Idylka jesene, hmlisté ráno, zarosená tráva, jednotlivci i skupinky hubárov kráčajúcich v ústrety svojim revírom. Títo tichí lovci majú vášeň, ktorá ich drží celé roky a dokonca sa dedí z pokolenia na pokolenie. Chodiť na huby a zbierať ich je niečo fascinujúce. Počas dlhšej prechádzky na zdravom vzduchu, spojenej s vytúženým úlovkom, pookreje stresovaná duša.

Každý druhý čudák:

Zaujímavé je, že v západnej Európe veľa hubárov nenájdete, akoby tam chýbala tradícia. „Ťažko povedať prečo, ale z Európanov zbierajú huby najviac Slovania (Rusi, Poliaci, my a Česi),“ hovorí naša špičková mykologička Ivona Kautmanová zo Slovenského národného múzea a dodáva: „Francúzi a Taliani ich síce zbierajú, ale len dubáčiky, kuriatka a ešte pár druhov, zďaleka nie toľko ako my. Anglosaské národy sa húb vyslovene boja a každý, kto ide do lesa zbierať ‘divé‘ huby, je u nich čudák.“ Na Slovensku by potom čudák bol možno každý druhý. Na internete sa dajú nájsť výpovede ľudí, ktorí chodia na huby hneď za hranice, do Rakúska, alebo Slovákov pracujúcich v zahraničí, ktorí si vychutnávajú fantastickú hubačku v lesoch, kam chodia možno len oni. To sa o slovenských lokalitách povedať nedá. Po každom výdatnejšom daždi v letných a jesenných mesiacoch vo veľkom vyrážame, smer hríbové hody.

Lahodní otužilci:

Fajnšmekri a znalci chodia na huby po celý rok. Na jar ich priťahujú lužné lesy, povestné úrodou lahodných smrčkov, májové lúky a okraje lesov zas ponúkajú obľúbenú čírovnicu májovú (ľudovo májovku), vyhľadávanými hubami neskorej jesene sú napríklad pôvabnica fialová alebo strmuľka inovaťová. Nenápadná plamienka zamatohlúbiková rastie zas aj cez zimu, s výnimkou tuhých mrazov. Ďalší naši otužilci? Hliva ustricovitá a tiež nenahraditeľná ingrediencia čínskej kuchyne – uchovec bazový. Medzi najznámejšie hubárske lokality Slovenska patrí Záhorie, stredné Slovensko (okolie Banskej Bystrice, napríklad Ľubietová), tatranské lesy, na východe oblasť Bukovských vrchov. Všade tam rastú aj veľmi vzácne druhy húb. „Nápadný je napríklad krásny tmavočervený hríb Dupainov, ktorý je vzácny a ohrozený v celej Európe,“ uvádza Ivona Kautmanová. V ostatných rokoch sme na Slovensku dokonca zaznamenali častejšie nálezy gastronomicky vychytených a mimoriadne drahých hľuzoviek. Sú však zákonom chránené a zbierať sa nesmú.

Mýty o hubách:

Zaujímavá kapitola. A tých mýtov je skutočne veľa. Tvorí ich dlhá tradícia zbierania húb v našich končinách. Jeden z najznámejších mýtov hovorí, že po hubách sa nemá piť alkohol. Pohár piva však nie je problém, naopak, horčina a jemná perlivosť zlatého moku zlepšujú trávenie. Alkohol sa neodporúča na modrejúce huby (hríb siný a zrnitohlúbikový) a na hnojníky, ktoré majú tzv. antabusový efekt. Podľa Ivony Kautmanovej patria k najznámejším hubárskym mýtom tie, čo sú spojené s rozlišovaním jedovatých húb podľa toho, že strieborná lyžička očernie, petržlenová vňať a cibuľa zožltnú a podobne. Literárnym mýtom je názor českého spisovateľa Otu Pavla, ktorý v úspešne sfilmovanej knihe Smrť krásnych srncov opísal situáciu, keď veľký výskyt bielych hríbov (albínov) signalizoval, že bude vojna. Racionálnejšie jadro má názor, že keď je mesiac v splne, huby rastú lepšie. A hoci to vôbec nie je vedecky dokázané, aj páni znalci a panie znalkyne sa tohto tvrdenia pridŕžajú…

 

 

Viac sa dočítate v septembrovom čísle mesačníka Brejk.

Facebook Comments