Ochutnali ste už kvasku?
Áno, ale vôbec nie je dobrá. Keby som bol vo väzení a chcel by som si spríjemniť večierok, určite by som však ňou nepohrdol.
Na vysvetlenie pre čitateľov: Kvaska je väzenský nápoj, náhrada piva. Voda, chlieb a cukor sa kvasia dva týždne… Táto tekutina vám teda nechutila, určite ste si väčšmi obľúbili film Kvaska…
Bola to naozaj veľká zábava.
Pohľad do zákulisia muzikálu scenáristicky a režijne pripravila vaša manželka Mirjam, vy ste sa predstavili v trojúlohe: autor hudby, spoluproducent a herec. Určite ste sa najlepšie cítili ako skladateľ.
Je to naozaj najbližšie k tomu, čomu sa venujem. Ale aj rolu producenta som sa snažil zvládnuť, ako herec som sa vo filme mihol len asi dva-trikrát.
Ako herec ste sa už objavili napríklad vo filmoch Proč i Černí baroni. Postavíte sa rád pre kameru?
Ani nie, lebo je to veľmi únavná a náročná práca. Vyžaduje si určitý typ človeka a ja som teraz príliš zrýchlený na to, aby som mal trpezlivosť to robiť. Treba čakať, čakať a čakať, čo je pre mňa ťažké.
Produkciu ste si už vyskúšali v divadle. Aké sú v tomto smere rozdiely medzi ním a filmom?
Veľké. Nevedeli sme, že pokiaľ ide o distribúciu, film je beh na veľmi krátku trať. Pod návalom premiér kiná mnohé filmy vyraďujú, lebo to musia robiť. Náš film sme, žiaľ, umiestnili do obdobia, keď veľmi dobre bežal Menzlov projekt Obsluhoval som anglického kráľa. A keď sme boli v kine asi dva týždne, razantne vleteli Vratné lahve od Svěrákovcov. V tomto smere sme urobili strategickú chybu, lebo nijako sme sa nemohli vyrovnať tejto veľkej mediálnej konkurencii. Mohli sme chvíľku počkať alebo, naopak, urobiť to o čosi skôr. To vieme teraz amyslím, že nabudúce to už urobíme trošku inak.
Bude aj nabudúce?
Bude, a dokonca viackrát. Teraz to vyzerá na film z prostredia automobilových rely pretekov.
Tie sú vám naozaj veľmi blízke a dostaneme sa k nim o chvíľu. Teraz ešte ostaňme pri filme. Máte vraj v šuplíku viacero scenárov. Prečo ich odtiaľ nevytiahnete?
Práve som musel jeden oprášiť. Nedávno som sedel s jedným zo spolupracovníkov a hovoril som mu, že najkomplikovanejší projekt mám v šuplíku a nehodlám naň siahnuť, lebo je príliš drahý. Veľmi ho to zaujalo a zdá sa, že práve tento projekt budeme realizovať.
Ako sa pri filme spolupracuje s vlastnou manželkou? Kdesi ste sa vyjadrili, že pri práci je ako pitbul.
Zahryzne sa, nepustí a ide ďalej. To je dobrá vlastnosť.
Vy ste sa zasa zahryzli do hudby i textov a za soundtrack ku Kvaske ste už získali platinovú platňu.
Mirjam toho mala neporovnateľne viac. Film bol vlastne bleskovka, veď od nápadu po hotové zostrihanie uplynulo iba päť mesiacov. Mali sme len dvadsať natáčacích dní, z toho sedemnásť v interiéri. Mirjam toho mala na pleciach veľmi veľa, kým ja som vlastne ani nemusel v ničom zvýšiť svoje obvyklé tempo.
Pri skladaní a interpretovaní hudby ste robili to, čo je vám najbližšie. Verejnosť vás má zafixovaného najmä ako speváka.
A pritom ja som sa zaň nikdy nepovažoval. Spev je skôr prostriedok, ako šíriť myšlienky, ako sa o ne deliť. Je to akási forma kázania. Kedysi museli kazatelia vyjsť na kopec a s davom zložito komunikovali. Dnes sa môžem s ľuďmi podeliť omyšlienky, pobaviť ich, vzbudiť v nich silnú emóciu, aby cez hudbu mali možnosť komunikovať so svojou dušou. To je moje poslanie a tak vnímam svoj hlas. Veď počujete, že niekedy ani veľmi neintonujem. Ale ono to ani nie je dôležité.
Sólový album Neofolk ste vydali pred troma rokmi. Kedy sa fanúšikovia dočkajú ďalšieho?
Uvažujem o veľmi radikálnom kroku, lebo napaľovanie hudby sa dostáva na neúnosnú mieru. Teda napríklad Kvaska, ktorá bola šestnásť týždňov najpredávanejším cédečkom, sotva zaplatí svoju výrobu. Zrazu nemá cenu robiť CD, ktoré si na seba nezarobí. Teraz som mal robiť album Blumental, ale, žiaľ, bol som nútený túto myšlienku opustiť. Keby si ho všetci napálili, musel by som to riešiť mnohými tisíckami, a to sa mi nechce…
Zdá sa mi, že zrejme najviac vás baví tvorba muzikálu.
