Impérium však veľmi skoro pochopilo, že vo vojne s Afgancami nemá šancu. Tak ako kedysi na prériách Severnej Ameriky s patriotmi nového národa. „Inglízi“, ako ich nazývali domáci bojovníci, boli vydesení zo svojej nemohúcnosti poraziť v akejkoľvek bitke domácich. Strapatých, nevzdelaných, bradatých a na všetko odhodlaných chlapíkov. So svojimi predpotopnými predovkami, striebrom vybíjanými puškami, nazývanými džezaila, urputným odhodlaním a bez štipky pudu sebazáchovy, dokázali poraziť armádu jej veličenstva kráľovnej Viktórie. Lord of Kandahar bol čestný titul, ktorý v Anglicku nemal cenu. Aj Holmesov doktor Watson spomínal na afganské ťaženie so zachmúrenou tvárou. Verše svetoznámeho spisovateľa Rudyarda Kiplinga – krv tečie po vzdelanom líci, to bol presný výstrel džezaily – možno úplne presne vystihujú traumu z tejto vojny spred vyše sto rokov.

História Afganistanu je históriou vojen: Je zaujímavé, že žiadna veľmoc sa z toho nikdy nepoučila, že skrátka v tejto polopúštnej a hornatej krajine nemá šancu. Ani obrovský Sovietsky zväz, ktorý si chcel chrániť svoje zraniteľné podbrušie – južnú hranicu obsadením a okupáciou. Vieme, ako sa to nakoniec skončilo. Obrovské Antonovy v osemdesiatych rokoch dennodenne odvážali do vlasti desiatky mŕtvych vojakov. Nazývali ich Čierny tulipán. Nezabudnuteľnú pesničku o nich zložil legendárny Vladimír Vysockij. Desať rokov bojov s afganskými bojovníkmi – mudžahedínmi znamenalo pre krajinu Sovietov desať rokov hanby. Možno nevedomky, ale určite najvýstižnejším gestom to vyjadril posledný veliteľ sovietskej armády v Afganistane generál Boris Gromov. Po odsune všetkých jednotiek prešiel po vlastných ako posledný hraničný most do Uzbekistanu a z rúk si stiahol rukavice. Akože s tým už nechcem mať nič spoločné… alebo: Konečne je tá hrôza za nami.

Afganci si vtedy vydýchli: Aspoň na chvíľku, lebo už ďalšia história priniesla nové utrpenie. Tentoraz z vlastných radov. Rozdelená spoločnosť, súperenie kmeňov, ale najmä nové učenie radikálneho islamu priviedlo kmoci hnutie Taliban. Mulla Omar začal svoje víťazné ťaženie práve z Kandaháru. Úplne nenápadne. So svojimi vernými prepadol vojenskú posádku a údajne na kanóny tankov obesil vojakov, ktorí predtým znásilnili dve afganské dievčatá. Právo a spravodlivosť, poriadok a bezpečný život v podaní Talibanu. Podľa jeho učenia jediná perspektíva a istota pre Afgancov. Pravda, onedlho všetci pocítili, že aj v tomto je chybička krásy. Tvrdé nastolenie práva šaríe, v inak nábožensky vlažnej spoločnosti, znamenalo šok. To najhoršie ešte len prišlo: Útulok v krajine našla al-Káida. So svojimi vodcami, so svojím učením svätej vojny proti komukoľvek a so svojimi výcvikovými tábormi. Učili a cvičili v nich tých najmladších Afgancov, ako zabíjať nepriateľov. A pre nich to bol najmä západný demokratický svet. Aj preto dostalo dvadsiate prvé storočie hneď pri svojom zrode prívlastok storočie teroru. Smutné dokumenty tejto reality sme videli najprv v Spojených štátoch amerických, potom na Filipínach a v Španielsku a dnes ich v rôznych podobách vidíme každý deň vo svetových médiách.

