V poslednom čísle Brejku ste sa mohli dočítať o kryptozoológii ako takej a kryptidoch, ktoré sú pozorované v moriach a riekach. Veľkú časť ďalších stvorení, ktoré sú húževnato skúmané, tvoria hominidi. Ide prevažne o cicavce pohybujúce sa na dvoch nohách. Pozorovali ich po celom svete a nielen v poslednom storočí, ako by sa mohlo zdať. Príbehy o divokých mužoch kolujú v oblastiach jeho výskytu už odnepamäti. Najznámejším predstaviteľom týchto legendárnych stvorení je snežný muž – yeti. No k dvojnohým kryptidom by sme mohli zaradiť ešte obrov. Nech to znie akokoľvek neuveriteľne a detinsky, aj rozprávkoví obri môžu mať základ v neznámej rase nadpriemerne veľkých ľudí, ktorí sú spomínaní po celom svete. Samozrejme, nájde sa aj veľké množstvo sfalšovaných svedectiev a vykonštruovaných stôp. No netreba hneď hodiť neznámu rasu primátov do jedného vreca s vymyslenými príbehmi, ktoré majú lákať turistov.

Opica z iného sveta:

Nie je nutné, aby každý divoký muž z príbehov domorodcov musel byť veľkým chlpatým skoro-človekom. Riešenie sa niekedy nájde aj oveľa prozaickejšie. Najbližšími žijúcimi príbuznými človeka sú gorila (Gorilla gorilla) a šimpanz (Pan troglodytes). Australopitekus by bol bližší, ale nejaký ten piatok už po matičke zemi nechodí. Aspoň také sú oficiálne prijaté znalosti. V strednej Afrike však skupina amerických vedcov nedávno objavila nový druh primáta. Opica sa trochu podobala na šimpanza. Lenže problém bol v tom, že bola väčšia ako gorila. Vedci mali k dispozícii aj jej lebku, ktorá bola o dosť väčšia, než ako má akýkoľvek iný primát. Mal aj plochšiu tvár než iné opice a aj jeho správanie vybočovalo z normy. Neprespával v korunách stromu ako šimpanz, ktorý sa tým chráni pred nočnými predátormi, ale robil si hniezda na zemi. S priemernou hmotnosťou stošesťdesiat kilogramov oproti šesťdesiatim kilogramom šimpanza je to už väčší oriešok pre dravce. Vedci stále toto zviera nevedia zadeliť, podľa rôznych teórií ide o nový poddruh ľudoopa alebo nejakého miešanca. Zatiaľ je jeho pracovný názov Bondova opica alebo oficiálnejšie Bilijský šimpanz podľa pralesa Bili v Kongu. Objavili sa aj dohady, že je to odpoveď prírody na otázku ohrozenia dvoch druhov, šimpanza a gorily, ktoré jednoducho spojila. Nový, väčší a silnejší „model“ má väčšiu pravdepodobnosť prežitia v nehostinných podmienkach. Je trochu strašidelné predstaviť si, čo takéto veľké primáty môžu spôsobiť, ak si spomenieme na dva prípady, keď obyčajné samce šimpanzov uniesli africké deti ako korisť. Veľmi podobne je na tom prípad de Loysovej venezuelskej opice. Túto zvláštnu opicu zastrelil a vyfotografoval v roku 1917 menovaný švajčiarsky geológ. Najviac sa podobá na pavučiaka červenorukého (Ateles paniscus). No ten je vysoký približne šesťdesiat centimetrov. De Loysov úlovok mal podobné črty, no bol veľký stošesťdesiat centimetrov. Objaviteľ ju chcel vziať na preskúmanie, no napadli ich Indiáni a originálnu vzorku kryptida stratil. Doteraz sa dva tábory hádajú o tom, či šlo o prerasteného pavučiaka, alebo o nový veľký druh opice z džunglí Strednej Ameriky.

