Ako vnímal turista Zemplín? Krajina svieža, realita kyslá. Turista, ktorý mal možnosť porovnať maďarskú časť vinohradmi porasteného Zemplínskeho pohoria s našou, zapochyboval. Doma ako keby chýbala iskra maďarských dedín, pivníc a penziónov založených na agroturistike. Boli to pocity, takmer ako keď piješ síce skvelý Tokaj, ale bez etikety na fľaši, ktorá predáva. Ale…! Zemplínski vinohradníci v obciach Bara, Čerhov, Černochov, Malá Tŕňa, Slovenské Nové Mesto, Veľká Tŕňa a Viničky, čo je bašta Tokaja na našom území, cítili, že tekutý jantárový klenot im preteká pomedzi prsty. Pár podnikateľov sa zdravo naštvalo… Keď dnes turista privonia k poháru tokajského výberu, akoby cítil, že Zemplín sa mierne dvíha z kolien. Tokaj chutí rovnako, ale aj inak. Je v ňom buket nových uchopených šancí…

Búranie mýtov:

„Tokajské je zvláštne víno,“ vraví Jaroslav Ostrožovič, jeden zo zakladateľov vínneho biznisu na Zemplíne. „Počúvam reči, že je ťažké, nemoderné a príliš sladké. Ale keď robím ochutnávky, prvý sa minie sladký šesťputňový výber.“ O čom to svedčí? hornia, prichádza. Tokajskému vínu nahráva bohatnutie bohatých. Podnikateľská vrstva sa naučila piť kvalitu. Výnimočný mok ťahá fajnšmekrov priamo k jeho prameňu. Konečne! Veď to už dávno chceli zemplínski vínni podnikatelia. Okrem „J. & J. Ostrožovič“ vo Veľkej Tŕni sa do agroturistiky pustili viacerí. Napríklad Tokaj-víno, čiže rodina Jaroslava Macíka, alebo v nových edíciach „Macik winery“ v Malej Tŕni, a rodina Gejzu Nagya – „Zlatý strapec“ vo Viničkách. Tiež „Tokaj & co.“, čiže bývalý Galafruit má ambície obstáť. Šancu v prešovaní ušľachtilých cibéb a príchodu turistov ucítili ešte dve nové firmy. Investujú, čas ukáže, na akých nohách stoja… Štvorica odvážnych vytvorila Združenie výrobcov tokajských vín. Spolok chce, okrem iného, dokázať svetu, že ich moky v ničom nezaostávajú za maďarským tokajským. Súboj o značku ešte úplne neustal. Maďari si tvrdia svoje. A naši vinári zasa, že kvalita slovenských tokajských vín je nespochybniteľná. Dobré sú obe. No nepozdvihneš, vážený konzument, pohár na zdravie tomu nášmu Tokaju? Musíš! Je vyrobené z hrozna dopestovaného na uvážlivo vybraných honoch s vhodnými pôdnymi a klimatickými podmienkami a prakticky rovnakými podmienkami ako vMaďarsku. Veď Zemplínske pohorie máme spoločné. Mimochodom, viete, že Zemplínčanom nesedí slovenská predpoveď počasia a spoliehajú sa na maďarskú? Len ten spor o značku, anciáša! Mimochodom, dobrá správa. Spor je vraj pred ukončením, pracuje sa iba na zharmonizovaní legislatívy v podmienkach EÚ. Onaše tokajské sa určite oplatí bojovať. Oto klasické, merané na putne cibéb, ale i nové vína. Jedinečné. Robené pomocu reduktívnych metód. Ide o riadeným kvasením vyrobené furminty, lipoviny, muškáty i rafinované ľahké svieže cuvée, určené na bežné denné pitie. Možno i nová odroda Zeta prehovorí do chutí… Práve nová generácia vín rúca mýtus o ťažkom Tokaji. Presvedčivo sa triafa do vkusu čias. Čias, keď svoj možno ťažký problém, pán podnikateľ, potrebuješ spláchnuť ľahkým moderným vínkom… Preto Ostrožovičovci, Macíkovci aNagyovci na riadených degustáciách nalievajú hosťom vína, ktoré si síce ponechávajú svoju tokajskú charakteristiku, ale nová metóda výroby im ubrala na „kilách“. Je iné. Pripomínajú tú istú modelku, ktorá si vyzlečie drahý vzácny kožuch a ponechá si iba ľahučké negližé… Nebolo ľahké zasadiť na zastrčenom Zemplíne sadeničky biznisu. Ešte horinfraštruktúre agroturistiky na maďarskej strane. „Tým sa to tam budovalo, keď mali aj za hlbokého socializmu súkromníkov,“ vravia naši vínni biznismeni. Pravdupovediac, sú dosť alergickí na predstih južných susedov. Štve ich, že oko turistu nevidí pod pokrievku problému. Napríklad, že každé lepšie vinárstvo vmaďarskom tokajskom regióne má západnú finančnú injekciu. U nás to s peniazmi sponzorov a eurofondov nebolo až také divoké. „Čo si neurobíš, to nemáš,“ tvrdí Gejza Nagy. Aj úspech Macíkovcov sa začínal otlakmi od motyky.

