Začnime úspechom vo švajčiarskom mestečku Champéry. Tretie miesto v pretekoch Svetového pohára vo four crosse je vynikajúce. Len na vysvetlenie – sú to preteky štyroch jazdcov na spoločnej krátkej zjazdovej trati a víťaza určí séria vyraďovacích jázd.
Som naozaj maximálne spokojný, pódiové umiestnenie vo Svetovom pohári sa vždy veľmi cení. Preteky boli dramatické a atraktívne pre divákov, ktorých bolo veľa. Po daždi bolo brutálne blato, šmýkalo sa, padalo, predbiehalo… Všetko som si užíval, mal som aj trochu šťastia a zúročil som skúsenosti. Po štarte to bolo husté, nakoniec som sa zo štvrtého miesta dostal na tretie, ale viac sa mi už nepodarilo vyriešiť. Aj tak je to najlepšie umiestnenie v histórii môjho 4X. Som presvedčený, že mi k nemu pomohol aj austrálsky pobyt.
Prečo ste si ho zvolili? Veď do Austrálie sa naozaj nechodí každý deň.
Po prvý raz som sa odhodlal vycestovať za teplom, do krajiny, kde je najlepšia konkurencia v tomto športe. Veď z najlepšej svetovej desiatky sú v Austrálii piati. Je tam veľa skvelých tratí, kvalit né preteky, tradíciu má Austrálsky pohár. Navyše som tam nikdy predtým nebol a cestovanie ma veľmi baví. Dôvodom bolo aj to, že to zorganizovala Natália. Bez nej by som tam nešiel a bez nej by to tam asi nebolo ono!
Musela to byť pre vás poriadna fuška.
To veru bola. Po všetkých stránkach… Na aute, ktoré sme si kúpili, sme precestovali asi pätnásťtisíc kilometrov, prakticky každý deň sme videli iné mesto, pláže, zážitkov bolo neúrekom a popritom sme trénovali a videl som, ako to tam všetko funguje.
A ako to teda funguje?
Vidieť, že horská cyklistika je tam veľmi populárna a organizácia je na perfektnej úrovni. Niekedy však situáciu komplikovali nečakané situácie… Austrália je veľmi veľká, zo severu na juh je asi štyritisíc kilometrov a majú tam všetky podnebné pásma. Keďže dolu je úplné sucho, vznikalo tam veľa požiarov a niektoré preteky museli preto aj zrušiť. Na severe v tropickom pásme zasa každý deň pršalo a jazdili sme po blate i hlbokom jemnom prachu, ktorý bol veľmi šmykľavý. Skúšali sme jazdiť vo všetkých pásmach za každých podmienok a bolo vidno, že domáci pretekári sú o kus vpredu. Keď sme prišli na nejakú novú trať, v prvý deň sme na Austrálčanov nestačili, a zlepšovalo sa to, až keď sme sa aklimatizovali.
Aké trate ste si vyskúšali?
Na juhu v suchých oblastiach bolo viac skál a prachu. Majstrovstvá Austrálie v Canberre usporiadali na vyhorenom kopci, kde neboli žiadne stromy, fúkal silný vietor. Nebol tam žiadny chládok, doslova peklo. Keď som jazdil dolu kopcom, cítil som horúci vzduch, všetko vo mne vysychalo a nebolo to jednoduché. Na severe v daždivých pralesoch zasa trate zarastali každý týždeň a museli ich pravidelne kosiť. Nechýbali korene, paprade, ílovitá zem a jazdili sme medzi palmami. Na štvorminútovej trati sme nabrali poriadnu rýchlosť a nechýbalo veľa skokov. Tie mám odjakživa rád…
 |
Jazdenie v južných horúčavách asi nebolo prechádzkou v ružovom sade…
Základom bolo dodržiavanie pitného režimu a navyše na žiadne chrániče nemožno ani pomyslieť. Len na prilbu na hlave. V takom teple vám stačí tričko s kraťasmi, spotený ste už len pri sedení na stoličke. Tam som pochopil, prečo Austrálčania jazdia bez chráničov, čomu sme sa v Európe vždy čudovali. Už malé deti trénujú bez nich, lebo by to s nimi v tej páľave nevydržali.