Asi áno. Do divadla chodia tí, čo si vážia vašu prácu. Na druhej strane sa niekde objavím a tam začnú na mňa vykrikovať: Nazdar, Landa, poď sem! Tak sa správajú väčšinou tí, čo si napálili moje CD. A potom, keď stretnem niekoho, kto videl naše predstavenie v divadle, väčšinou reaguje: Pán Landa, môžem vám niečo povedať? A v tom je ten rozdiel. Niežeby som prestal komunikovať s tou prvou skupinou, ale ona mi vlastne už nič neprináša. Okrem toho, že si napaľuje moje CD a neváži si moju prácu… Asi tak ako si neváži prácu inštalatéra alebo panej na záchode, ktorej musí zaplatiť. Spievate o blaníckych rytieroch, o cti a hrdosti a ten človek, ktorý to počúva na napálenom cédečku, si ani neuvedomuje, že sa previnil proti tomu najzákladnejšiemu: odcudzeniu nejakého majetku.
Niektorí hudobníci však hovoria, že pri napaľovaní ich CD sa tieto albumy dostávajú medzi širokú verejnosť.
Ani ja sa nesťažujem na to, že cédečka sú v širokom okruhu ľudí. Bojím sa však, aby sa mi to ešte rentovalo, lebo to nemôžem dotovať. A keďže mám vážne ťažkosti s hlasivkami, nemôžem sa živiť koncertmi a ani to nechcem.
Vo veľkej miere interpretujete len vlastné skladby. Opäť ste sa však objavili na albume autorskej dvojice Hapka – Horáček. Predtým ste spievali na ich Citovej investícii, teraz na CD Strážce plamene. Prečo vás vždy zlákajú?
Tí páni sú hrozne milí, hovorím im dedkovia. Mám ich veľmi rád, z každého vyžaruje veľa energie. Detinsky prejavujú radosť, čo dokáže potešiť každé srdce, a preto ich obľubujem. Sú to dve radujúce sa slniečka… Petra Hapku sa spýtam, či má depresie, on mi povie, že áno a ja mu na to, či sa môžem naňho chvíľu dívať.
A potom debatujete o vašej spoločnej vášni – motorkách. On má predsa Harley Davidson…
Presne tak a potom sa ho opýtam, prečo zráža dopravné značky…
Keď už hovoríme o hudbe, nemôžem obísť vašu niekdajšiu kapelu Orlík. Pred dvadsiatimi rokmi ste spolu s Davidom Matáskom zvádzali boj s cenzúrou komunistického režimu. Čo to pre vás dnes znamená?
Je to úplne nezmazateľná súčasť môjho života, ktorá sa nedá odlepiť. Ľudia by boli radi, keby som už nič iné okrem toho nerobil. Musím ich však sklamať, ja som tým už povedal všetko, hoci by som na tom nemenil ani sekundu. Bol to vývoj, ktorý sa niekde posunul.
V hudobnom svete sú populárne rôzne come-backy. Genesis, Police a mnohé ďalšie formácie sa po rokoch vracajú na koncertné pódiá. Nemyslí na čosi podobné aj Orlík?
Určite nie. Orlík jednoducho patril pohľadom na svet presne do toho obdobia, do nášho veku, boli sme radikálni mládežníci a tak to má aj ostať. Bolo by veľkou lžou a kalkulovaním, keby sme to chceli oživovať. Už by to nebol Orlík. Ten pravý Orlík.
O speve ste sa vyjadrili, že je vašou záľubou. Tou sú však aj automobilové preteky. Má na tom zásluhu váš otec, dvojnásobný majster republiky a vicemajster Európy v autokrose?
Samozrejme. Vyrastal som na pretekárskych tratiach, vedľa pretekárskych áut. U nás doma sa tie buginy stavali, takže neustále som sa okolo toho pohyboval, dýchal vôňu benzínu zmiešanú s prachom, videl som kombinézy. Ono vás to niekam nasmeruje a je to pre vás ako méta.
Vraj ste to však najprv skúšali na motorkách: Suzuki, Yamaha či KTM…
Keď som bol ešte chlapec, otec mi kúpil motorku a chcel, aby som pretekal. Spočiatku som mal problémy ju naštartovať a podarilo sa mi to asi na desiaty raz… Aj teraz mám pretekársku motorku Husqvarnu 510 TE, s ktorou sa presúvam po meste.
Neláka vás Hapkov Harley?
Ani nie, pretekárska motorka ma baví viac. Je to agresívna potvora, s ktorou sa dá robiť množstvo somarín. A to by s Harleyom nešlo. Nechám ho radšej Petrovi.
Pred jedenástimi rokmi ste začali svoju motoristickú kariéru. Bolo logické, že ste to skúsili práve v autokrose, ktorému sa venoval aj váš otec?