Ostrožovičovci:

Firma je aj vďaka dobrému produktu a marketingu na Slovensku pojmom. Stretnutie s Jaroslavom Ostrožovičom je zaujímavé. Športovo vyzerajúci muž v kulise vinohradov sa zaháňa golfovou palicou: „Myslím to s golfom pri našom Tokajskom dome vážne. Máta ma myšlienka golfovej lúky, patovacieho greenu a malej golfovej akadémie.“ Rojko? Možno. V začiatkoch, keď doviedol na východ svoju moravskú manželku, s ktorou sa zoznámil v škole v Lednici, aby tu uskutočnili svoj sen o víne… Len od roku 2000 vysadili k doterajším vinohradom osemnásť hektárov nových viníc. Zväčša tokajských odrôd. Vína musel uskladniť. Do tufového podložia vo Veľkej Tŕni sa zavŕtali stroje a dnes turisti žasnú nad originálnou atmosférou pivníc. Práve tu zrejú povestné furminty, lipovina, muškáty i tokajské výbery… Pán Ostrožovič vraví: „S turistami sa v poslednom roku roztrhlo vrece. Najmä Česi, Poliaci, ale aj Američania, vlastne z celého sveta.“ Čím to je? Vraj dobrá zvesť má krídla. Napríklad zvesti o sprievodných akciách k poháriku. Majú za sebou už tretí ročník varenia slivkového lekváru a šliapania kapusty. Tiež petang sa tu dá zahrať. V jednej ruke guľa, v druhej pohárik. Alebo naopak…? Také malé milé roztopašné akcie pre malú milú partiu hostí. „Nechcem žiadnu masovú turistiku, aj keď nikdy nehovor nikdy“ – otvára si zadné vrátka Ostrožovič. Jeho penzión v turistickom Tokajskom dome je zatiaľ komorný. Aha, hosť! Dobre vyzerajúci pán pred penziónom nakladá do Volva kartóny s fľašami a platí. Je v tom ubytovanie, konzum s obchodnými partnermi. Sem sa chodí na sedliacku zemplínsku kuchyňu, zabíjačkové špecialitky, pečenú jahňacinku, plnený kapustný list, lokše s lekvárom… No, mňam. Pán vysolí dvadsaťtisíc a ani okom nemrkne. Vie, že bol Pán hosť. Že sa mu osobitne venovali, mali s partiou svoje súkromie v ešte panenskom prostredí periférie Slovenska. A kvalitu servisu, na akú je naučený.

U Macíkovcov:

Tiež jedinečný príklad, ako sa dá podnikateľsky uchytiť v regióne, kde líšky dávajú dobrú noc. „Tento rok sme mali hostí ako nikdy predtým. Až nás to unavuje,“ vraví Jaro Macík junior. Ale veď má, čo chcel!? Koľkože úsilia stálo vybudovanie firmy!? Vinohrady, pivnice, nové technologické zariadenia, reštaurácia, penzión. A tiež vínotéky po celom Slovensku plus marketing… Makali na tom všetci. On – Jaro smanželkou Erikou, ale i otec Jaro senior smamou Máriou. Mladý Jaro je už štvrtá vinárska generácia. Pôvodne sú od Tibavy, na Zemplín Macíkovcov seniorov zaviedla v osemdesiatych rokoch práca v štátnom vinárskom podniku. Jeho rozpad bol vlastne začiatkom ich agroturistickej cesty… Prví v regióne postavili penzión. Nevedeli: Ujme sa to? Práve dnes tu má školenie známa telekomunikačná firma. Zo dvadsať ľudí tlačí do hlavy vedomosti, potom nejaké tie miestne gastronomické špeciality. A za tým zasa rozumy, aby večer konečne nasadili pobytu korunu. V pivnici. Riadenú degustáciu vedie Erika. Na programe je prekoštovanie desiatich vzoriek. Od samorodého suchého po šesťputňové. Erika sa vyzná, má spolu smanželom Jarom somelierské vzdelanie. Jaro je celkovo hlava, veď na americkej univerzite absolvoval manažment a riadenie podnikov, aby napokon riadil ten svoj – doma. „Som rád, že sa nám tak darí, ale venovať sa hosťom nadštandardne, to asi budeme potrebovať viac ľudí.“ A o tom to je u Macíkovcov – omaximálnej ústretovosti. Či už ide o firemné akcie, burčiakové hody, deň otvorených pivníc, krstenia mladého vína. Alebo hoci ak prídu klienti, aby nahliadli do svojich kójí, kde si skladujú vzácne Tokaje. Často tu voňajú pečené húsky aj kačky, cítiť lokše i kapustové „holúbky“. Prebrali ste troška, páni? Nech sa páči, ľahnite si. Penzión čaká. Ranné prebudenie je prekvapivé. Toľký luxus ste vo „Vyhnalove“ skutočne nečakali…

Zlatý strapec:

Vo Viničkách pri ceste je tabuľa. Upozorňuje na Zlatý strapec. Vozidiel, ktoré tu zastavujú, aby si do bandasiek načapovali vínka rodiny Nagyovcov, je habadej. To sa na Zemplíne vie, že Nagy to vie. „Nemám ambície predávať víno niekde v cudzine, tu doma mám dosť zákazníkov,“ vraví Gejza Nagy lámanou slovenčinou. Je to starý vinohradník, už od 60-tych rokov. No a firma Zlatý strapec je vlastne najstarší podnik oprávnený deklarovať svoje produkty ako „Tokajské víno zo slovenskej oblasti“. Fakt skvelé moky. Lipoviny, muškáty, furminty aj forditáš… Skvelý je i pohľad do pivnice, starostlivo udržiavanej, štýlovej. Najmä v „jantárovej“ miestnosti oko žasne. Nagyovci tu uchovávajú najvzácnejšie Tokaje. Čítam nápis: „Keď Noe sadil hrozno, zem polial krvou leva, opice, baránka a svine a odvtedy opitý človek volí si príbuzenstvo s jedným z nich.“ Zdá sa, že pán Nagy má v sebe ešte čosi zo sily leva. Vlastne celá rodina. Okrem letného altánka pre štyridsaťpäť osôb sa pustili do výstavby čárdy. Tam už bude ubytovanie pre šestnásť hostí. Zatiaľ musí pre vzácnych hostí stačiť penziónik s dvoma izbami. V čárde budú aj dve pivnice. „Len aby boli peniaze… Nedáte?“ uškrnie sa Gejza a pokračuje, „neviem prečo, ale zdá sa mi, že v Bratislave Tokaj nezavoňal ani v starých, ani v nových časoch…“ Nuž, tak je to dnes na Zemplíne s vínom. Ozaj, máte chuť ísť za tokajským hoci z Bratislavy? Štrapácia. Vrchom nejazdite, spodkom, teda južným smerom, je lepšie. Nachystajte sa približne na šesť-sedem hodín jazdy. A na zlé dopravné značenie za Košicami. Hľadajte smer Slovenské Nové Mesto a Trebišov. A` propos, zrekonštruovali tam obstarožný hotel Zemplín! No označenia upozorňujúceho na Tokajskú oblasť sa na cestách nedočkáte. Musíte len tušiť smer… Alebo sa dá ísť cez Maďarsko, za štyri-päť hodín smerom na Miskolc. Je tu i netradičný dopravný tip. Do Košíc lietadlom a potom to už nie je až tak ďaleko… Vraj sa už zimí a prídete až na jar? Prosím vás, to je planá výhovorka, hlúposť. Veď v tokajských pivniciach je po celý rok dvanásť stupňov…

 

 

Facebook Comments