Základňa „KAF“ Kandahár: „Welcome to Kandahar Airfield“, týmto nápisom víta návštevníkov pred rozstrieľanou budovou s výraznými islamskými architektonickými prvkami kandahárska vojenská základňa. Víta vojakov z celého sveta. Paradox dejín je, že práve táto budova bola poslednou pevnosťou Talibanu, kým ju riadenými bombami nezlikvidovali koaličné vzdušné sily v operácii Trvalá sloboda. Dnes je z nej klimatizovaný terminál, ale sídli tu aj časť veliteľstva základne. Prvé, čo vás po vystúpení z lietadla privíta, je päťdesiatstupňová dusná horúčava. A zápach. Ten má na svedomí obrovská čistička odpadových vôd základne, situovaná na jej okraji. Odpad pochádza z tisícok toaliet a spŕch vojenských ubytovní, kde býva niekedy až desaťtisíc vojakov.

Kandahárska základňa je dnes centrum: Odtiaľ sa riadia operácie na celom juhu Afganistanu. Práve odtiaľto, cez tri najprísnejšie strážené brány na svete, vyrážajú plniť operačné úlohy špeciálne jednotky rôznych armád. Tvoria najúdernejšie sily operácie Severoatlantickej aliancie, ISAF. Mnohí z týchto chlapov v púštnych uniformách USA, Veľkej Británie, Kanady, Austrálie a iných, majú tváre zarastené čiernymi bradami. Blondiaci si ich zrejme farbia. To preto, aby čo najvernejšie zapadli do prostredia. Na juhu krajiny totiž znovu ožíva Taliban a všetci jeho vyznávači sú bradatí. Je to vraj znak mužnosti, ale aj symbol otca rodiny.

Do púšte a do hôr: Tam odchádzajú spojeneckí vojaci na niekoľkotýždňové misie. Bojujú s mladými bojovníkmi Talibanu, mudžahedínmi. Náčelníci kmeňov či duchovní vodcovia im určili nového nepriateľa a nových „dobyvateľov Afganistanu“. Vyučených mladých bojovníkov chcú posielať na západ. „Keď všetci títo zahraniční vojaci chodia k nám, prečo by sme aj my nezašli k nim,“ vyhlásil nedávno jeden z veliteľov Talibanu pri vyradení nových absolventov výcvikového tábora. Nedodal už, že sú to bojovníci na jedno použitie. Samovražední atentátnici opásaní výbušninami. Obeťami útokov týchto „bojovníkov“, ale tiež nespočetných pseudovojenských skupín, sú však predovšetkým domáci obyvatelia. Zabezpečenie najmä ich ochrany je prvoradá úloha jednotiek ISAF. Väčšinou ďaleko od akejkoľvek civilizácie bránia odľahlé osady, samoty v horách. Deti, ženy i mierumilovných chovateľov oviec a kôz. Strážia školy, strážia konvoje s humanitárnou pomocou OSN. A často, až príliš často, zomierajú ďaleko od domova, aby priniesli mier Afganistanu.

Základňa v Kandaháre žije svojím životom: Má všetko na zabezpečenie vojakov. Po bojoch si sem prídu odpočinúť, naplánovať ďalšiu operáciu či zabezpečiť striedanie jednotiek. Väčšinou po šiestich mesiacoch. Na základni nájdete služby ako v každom priemernom meste v Európe. Sú tu obchody, akési minimarkety nazývané PX, kde dostanete kúpiť takmer všetko. Od oblečenia, obuvi až po CD, televízory, počítače, sušené indiánske mäso pemikam, minerálky a rôzne dobroty. Chýba však alkohol. Ani gram whisky v celom priestore základne. Zato tam nájdete rozľahlý stan, ukrývajúci fitnescentrum. Takmer tri stovky vojakov i vojačiek tu od skorého rána do neskorého večera, vlastne nepretržite dvadsaťštyri hodín, môžu trénovať na nespočetnom množstve zariadení. Nájdete aj holičstvá, poštu i krajčírske dielne. Majú kryté korzo okolo provizórnych ihrísk na basketbal, futbal i hokej, kde sa môžete poprechádzať a sledovať zápasy. Pri našej návšteve práve hrali hokej Kanaďania s Američanmi. V dresoch Ottawy a Anaheimu, tohtoročných finalistov Stanley cupu. Ako sa to skončilo, neviem, ale výstroj, dresy, hokejky amožno aj hráči boli autentickí…

