Objavovať zaujímavé miesta siedmich väčších a viacerých menších vulkanických ostrovov môže byť príjemné prekvapenie. Názov Kanárskych ostrovov s najväčšou pravdepodobnosťou pochádza z jazyka afrických Berberov, v ktorom sa dodnes nazývajú Tkanaren. Iná teória vraví o pôvode názvu súostrovia v názve Insularia Canaria. Tým ich nazvali Rimania v období, keď s oblasťou začali obchodovať a spojili ju morskou cestou so svojou ríšou. Príčinou vraj bola prítomnosť množstva veľkých a zúrivých psov. Insula Canaria, alebo „Ostrov psov“, mal byť spočiatku názvom jediného z nich, dnešnej Gran Canarie, neskôr sa však toto pomenovanie vžilo pre celé súostrovie. Kanárske ostrovy boli známe už Féničanom, Grékom i Rimanom a spomínajú sa aj v ich dobovej literatúre. Hoci v stredoveku pre západný svet upadli na čas do zabudnutia, i v tomto období boli s veľkou pravdepodobnosťou navštevované arabskými cestovateľmi a ľuďmi žijúcimi v oblasti Stredozemia. Medzníkom v histórii ostrovov bolo ich dobytie Španielmi v pätnástom storočí. Predstavovalo zároveň začiatok konca domorodého obyvateľstva, Guančov, jazykovo i geneticky príbuzných severoafrickým Berberom. Podľa dobových kroník boli domorodci urastení, vysokí ľudia s pomerne svetlou pokožkou, žijúci pastierskym spôsobom života. Vyznávali jediného boha, mali svoj právny systém i sudcov. Ich bohom bol Arocan, ktorého na La Palme volali Abora a na La Gomere Orahan. Guančovia mu stavali kamenné obradné oltáre, ktoré archeológovia nachádzajú dodnes. Hospodárstvo ostrovov sa po obsadení Španielmi zameriavalo najmä na pestovanie cukrovej trstiny a viniča. Počas éry objavovania Nového sveta sa stali dôležitou zastávkou na cestách dobyvateľov. Ich poloha si však vyberala i svoju daň v podobe pirátskych útokov. V súčasnosti majú Kanárske ostrovy autonómne postavenie v rámci Španielskeho kráľovstva. Tento stav trvá od roku 1982 a vládnucou stranou je Kanárska koalícia. Hlavné mestá sú, rovnako ako provincie, dve: Las Palmas de Gran Canaria je správne centrum východnej provincie Las Palmas, kým Santa Cruz de Tenerife vládne rovnomennej západnejšie ležiacej provincii.

Odtiene čiernej:

Silný vietor, ktorý je súčasťou každodenného života ostrovanov, prináša tmavé mraky. Najseverovýchodnejší zo sedmičky ostrovov, Lanzarote, je zároveň jeden z najsuchších. Kvapky dažďa, vpíjajúce sa do jeho smädnej pôdy, preto potešia vari každého z domácich. Práve vďaka nedostatku vegetácie šírym priestorom dominujú symetrické sopečné kužele vystupujúce strmo nad okolitý terén. Vulkanizmus na Lanzarote je najmladší z celého súostrovia. Aktívne sopky menili jeho tvár ešte pred dvoma storočiami a medzi farbami ostrova preto dominujú tmavé sopečné horniny. Najznámejšie takéto územie je národný park Timanfaya, nachádzajúci sa v južnej časti ostrova. Pre svoju jedinečnosť je zónou s úplným zákazom turistiky. Krehké vulkanické útvary by pod šľapajami tisícok návštevníkov dlho nevydržali. Prezrieť si aspoň časť „Ohnivých hôr“ – Montaňas del Fuego, ako sa pohorie po španielsky nazýva, je možné dvoma spôsobmi: Z okien autobusu na malej okružnej ceste cez park alebo z chrbta ťavy, ktorá tu kedysi slúžila ako nenáročné a silné hospodárske zviera, pomáhajúce pri množstve činností od prác na poli až po transport pozbieraných plodov viniča. V centre parku dvojica jeho zamestnancov predvádza umelé gejzíry. Do dier vyvŕtaných v skalách, pod ktorými dodnes doznieva postvulkanická činnosť, nalievajú vedrami vodu, ktorá po chvíli dutinu opustí ako horúca para v tvare vysokého gejzíra. V neďalekej reštaurácii sa pripravujú jedlá na prírodnom ražni, ktorý ako zdroj tepla rovnako využíva doznievajúcu vulkanickú činnosť. Ako obchodný ťah je to skvelá voľba, veď kto by už nechcel ochutnať mäso opečené energiou vulkánu…

V kraji jaskýň a vinohradov:

Horami sa hadiacu cestu z Teguise, jedného z najkrajších miest na Lanzarote, smerom k jeho najvyššej hore, šesťstosedemdesiat metrov vysokej Peňas del Cache, lemujú stožiare s trojlistými vrtuľami veterných elektrární. Okolité svahy spadajú do strmých roklín, až sa úzka asfaltka dostáva na miesto, odkiaľ sa vyššie ísť nedá. V momente sa otvára scenéria exponovaného západného pobrežia. Pohľad od kaplnky ležiacej pod vrcholom Peňas del Cache na strmé skalné steny a tmavomodrú hladinu ležiacu o takmer sedem stoviek metrov pod nami, je jedinečný. Rozbúrené vlny narážajú do skalných útesov, nad tmavými skaliskami krúžia vtáky. Podchvíľou spoza hradby oblakov vykukne večerné slnko a okamih zalieva magickou zmesou farieb: oranžovej a tmavomodrej. Opustiť toto veterné miesto a dlhými serpentínami sa spustiť do najzelenšieho mesta na ostrove, palmovými hájmi obkolesenej Harie, je príjemné ukončenie dňa.  Ráno je takmer nemožné uveriť, že je celkom bežný pracovný deň. Jediný človek na malom centrálnom námestí je Afričan zametajúci smeti dlhým palmovým listom. Až okolo deviatej takmer úplné ticho mestečka narušia prví zamestnanci pošty a malých potravín na jednej z ulíc. Rušnejší nie je ani severný okraj mestečka, ktorému dominuje pravidelná silueta vulkánu La Corona. Na pahorkoch pod jej vulkanickým kužeľom sa rozprestiera vidiecky vinohradnícky kraj. Život tu plynie prekrásne pomaly a úsmevy domácich dávajú najavo, že si ho naplno užívajú. Na západných svahoch La Corony, len niekoľko kilometrov od pobrežia, ukrýva podzemie unikátnu lávovú jaskyňu Cueva de Los Verdes. Vznikla z geologického hľadiska celkom nedávno, v období pred 3 000 až 4 500 rokmi, keď bola sopka ešte aktívna. Lávové prúdy smerujúce z jej krátera k neďalekému morskému pobrežiu tuhli nerovnakou rýchlosťou a v jadre jedného z nich sa vytvoril tento až štrnásťkilometrový jaskynný systém. Jeho malá, približne dvojkilometrová časť, je dnes jedna z turistických atrakcií ostrova. V najväčšej zo sprístupnených podzemných sál sa nachádza koncertná sieň, v ktorej sa raz do roka konajú hudobné slávnosti. Jaskyňa ležiaca na pozemkoch rodiny Los Verdes bola využívaná vidiečanmi už v stredoveku ako úkryt v čase pirátskych nájazdov. 

Ôsmy zo siedmich:

Malebný ostrovček La Graciosa je posledný obývaný kúsok zeme na severovýchode Kanárskych ostrovov. Práve on je „ôsmy zo siedmich“ Kanárskych ostrovov. Pre jeho malú rozlohu sa medzi hlavnými ostrovmi, ktorých počet označuje šťastné číslo sedem, nespomína. Z prístavu Orzola, ležiaceho na neďalekom Lanzarote, premáva na Graciosu niekoľkokrát denne malý trajekt. Teoreticky. Najmä v období s vysokými vlnami a silným vetrom je plavba ním neopakovateľná a často odkladaná. „Sme radi, že dnes vyplával,“ zhovárajú sa na jeho palube obyvatelia Gran Canarie, ktorí pre zlé počasie čakali na loď niekoľko dní. O pár hodín im z Lanzarote letí linka domov a s veľkými kuframi sa v Orzole náhlia na taxík.
V Calete de Sebo, jedinom mestečku na La Graciose, by sme klasické autá hľadali márne. Všetky cesty na ostrove sú nespevnené a piesočnaté, jediný spôsob dopravy je chôdza alebo jazda džípom. Bicykel, ktorý si v Calete možno požičať, sa dá použiť maximálne po okraj „mesta“, kam sa dá do piatich minút dostať i pešo. Za hranicami Calety del Sebo sa začína ničím nerušený raj. Prázdne pláže s vulkanickými skalami, duny piesku, kam oko dovidí, a kulisa vulkánov smerom na sever i pri pohľade späť na Lanzarote. Tam sa na vrchole strmého úšustu ukrýva jedna z najznámejších stavieb na ostrove Mirador del Río slávneho architekta Césara Manriqueho: Človeka, ktorý svojím myslením a príkladom dokázal usmerniť výtvarné cítenie obyvateľov Lanzarote a ovplyvniť jeho tvár. Tento výtvarník, architekt a sochár sa najväčším dielom zaslúžil o to, že tunajšia príroda si uchovala svoju tvár a architektúra sa nestala služobníčkou masovej turistiky. Biela a zelená, farby najčastejšie používané pri stavbe domov na Lanzarote, sú tiež nápad Césara Manriqueho. „Tieto farby Manrique navrhol, aby ostrovná architektúra mala svoju tvár. Nejde o uniformitu, ale o zladenie,“ vraví sympatická šesťdesiatnička, ktorá v jednom z takýchto domov už roky žije v dedinke Playa Quemada. „Jeho dielo je najlepší dôkaz toho, že harmónia prírody a diel vytvorených človekom sa dá dosiahnuť s výsledkom, ktorý podporuje obe, na prvý pohľad ťažko zlúčiteľné zložky,“ vraví pani Gundulla. Život v Playa Quemade jej učaroval natoľko, že sa sem z rodného Nemecka presťahovala navždy.