Našťastie ste sa mohli ísť osviežiť do mora.
Dole neďaleko Sydney však bola voda dosť studená… Na severe mala zasa síce až okolo tridsať stupňov, ale príliš sme sa do nej nehrnuli. Dôvod bol jednoduchý – sedem najjedovatejších medúz. Keď vás niektorá uštipne a do pol hodiny nenavštívite lekára, je zle… Niektoré sú síce maličké, iba päťcentimetrové, ale môžu narobiť poriadnu šarapatu. Všade okolo boli tabule s nápismi, čo treba urobiť po poštipnutí. Pri väčšom meste naťahovali do vody siete, aby sa do nich medúzy zachytili. Pozorne sme študovali všetky možné zvieratá v Austrálii. Papagájov tam lietalo toľko, ako u nás vrabcov, na bicykli som skákal ponad jedovaté hady. V šľapkách by tam nebolo rozumné chodiť, lebo ak by had uštipol človeka a ten by do pol hodiny nedostal vakcínu, nemusel by to rozchodiť… Pri jaskyniach sme videli aj niekoľko vtákopyskov, čo sa hocikomu len tak ľahko nepodarí.
Nespomenuli ste klokany.
Samozrejme, že nemohli chýbať, veď som ich doslova naháňal počas tréningu na bicykli. Raz som išiel po chodníku, myslel som si, že oproti mne stojí strom, no zrazu sa to pohlo a bol to stosedemdesiat centimetrov vysoký klokan. Ostal som v šoku… Stretli sme sa s rôznymi: v turistických mestách sú zvyknuté na ľudí a môžete ich pohladkať, inde boli aj divoké, na strmých kopcoch zasa menšie, obratnejšie. V najväčších horúčavách boli zasa úplne červené, inde hnedé až čierne.
Viem, že v rámci vašich adrenalínových ambícií vás to láka aj pod vodu. Byť dlhšie pri mori a nepozrieť sa pod jeho hladinu, to by ste asi nedokázali…
Po prvých troch tisíckach kilometrov sme sa dostali do Cairnsu a tam sme si spravili potápačský kurz. Trošku sme sa pozreli pod vodu, do tridsaťmetrovej hĺbky, a vyskúšali sme si aj nočný ponor s baterkami medzi žralokmi. A tam už naozaj bol ten adrenalín… Skákali sme do vody a žraloky krúžili okolo nás. Neboli veľmi veľké, asi len dvojmetrové… Keď skočíte po prvý raz do vody a vidíte tie dve oči, ako sa na vás pozerajú, máte všelijaké pocity.
Neverím, že boli veľmi príjemné.
Zažil som aj príjemnejšie situácie, ale táto bola zasa zaujímavá… Do vody sme skákali viacerí, s výstrojom sme boli väčší a žralok si vtedy vraj veľa nedovolí. Nemal by… Domáci vraveli, že by ich muselo byť najmenej pätnásť. A toľko ich nikdy nebolo…
No dobre, keď myslíte… Poďme radšej k pokojnejším tvorom. Na jednej fotografii vidieť veľkú korytnačku.
Je to korytnačka zelená, jedna z najväčších, čo sa nachádza v tamojších vodách. Potápači vedia, že už pätnásť rokov spáva pod jedným väčším koralom, má obrovský, asi poldruhametrový pancier. Počas jednej noci sme boli aj pri liahnutí korytnačiek. Vyliahlo sa asi osemdesiat vajec a pomáhali sme im dostať sa do vody.
O vašej ceste stále hovoríte v množnom čísle. S kým ste vlastne chodili po Austrálii?