Snežní, lesní a iní divokí muži:

Chýbajúci článok v rodokmeni človeka. Aj to môže byť yowie, jeren, sasquatch alebo iný z mnohých chlpatých stvorení, ktoré sú pozorované doslova po celom svete. Od Severnej Ameriky, cez Maroko, Kaukaz, Čínu, Malajziu až po Austráliu. Je pozoruhodné, že tento fenomén je naozaj globálny a svedectvá sa na seba dosť podobajú. Takmer vždy ide o hominida, kompletne zarasteného okrem tváre a dlaní, mohutného vzrastom a extra plachého. Ako je možné, že už dlhé storočia majú trojmetrového sasquatcha americkí Indiáni rovnako ako nepálski šerpovia majú yetiho? Dobrodruhovia aj zoológovia na túto otázku neprestali hľadať odpoveď. Každý kontinent má svojho divokého muža. Najznámejší je asi yeti. Mýtický hlavný hrdina príbehov z Himalájí. Poznajú ho tam už storočia. Pre západný svet ho „objavil“ anglický dôs-tojník L. A. Wadela, ktorý v roku 1889 objavil v jednom údolí v Tibete otlačok veľkej bosej nohy. O tridsať rokov došlo už aj k priamemu pozorovaniu tohto tvora cestovateľom Williamom Knightom a Talianom Tombazim. Prvú fotografiu yetiho stopy vyhotovil v roku 1937 F. S. Smyth, o pár rokov neskôr boli tieto dôkazy dokumentované aj na film. Jeho tvorca Lester Davies opisoval, že jeho otlačky v snehu boli hlboké asi tri centimetre a vážil osemdesiat kilogramov. Aké ťažké muselo byť stvorenie, ktorého nohy sa zaborili do hĺbky trinásť centimetrov! Skeptici za tým vidia len irbisa horského (Panthera uncia) alebo neznámy druh himalájskeho medveďa. Na niektorých záberoch sú však očividne rozoznateľné prsty s veľkým palcom, čo asi biely panter nemáva. Existujú dokonca odliatky s viditeľnými daktyloskopickými ryhami. Až takí dôkladní napodobitelia nebývajú. Iné teórie hovoria, že by mohlo ísť o jedincov neandertálca, ktorí zdegenerovali a ustúpili pred prevládajúcim druhom homo sapiens. Živý exemplár sa vraj podarilo odchytiť ruskému maršalovi Rybalkovovi, ktorý v tridsiatych rokoch minulého storočia pôsobil v Číne. Jeho oddiel chytil niečo, čo pripomínalo vyhynutý druh pitekantropa. Po ceste do Moskvy však tvor zahynul a objaviteľovi nedošlo, že aj mŕtve telo mohlo znamenať senzáciu a zbavil sa ho. Medzi zástancov existencie yetiho patria aj slávni horolezci. Samotný Edmund Hillary zorganizoval samostatnú výpravu, ktorá by mala doniesť dôkaz o živote snežného muža. Tucty horolezcov a šerpov však neuspeli. Hillary získal jedine skalp yetiho od mníchov v jednom lamaistickom kláštore. Senzácia spľasla ako bublina hneď potom, ako diagnostikovali, že skalp je z kože horskej kozy.

Divosi z Ázie:

Himaláje nie sú jediným miestom v Ázii, kde sú početné pozorovania neznámeho ľudoopa. Obyvatelia Sibíri majú svojho čučuna, kučuna, mulena a  iných jazykoch je to zas almast, chejake či lakšir. Rôzne názvy pre toho istého chlpatého divocha. Tento ruský však javí skôr známky inteligencie, pretože jestvujú svedectvá o tom, že chytenú zver sťahuje z kože a odieva sa ňou. V Murmansku na polostrove Kola v roku 1988 sa takéto čudo so sivou srsťou pokúsilo o kontakt s deťmi, ktoré tam boli táboriť. Neškodne pobehoval pri táboráku po dvoch a vydával zvláštne zvuky. Historku detí potvrdil aj miestny predseda poľovníckeho zväzu. Čučuna už vidieť čoraz zriedkavejšie. A to pri takom plachom a tajomnom stvorení znamená naozaj zriedkavo. Mongolský bratranec yetiho sa zas volá almas. Pre mnoho Mongolov je to stále reálne stvorenie žijúce hlavne na juhu krajiny. Ako inak, je veľkej zavalitej postavy a tmavé chlpy mu nezakrývajú iba tvár a dlane. Prvá zmienka pochádza z roku 1430, v ktorej bavorský šľachtic Hans Schiltberg, zajali ho Turci a predali Tatárom, hovorí, že v mongolských pustinách nikto neprežije. Chytia ho totiž divokí ľudia, ktorí sú celí chlpatí a pobiehajú po dvoch aj po štyroch ako zvieratá. Schiltberg slúžil princovi Egidimu, ktorý od jedného tamojšieho náčelníka dostal ako dar párik týchto divochov spolu s troma divnými malými koňmi, ktoré v Nemecku šľachtic nikdy nevidel. Neskôr sa ukázalo, že opis sedí na Koňa Przewalského (Equus przewalski). Zdá sa, že aj opis almasa je teda založený na objektívnych skúsenostiach. Neznámy tvor z Pakistanu nesie zas meno barnu. Tamojší pastieri ho zazreli už veľakrát. Stopy a opisy sa hodili na neandertálca a prilákali do oblasti významného antropológa Jordiho Magranera, ktorý výskumom strávil dvanásť rokov a priamo v Chitralskej oblasti, kde sa nahlásilo najviac pozorovaní, žil dva roky. Bádanie, žiaľ, pre predčasnú smrť nestihol dokončiť. No stihol vymodelovať charakteristiku barnua. Má jednoznačne ľudské črty, chodí vzpriamene a nemá oddelený palec ako opice. Je mohutnej svalnatej postavy, ktorú má celú pokrytú asi desaťcentimetrovými tmavými chlpmi s výnimkou tváre tmavej pleti so širokým nosom a veľmi výraznými nadočnicovými oblúkmi. Samce dorastajú do výšky okolo stosedemdesiat centimetrov, samice sú nižšie. Barnu žije v lesoch a vo väčších nadmorských výškach, je plachý, neagresívny a podľa trusu je vegetarián. Priam úplná charakteristika človeka neandertálskeho, ktorý je podľa učebníc tridsaťtisíc rokov na pravde božej. Čínska oblasť Šen-nung-tia leží v nadmorskej výške tri kilometre a je veľmi riedko osídlená. Podľa všetkého je to domov čínskeho divokého muža – Jerena. Domorodci ho poznajú veľmi dobre. Znova ide o vysokú chlpatú potvoru, ktorá sa nebojí napadnúť aj človeka. V šesťdesiatych rokoch tam prvýkrát odchytili veľmi veľkého jedinca makaka a predpokladalo sa, že tajomstvo Jerena je odhalené. Nebolo to však tak. Podľa svedkov je tajomný divoch omnoho vyšší než meter a pol vysoký nájdený makak. Našlo sa veľa stôp chodidiel, ryšavé chlpy a aj zvláštne hniezda na zemi postavené z vetiev, ktoré dokáže ohnúť len veľmi silné stvorenie. Je možné, že ide o potomka gigantopiteka – akúsi bočnú líniu vo vývoji človeka, ktorá v danej oblasti žila pred dvestotisíc rokmi. Rovnako dlho na tomto mieste prežíva aj panda veľká, možno sa to v tajnosti darí aj gigantopitekovi. Ak by sa to dokázalo, šlo by o jednoznačne najbližšieho žijúceho príbuzného druhu homo sapiens…

 

Viac sa dočítate v aprílovom čísle mesačníka Brejk.

Facebook Comments