovenské skladby, a tak sa vlastne otvárajú tie isté dvere, ale do rôznych izieb.

A kedy sa už konečne budeš voziť sám na svoje koncerty? Čo tvoj vodičský preukaz?
Celá záležitosť je vo finálnom štádiu. Ide len o drobný detail – nájsť si čas a dotiahnuť to do konca. V priebehu roka naozaj nebolo kedy… Navyše je tu ešte pár momentov, ktoré zdôveryhodňujú všetky moje predsavzatia, čo sa zvyknú niekam vypariť. Napríklad autíčko so značkou, ku ktorej mám vzťah odmalička. Chcem si ho naozaj vychutnať osobne. Silný argument, nie…?

Facebook Comments