Najpopulárnejšíe zariadenia základne?: Sú to tie najdôležitejšie pre každého vojaka! A čo to je? No predsa kuchyne s obrovskými klimatizovanými jedálňami a výberom jedál od výmyslu sveta. Naozaj každý vojak, zo severu či z juhu, z Európy alebo z Ameriky, tu nájde niečo zo svojej národnej kuchyne. Pečené stejky, vyprážané rezne, klobásy s kapustou, špagety, pizzu, zeleninové šaláty či ovocné misy s európskym alebo exotickým ovocím. Na výber máte množstvo minerálok, iónových nápojov, zmrzliny a nanukov. Skrátka, čo srdce žiada. Po týždňoch patrol v púšti, v horských priesmykoch, možno bojoch v jaskynnom systéme Tora Bora je to pre vojaka hotový raj. Samozrejme, to všetko si vyžaduje dokonalé zabezpečenie. Dennodenne na letisku základne pristávajú Herkulesy, Boeingy, Iljušiny… Privážajú tony materiálu, vojenskej techniky i proviantu. A to nielen pre základňu. Základné potraviny sú aj pre miestne obyvateľstvo. Afganci totiž nemajú ani tušenie, čo je to minimálna mzda, čo je to pravidelná práca, čo je to plat. Chudoba je tu bežná súčasť života a väčšina z nich si myslí, že to tak musí byť. Na severe v Bagrame, v druhej najväčšej základni, deti pravidelne viseli na plotoch a prosili o vodu, sušienky alebo čokoľvek. Tu, v Kandaháre, neprosia. Hrdá výchova ich rodičov im to zakazuje.

Pomoc pre Afganistan: Rôzne programy pomáhajú miestnej samospráve podporovať vládne imimovládne organizácie v regiónoch. Pri budovaní, vlastne obnove miestneho hospodárstva. Celkom základné veci – výstavba mostov, ciest, dodávka a rozvoz potrebného materiálu. Zakladanie škôl i zabezpečenie učebných pomôcok. Aj samotná základňa KAF je zdrojom obživy pre tisícky obyvateľov provincie Kandahár. Denne pri jej južnej bráne stoja kilometrové kolóny domácich „zvončekových“ nákladiakov s nákladom štrku, piesku, kameňa. Domáci dodávatelia, šoféri, ale aj robotníci majú prácu. Priamo v areáli základne vyrábajú betónové dielce na bunkre, stavajú sklady, upravujú cesty. Okrem podobného oblečenia majú spoločné aj to, že sa odmietajú fotografovať. Vravia: „Taliban sleduje a neodpúšťa.“ Za spoluprácu s nepriateľom na základni by ich zrejme čakala krutá pomsta.

Miestny trh: Je druhým najvýznamnejším spôsobom obživy domácich vo vzťahu k základni. Obchodníci zo širokého okolia vždy v sobotu pred jedenástou rozložia svoje stany a stánky na základni a štyri hodiny veselo obchodujú. Sortiment je pestrý. Od historických zbraní, nájdu sa aj džezaily, cez koberce až po drahé kamene, diamanty a brilianty. Najčastejšie sa predáva modrý drahokam so zlatými žilkami, ktorý sa vraj ťaží len a len v Afganistane. Atrakciou pre všetkých vojakov, ktorí tento trh hojne navštevujú, sú trofeje domácich zo sovietskeho ťaženia. Opasky ruských vojakov, ďalekohľady Made in USSR, útočné nože z kalašnikova či rôzne rady a vyznamenania vrátane hviezdy Hrdina Sovietskeho zväzu. Raritou, o ktorú je tiež veľký záujem, sú aj strieborné, vyše storočné americké doláre, iracké bankovky so Saddámom, ale aj československé koruny s pannou, ktorá sadí ratolesť.