Plody vulkánu:

Neveľké, príjemne pôsobiace mestečko Arrecife je centrom ostrova Lanzarote. Niekoľko desiatok kilometrov na juhozápad, ukrytá medzi hrebeňmi nevysokého horského masívu, leží malebná vinohradnícka oblasť La Gería. Vinič sa tu pestuje v malých vyhĺbených jamách, ktoré sú doplnené o polkruhové kamenné múriky, a slúžia ako ochrana proti nepríjemným severným vetrom. Každý koreň tak má svoje presné miesto a ošetrovanie viniča sa pre túto jedinečnosť stáva výlučne manuálnym. S La Geríou sa nerozlučne spájajú pivnice „bodegas“, ktoré tu vidieť na každom kroku. Od malých rodinných firiem cez veľké spoločnosti, ktoré občas kvalitu vymieňajú za počet návštevníkov, až po miesta pre ozajstných znalcov vín. Ohodnotiť ich „pravosť“ však nie je veľký problém ani pre návštevníkov, ktorí nie sú praví someliéri. Jedným z najzaujímavejších je múzeum vinohradníctva El Grifo, umiestnené hneď vedľa rovnomennej vinárskej spoločnosti. Tá bola založená už roku 1775 a patrí medzi najstaršie na ostrove. Na zemepisnej šírke 28 stupňov a s ročným úhrnom zrážok 150 milimetrov tu rastie 300 až 900 rastlín viniča na hektár. Spomedzi rôznych typov sladkých i suchých vín sú najznámejšie biele vína Malvasía Dulce a Seco, rosé Rosado a červené víno plnej, mierne zemitej chuti Cuatro Messes en Barrica. Prejsť zákrutami malebnej cesty ku skalnatým plážam juhovýchodného pobrežia znamená navštíviť miesta, kde sa možno kúpať v úplnej samote. Stačí si vybrať tú svoju z pláží oddelených úzkymi vulkanickými údoliami bez vegetácie. Cítiac vôňu mora a silu príboja, môžeme sa tu cítiť ako v časoch, keď boli ostrovy ešte celkom divoké.

Sucho, piesok a dych Afriky:

