Londýn zaliaty vodou, zhrdzavená eiffelovka padá k zemi, newyorský Empire State Building kolabuje, zvieratá pánmi modrej planéty. Naša budúcnosť nemusí mať len optimistické ladenie. Smrtiaci vírus, biologická zbraň či ničivá vojna môžu spôsobiť náhle vymiznutie ľudstva z povrchu Zeme. Svetoví vedci preto začínajú uvažovať aj o takejto budúcnosti. A kladú si naliehavé a znepokojujúce otázky. Ako by pokračoval život, ak by ľudstvo zrazu z našej planéty zmizlo? Zanechalo by vôbec nejaké dôkazy o svojej existencii? Koľko rokov či stáročí by odolávali mestá a sveto-známe pamiatky prírode?
A pridávajú sa k nim aj tvorcovia filmov a dokumentov. Najnovšie túto neblahú víziu analyzujú v úspešnom dokumentárnom seriáli Life After People (Život po ľuďoch), ktorý sa nezaoberá tým, prečo a ako by ľudstvo zmizlo, ale dôsledkami a ďalším vývojom situácie. Zaujímavý nápad a ešte atraktívnejšie spracovanie. Prostredníctvom počítačových animácií, z ktorých vám padne sánka, ponúkajú tímy expertov, vedcov, stavebných inžinierov, historikov či zoológov unikátny obraz Zeme od momentu, keď by ľudia prestali existovať.
Besnenie v tme:
Jeden z prvých fenoménov by bolo ponorenie našej planéty do tmy. Bez ľudí sa zastaví činnosť elektrární, a tým logicky dokonajú svoj život všetky svetlá, hi-tech hračky a, samozrejme, i tie praktickejšie elektrické spotrebiče. Jediný deň od zastavenia elektrickej energie, ktorá zabezpečuje správnu teplotu a vlhkosť, stačí na to, aby sa začal nenávratný rozklad a zničenie desiatok tisícov umeleckých, písomných a historických pamiatok uložených v múzeách a galériách. Aj Mona Lisa, chránená v parížskom Louvri nepriestrelným sklom, nemá šancu odolať zmenám teploty, vlhkosti či červotočom, pochutnávajúcim si na jej drevenom podklade. Bez správneho teplotného skladovania je len otázka času, kedy sa egyptské múmie poberú na poslednú cestu do zabudnutia…
Pre domáce zvieratá, ktorým by sa podarilo uniknúť z ľudských obydlí či fariem, tvorcovia dokumentu predpovedali len dva scenáre: buď sa prispôsobia novej situácii a budú schopné prežiť bez ľudí, alebo ich čaká smrť. Naopak, pre zvieratá vo voľnej prírode by nastali zlaté časy – morské živočíchy by bez ľudského znečisťovania vôd či rybolovu niekoľkonásobne zvýšili svoje počty, divé zvery ako naprí-klad medvede a vlky by stratili svojho agresora a stali by sa pánmi lesov. Aj zvieratá v zoologických záhradách budú mať čo robiť, aby prežili… ak sa im teda podarí z nedobrovoľných klietok a terárií utiecť. Pozorovateľ z inej časovej dimenzie by tak mohol uvidieť tigre na korze v našom hlavnom meste alebo ľadového medveďa na prechádzke pri Brandenburskej bráne v Berlíne.
Bez ľudstva, odnepamäti bojujúceho s prírodou, ovládnu prírodné živly našu planétu naplno. Táto vízia však nie je až taká vzdialená od súčasnosti – požiare, povodne, tornáda alebo cunami sú už tradičný inventár každodenných správ. A tak by po čase z kalifornských lesov zo-stalo obrovské zhorenisko a ulice Amsterdamu či Londýna by mohol obdivovať už len mimozemšťan – potápač.
Hrdza útočí:
Ani cesty, budovy a mosty bez ľudskej údržby nedokážu vzdorovať počasiu a zubu času. Asfalt by si po krátkom čase začala uzurpovať vegetácia. Rastliny majú neuveriteľnú schopnosť rásť i v milimetrovej praskline, a tak by ulice pokryl po niekoľkých rokoch koberec trávy, buriny a stromov. Problémy s diaľnicou D1? Žiadne, predsa… cesta už neexistuje!
Drevené stavby podľahnú požiarom alebo hnilobe či červotočom. Nepekný osud by čakal aj oceľové a železobetónové stavby. Brooklynský most v New Yorku, jeden z najstarších visutých mostov v Spojených štátoch, alebo gigantický Golden Gate, symbol San Francisca, by neprežili viac než sto až dvesto rokov. Vplyvom dažďa a vlhkosti sa do oceľovej konštrukcie zahryzne hrdza. Ťažné laná bez ľudskej údržby a pôsobením korózie popraskajú a potrhajú sa ako domino, čím sa rozpadne celá mostná konštrukcia a jednoducho zmizne pod hladinou. Eiffelovka by sa pre hrdzu nedožila stopäťdesiatky a aj známa opera v Sydney by podľahla prímorskej vlhkosti, kryštalizujúcej sa soli a korózii. Jedna z najvyšších budov sveta, takmer štyristopäťdesiatdva metrov vysoká Petronas Towers v Kuala Lumpure v Malajzii, má podľa expertov šancu dožiť päťsto rokov. Jej dizajn a konštrukcia je v mnohom odlišná od klasických oceľových konštrukcií mrakodrapov, keďže jej základom je vystužený betón. Vplyvom páliaceho slnka a vlhkosti by však aj tento skvost architektúry padol na zem…
Viac sa dočítate v marcovom čísle mesačníka Brejk.