Bagram, Kábul, Kandahár: To je cesta, ktorú prešiel slovenský kontingent už v dvoch operáciách v Afganistane. Odpustite, že som trocha patetický. Slováci, profesionálni vojaci, dokázali v tejto bohom zabudnutej krajine, rovnako ako predtým v Chorvátsku, Bosne a Hercegovine, v africkej Eritrei či v Iraku, že aj malá krajina môže byť v týchto časoch a v tomto období veľká. Ženisti zo Serede, Michaloviec, Sliača a ďalších posádok dokázali presvedčiť svet o svojom umení i profesionálnych kvalitách. Zachránili stovky životov. Spojeneckých vojakov, ale najmä miestnych obyvateľov. Obrovské množstvo mín v celom Afganistane vyžaduje veľa, naozaj veľmi veľa roboty. Takej chlapskej. Aspoň jeden príklad: Od mája 2004 až do júna 2007 slovenská jednotka v operácii ISAF odmínovala ručným spôsobom takmer šesťdesiattisíc metrov štvorcových plôch. Na vysvetlenie: Ručný spôsob odmínovania znamená kráčať s odmínovačkou, pri zaznení zvukového signálu prepichávať s bodcom pôdu, nájsť mínu a zneškodniť ju. To všetko pri vysokánskych afganských teplotách, na slnku šesťdesiat a viac… S pomocou nášho unikátneho výrobku, odmínovacieho zariadenia Božena, odmínovali slovenskí ženisti takmer dvestotisíc metrov štvorcových. Našli a zneškodnili tisícsedemsto kusov mín, munície a výbušnín počas pôsobenia na medzinárodnom letisku KAIA v Kábule, ktoré je bránou do Afganistanu.

Najnebezpečnejšia provincia: Akoby to nestačilo, od marca tohto roka až do mája sa slovenský kontingent presúval na základňu vKandaháre. Je najprísnejšie strážená i chránená v celom Afganistane. Je chránená dvadsaťštyri hodín denne zo vzduchu i zo zeme. Každú minútu vzlietajú bojové vrtuľníky Apache, stíhačky F-16, Harriery… aktívnu obranu zabezpečujú aj pozemné hliadky a patroly špeciálnych síl. A práve tam sa naši ženisti sťahovali z Kábulu. Bola to ťažká úloha. Od veliteľov i mužstva si vyžadovala plné nasadenie. Zvládli to na jednotku. Rotný Slávo dodáva: „Na strechy obytných kontajnerov sme dali drevené hranoly a stovky vriec naplnených pieskom. To proti šrapnelom, lebo jeden nikdy nevie,“ dodáva. Zo Slovenska potom 5. júna skoro ráno priletelo päťdesiatsedem vojakov, ktorí prevzali štafetu. Spolu s nimi na posilnenie bezpečnosti priviezol najväčší ruský Antonov – Ruslan aj dva nové obrnené transportéry – Tatrapany. Ženisti ich využívajú pri odmínovaní. A bude čo robiť aj vKandaháre. Ako povedal nový veliteľ slovenského kontingentu major Daniel: „Náš mandát je odmínovať, budovať letiskové plochy a vykonávať ženijné práce podľa požiadaviek velenia operácie ISAF.“ Nech sa im darí v krajine, v ktorej sa bál i hrdina rozprávok z Tisíc a jedna noc, nesmrteľný Aladin. Lebo aj takýto je svet pod majestátnym Hindukúšom, ktorý je počas dňa dve a pol hodiny pred nami, ale možno aj sto rokov za všetkým, čo ľudská civilizácia doteraz dosiahla.

Facebook Comments