Keby sme postavili do radu sto ľudí, jeden z nich  by na seba upozorňoval trasením na jednej strane tela. Určite by ste si na ňom všimli aj malátne pohyby, ba priam akúsi stuhnutosť tela, nevraviac, že by mal problémy s koordináciou  pohybu. Taký je Parkinson. Lekári si ochorenie zaškatuľkovali ako neurodegeneratívne. A zradné… pomaličky sa plazí už po štyridsiatke… A tiež  ako nevylieči-teľnú chorobu… Lámať  nad pacientmi s Parkinsonom palicu? Podľa odhadov je na Slovensku približne pätnásťtisíc parkinsonikov, pričom viac ako polovica nie je diagnostikovaná. To sú tí zošúverení ujkovia po šesťdesiatke, u ktorých by sa laický  pozorovateľ domnieval, že nejaký ten ruky tras, šuchtavý krok a fajočka v ústach k štandardnej starobe patria. Omyl preveľký, nepatrí…  Parkinson,  nepriateľ zákerný, sa začína do tela vkrádať už okolo štyridsiatky.  Nenápadne. Možno som si včera vypil, preto sa cítim ako mechom ovalený, zdôvodňujú si svoj stav začínajúci pacienti. Alebo dúfajú, že až sa zajtra dobre vyspia alebo si dajú nejakého „nápraváka“, motanice a malátna chôdza im ustanú. Možno áno, možno nie… Lekári vedia svoje. Iba kvalitná a dobre nastavená liečba môže spomaliť progresiu ochorenia a výrazne zlepšiť kvalitu života postihnutého aj vo vyššom veku.

Zoznámte sa, Mr. Parkinson:

Chorobu prvýkrát opísal londýnsky lekár James Parkinson v roku 1817. Ide o pomalé progresívne neurologické ochorenie, ktoré zasahuje malú oblasť buniek v strednom mozgu, nazývanú substantia nigra. Postupná degenerácia týchto buniek zapríčiňuje zníženie hladiny životne dôležitej chemickej látky v mozgu dopamínu, čo spôsobuje klasické príznaky Parkinsonovej choroby. Skoré klinické ťažkosti pacientov sú spravidla nešpecifické (bolesti svalstva, strata výkonnosti, únava, poruchy spánku). Hlavné príznaky sa obyčajne objavujú po mesiacoch až rokoch trvania choroby, spravidla keď dôjde k zníženiu  hladiny dopamínu.     Okrem spomínaných príznakov choroby sa Parkinson môže hlásiť aj inak. Je to smutné, ale je to tak, človeku začínajú vynechávať zmysly. Jeho senzorika trpí. To by možno nebolo to najhoršie, ale čoraz viac sa blíži čas, keď okolie chorého si začne šepkať: „Počujte, ľudia, nie je ten náš (tatko, dedko) dementný?  Lebo chorý môže mať aj halucinácie. No a keďže počínajúci parkinsonik si je svojho nefungovania vedomý, je depresívny.   Obzvlášť,  keď chorý s postupujúcou chorobou začína mať problémy s výslovnosťou, tempom reči a celkovou artikuláciou. Dajme to dovedna s trasom kon-čatín, šuchtavým krokom a každému na svete sa vynorí exemplárna postava zosobňujúca utrpenie Parkinsonovej choroby – pápež Ján Pavol II.

Po kom to má?

Zdedil to (tatko, dedko) po niekom  z rodiny?  Pátranie v rodostrome a hľadanie čiernej ovce nemá zmysel, genetické faktory u parkinsonikov po päťdesiatke, teda u väč-šiny, hrajú malú úlohu. Lekár môže na príbuzných skôr vyrukovať s termínmi ako oxidatívny stres, excitotoxicita či zápalové poškodenie a dysfunkcia mitochondrií. Už ste v Googli? Takže čo s Parkinsonom? Najracionálnejší spôsob, ako sa vyrovnať s jeho liečbou, je spomalenie a v ideálnom prípade zastavenie predčasného zániku nervo-vých buniek. Stojky na hlave už parkinsonik robiť nikdy nebude, ale možnosti skvalitnenia života tu sú. Samozrejme, pomocou farmakologickej liečby. Ide o terapiu na báze  takzvanej levadopy, ktorá sa v mozgu premieňa na dopamín. No a ten, ako sme už naznačili, je nevyhnutný na kontrolu svalovej funkcie. Väčšina používaných prípravkov však časom stráca účinnosť, preto treba v priebehu ochorenia upravovať dávkovanie a navzájom kombinovať jednotlivé prípravky. Človek postihnutý Parkinsonom  má šance i pomocou fyzioterapie a cvičenia. Pre pacienta je dôležité, aby mu blízki, ak nedá na radu lekárov, vysvetlili o potrebe pohnúť  postihnutými končatinami. Je to, žiaľ, niekedy práca ako s malým deckom, to neustále mentorovanie: „Oci, nelež, hýb sa!“, ale iba pohybom sa dá predísť svalovej stuhnutosti. Odporúča sa čo najviac chodiť (najlepšie s nejakým predmetom v každej ruke, aby sa tak stimulovali pohyby svalov horných končatín), skrátka nevzdávať to a šuch­tať sa po izbe. Pomaličky, s vystretým chrbtom a s nohami od seba. Kroky majú byť dlhé. Iste, je to smutné, keď človek, ktorého milujeme, odchádza… Áno, aj ten božský Muhamad Ali a jeho  samčie výroky „I´m the greatest!“, ktoré dnes už znejú tragikomicky. Zaberá liečba a či nie? Bolo by dobré, keby áno. Bolo by tiež dobré, keby sa rodina ozbrojila nekonečnou trpezlivosťou. Rozlial chorý čaj? Trúsi sa mu od úst?  Treba mu podložiť misu? Je to, žiaľ, bežné… Dochádzajú vám nervy, zľahčíte si to a odstavíte (tatka, dedka) niekde do samoty jeho izby? Robíte zle, to je začiatok konca… Alebo naň, ani sa to nechce povedať nahlas… alebo naň už čakáte?

Facebook Comments