Vietor zdvíha hrebene vĺn, ktoré narážajú šikmo na provu lode Princessa Ico. Jej kapitán Luís ju vedie na pravidelnej trase z prístavu Puerto del Carmen na svoju každodennú plavbu na vedľajší ostrov, rozlohou druhý najväčší z Kanárskych ostrovov, Fuerteventuru. Rodák z Uruguaja strávil väčšinu svojho života na palubách veľkých nákladných lodí. „Od Ameriky po Srí Lanku sme oboplávali všetko, no Tichý oceán som nikdy nepreplával,“ vraví sympatický päťdesiatnik, ktorý pôsobí ako typický romantický kapitán. Usmieva sa popod fúzy a neúnavne si poťahuje zo silnej, aromatickej cigarety. Po hodine plavby míňame malý neobývaný ostrov Lobos a vplávame do prístavu Corralejo na severe ostrova Fuerteventura. Len niekoľko kilomet-rov odtiaľto sa začína oblasť dlhých piesočných pláží na pobreží národného parku El Jable. V obdobiach so silným vetrom tu duny previate cez hlavnú cestu odpratávajú ťažké mechanizmy podobne, ako u nás záveje snehu. Fuerteventura bola veľmi dlho ostrov s najmenej rozvinutou cestnou sieťou i najmenšou hustotou osídlenia v rámci celého súostrovia. Príčinou bol trvalý nedostatok pitnej vody, ktorá bola na ostrove vzácnosť. Zís-kavala sa filtrovaním dažďa cez pórovité vápence. Ďalšími dôvodmi bolo sucho a málo úrodná pôda. Až vynález odsoľovania morskej vody v nedávnej minulosti tento stav zmenil. Napriek skutočnosti, že na ostrove vyrástlo niekoľko turistických komplexov, je väčšina jeho plochy takmer pustá a vyše polovica tunajších ciest nemá spevnený povrch. Ten je bežný len na hlavných trasách spájajúcich najväčšie mestá na Fuerteventure. Strmými zákrutami stúpame do Betancurie, niekdajšieho hlavného sídla Fuerteventury. Náhorná plošina, na ktorej mestečko leží, je miesto širokých výhľadov po zaujímavom okolí. Betancuria nebola sídlo chudobných: Dôkazom sú najmä drevené balkóny domov, svedčiace o bohatstve ich niekdajších majiteľov. Drevo bolo na ostrovoch v minulosti veľká vzácnosť a balkón zhotovený z takéhoto materiálu bol prejav príslušnosti k najvyššej triede. Jedinečný prejav rôznorodosti kultúrnych vplyvov v histórii Fuerteventury je dvojloďový chrám v neďalekej Pájare. Názov tohto mesta, ležiaceho v tieni paliem, sa v španielčine spája s vtákmi, ktorých spev sa tu takmer neprestajne ozýva. Priečelie kostola je vyzdobené zvieratami vrátane hada v štýle nápadne pripomínajúcom umenie Mayov, drevená klenba stropu je typicky maurská a vnútorná výzdoba kostola je typický príklad koloniálneho španielskeho umenia. Kultúrnu rôznorodosť dnes na ostrovoch dotvárajú najmä prisťahovalci. Blízkosť Senegalu, Mauretánie, Západnej Sahary a Maroka vytvára veľký nápor na túto vstupnú bránu do Európskej únie. Po nebezpečnej plavbe, počas ktorej africkí utečenci zahodia všetky svoje doklady, a ich následnom pristátí na španielskej pevnine je veľmi ťažké primäť ich k návratu na čierny kontinent. „Ich stratégia je jednoduchá: Jednoducho nepovedia, z akej sú krajiny, a my ich potom nemôžeme poslať späť!“ dozvedáme sa od jedného z domácich. Cesta stopom späť do Corraleja je jedinečný pohľad na tunajší život arabskými očami. „Ľudia tu k sebe nemajú tak blízko ako u nás. Ale doma sa žije ešte ťažšie…“ zamyslí sa štyridsiatnik z Al-´Ajúnu, ktorého komunikácia v arabčine viditeľne potešila. Na konci svojej cesty sa ešte stihne trikrát spýtať, či nepotrebujeme nejaké peniaze. So zápornou odpoveďou nie je veľmi spokojný a necháva nám aspoň telefónne číslo „pre každý prípad“. 

V kruhu zeleného ticha:

Tretí najzápadnejší z ostrovov, La Gomera, je pri pohľade zhora nápadný svojím kruhovým pôdorysom. Hoci je rozlohou necelých štyristo kilometrov štvorcových druhý najmenší z kanárskej sedmičky, jeho povrch ukrýva mnoho čarovných miest. S počtom len dvadsaťdvatisíc stálych obyvateľov je jeho život pokojný i v mestách, ten skutočný poklad je však jeho príroda. Vďaka svojej polohe majú západnejšie ležiace ostrovy vyšší úhrn zrážok a sú oveľa zelenšie ako tie, čo ležia bližšie k pobrežiu Afriky. Aj keď mnoho lesov bolo v minulosti vyrúbaných na pasienky, najmä tie ležiace v neprístupnom horskom teréne sa zachovali neporušené dodnes. Jedným z nich je okolie 1 487 metrov vysokého vrcholu Gajaronay, ktorý je zároveň najvyšším bodom  ostrova. Rovnomenný národný park bol v roku 1986 zapísaný na Listinu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Jeho lesy sú vynikajúci príklad endemického typu humídnych subtropických vavrínových pralesov nazývaných v španielčine laurisilva. Takéto relikty pliocénnych subtropických lesov možno nájsť okrem západných Kanárskych ostrovov i na Azoroch a Madeire. Vždyzelený porast dosahuje výšku až štyridsať metrov a okrem množstva vzácnych rastlín je domovom viacerých vzácnych druhov bezstavovcov, netopierov a vtákov. Prechádzať sa hlbokým zeleným tichom, počúvať zvuky pralesa a pozerať sa na vzduch presýtený tisíckami drobučkých kvapôčok vody, ktorá dáva tomuto spoločenstvu život, je neopakovateľný zážitok. Znamená cestovať v čase i priestore, vrátiť sa na miesta, akých je na svete čoraz menej. Pochopiť ich vzácnosť a chrániť ich by malo byť samozrejmosťou pre každého z nás.

Facebook Comments