Bolo to vlastne akési európske zosku penie. Stretol som sa s jedným kamarátom zo Španielska, ktorý tam bol aj s frajerkou, potom sme sa rozšírili ešte o dvoch Francúzov. Spolu sme sa presúvali alebo sme sa rozdelili a zišli sme sa opäť neskôr. Nemuseli sme sa trápiť tým, čo budeme práve robiť, všetko bolo uvoľnené, niekde sme sa zastavili, opiekli si nejakú rybu a išli sme ďalej. Hlavným programom boli preteky a popri nich cestovanie.
Aká bola teda vaša austrálska trasa?
Začali sme v Sydney, odkiaľ sme sa hneď presunuli juhozápadne do šesť hodín vzdialeného Tredba, kde boli prvé a potom aj posledné preteky. Potom sme sa motali v New South Walese a po mesiaci sme sa presunuli na sever. Neskutočná príroda, množstvo banánových, jahodových, ananásových, mangových plantáží. Prešli sme cez všetky prímorské pláže až do Cairnsu, kde som najviac trénoval zjazd. Majú tam asi desať kvalitných zjazdárskych tratí, na ktorých počas víkendu jazdí veľa cyklistov. Potom sme zašli ešte kúsok na sever, kde sme chceli popri rieke spraviť túry a pozrieť si krokodíly, ale nežičilo nám počasie a dva dni v kuse pršalo. A tak sme namiesto toho videli farmu s netopiermi, kŕmili sme malého s poraneným krídlom. Potom nasledoval náš veľký výlet do vnútrozemia a po pár kilometroch stúpla teplota skoro až na štyridsať stupňov.
V aute to asi nebolo bohviečo.
O to viac, keď som šoféroval asi päťtisíc kilometrov do Alice Springs, kde je najväčší monolit na svete. Navyše sa nám pokazilo auto, začal tiecť olej, a keď sme ho vrchom dopĺňali, tiekol zospodu. Servis je tam len z času na čas, veď medzi dvoma pumpami bývajú aj tristokilometrové vzdialenosti… Museli sme zastaviť na parkovisku, kde stáli aj dva kamióny, čo cestujú zo severu na juh a prevážajú autá. Jedného z truckerov sme horko-ťažko prehovorili, aby nás zobral, nahodili sme auto na kamión a išli sme deväťsto kilometrov na juh do Adelaide. Zrazu som dostal otázku, či by som si nechcel zašoférovať, a keďže som súhlasil, viedol som kamión s ôsmimi naloženými autami… A práve vtedy prišiel signál z vysielačky, že po úzkej ceste prevážajú dom a kamión oproti by sa už nezmestil. A tak sme sa za jazdy s truckerom vystriedali a on rýchlo kamión odparkoval… Napokon sme sa dostali do Adelaide a odtiaľ do Tredba, kde bolo aj vyvrcholenie všetkých pretekov – majstrovstvá Oceánie.
Spomenuli ste, že provoradé bolo pre vás trénovanie a päť pretekov. Spokojný?
Určite. Najviac so štvrtým miestom v zjazde na majstrovstvách Austrálie, kde som zdolal aj majstra sveta. Vo four crosse som bol raz tretí a vlastne všetky výsledky boli dobré. Aj napriek únave z cestovania.
Toho ste mali v Austrálii dosť a nabitý je vlastne váš celý tento rok. Doma veľmi často nie ste…
… a dlhšie asi ani nebudem. Po návrate z Austrálie som onedlho letel do Ameriky, potom nasledoval prvý Svetový pohár v Španielsku, mestský zjazd po schodoch v portugalskom Lisabone, kde som bol tretí, preteky v Rakúsku, Nemecku, Švajčiarsku. Na rad príde Kanada, septembrové majstrovstvá sveta v Škótsku, Svetový pohár v Slovinsku a do októbra vlastne nemám voľný víkend…
 |
 |