Otec mal veľa kontaktov, možností na prenájmy, poznal ceny, jednoducho všetko, ako to v tejto brandži chodí. Úvod bol preto pre mňa podstatne jednoduchší, lebo inak by ma mohol kdekto obalamutiť, kým otca tak ľahko nie. Navyše chodil so mnou na preteky, všade sme boli spolu.
Napriek tomu, že sa vám v autokrose darilo, po dvoch rokoch ste s ním skončili. Prečo?
V polovici sezóny som bol tretí v Európe a mal som veľký sen, že by som sa mohol ešte o kúsok posunúť vyššie. Lenže pri pretekoch v Litve mi „odišiel“ motor, potom sa mi to stalo znovu a chýbali mi financie. Bolo mi jasné, že bez nich nemôžem bojovať o majstra Európy, nebudem si môcť dovoliť mať najlepšie motory a nebudem mať ani na pneumatiky. Vedel som, že musím mať minimálne raz taký balík peňazí ako dovtedy. Začal som zháňať financie a zaťukal som aj na dvere tímu ProCa Holoubek, kde s ťahačmi jazdil Martin Koloc. Tam mi povedali, že majú len miesto testovacieho jazdca. Slovo dalo slovo, test som absolvoval a hoci práve napršalo, dosiahol som prekvapujúco dobré časy. Pôsobenie v autokrose sa prejavilo… Hneď som sa posunul na tímovú dvojku a počas roka na jednotku.
Zvonka to vyzerá tak, že vás lákalo vyskúšať si s ťahačmi niečo silnejšie. Veď váš truck mal motor s obsahom jedenásťtisíc kubických centimetrov a výkon tisíc koní…
Spočiatku ma to veľmi bavilo, no potom nám dosť komplikovali život páni z federácie automobilového športu. Viedli sme v majstrovstvách Európy, zdalo sa, že nás nič nezastaví a získame titul, ale zrazu začali drobné i väčšie podrazy. Ťažko určiť, či zo strany FIA, alebo konkurenčných tímov. Mali sme i dôkazový materiál, neférové kroky sme mali natočené na kamere, ale nikdy nám to nepomohlo. Z prvého miesta bolo nakoniec piate a už som toho mal dosť… Stalo sa, že sme skončili v pretekoch druhí, no zrazu sme sa ocitli až na dvadsiatom siedmom mieste. Vraj za agresívnu jazdu a nik sa s nami nebavil. Na aute nebol žiadny škrabanec a nik nám nepovedal, čo je to agresívna jazda. Na Nürburgringu bolo z nášho prvého miesta z ničoho nič tretie… Strácal som koncentráciu za volantom a už som vedel, že v tom nechcem pokračovať.
Na rad prišla rely…
Vedel som, že chcem skúsiť nejaký ostrejší guláš. Najostrejší, aký sa varí v automobilovom športe, je rely. A tak som ho začal ochutnávať a musím povedať, že mi veľmi chutí.
Chcete povedať, že ťahače nie sú pikantné?
Tiež majú niečo do seba, ale miera rizika v rely je taká príťažlivá, že s ničím neznesie konkurenciu.
Čím vás rely tak fascinuje?
Je to jediný automobilový šport, ktorý je naozajstný. Nemáte vlastne kam vyletieť, buď do stromu, alebo do steny… Jazdíte dvestovkou po popieskovaných lesných cestách, po mestách, po dedinách. To je to pravé, nie je to len „ako“…
A možno si niekedy poviete: Niekedy jazdiť ako Sebastian Loeb, niekoľkonásobný majster sveta.
Lákať by ma to lákalo, ale to nejde. On je úplný génius, je niekde inde ako ostatní. jeho jazda pôsobí neuveriteľne pokojným dojmom, zdá sa, že to asi ani nie je možné. Na pohľad to vyzerá až nudne, a pritom sa to deje v obrovských rýchlostiach. Musí mať do slova a do písmena matematický mozog. Stabilne poráža ostatných a je to naozaj neuveriteľný pilot.
Je zaujímavé, že popri autokrose a ťahačoch sa rely venujete najdlhšie z automobilových športov.
V súčasnosti sme sa solídne rozbehli a sme schopní držať krok s našou špičkou. Myslím si, že do tej najužšej aj patríme. Chýbajú nám ešte stabilné výkony amyslím, že rezervy máme vmanažérskej koncepcii. Ale aj to postupne príde.
Hudba, autá a k nim patrí ešte niečo: thajský box.
Je to moja láska, ktorá nehrdzavie. Mám tam veľa skutočných priateľov, teraz nachádzam ďalších, s ktorými chceme vytvárať hodnoty. Radi by sme mali značku oblečenia, osobitné telocvične a všeličo iné. Brumlovke už čakajú fanúšikovia. Zháňal každú schopnú ruku, a tak som prišiel aj s buchtou. Stretol som sa napokon so svojím priateľom, ktorý bol tretí na majstrovstvách sveta, ale nešli sme príliš „do seba“. Neubližovali sme si a predviedli sme divákom niekoľko techník.
Nedávno ste strávili týždeň v benediktínskom kláštore. Má to súvislosť aj sthajským boxom?
Obrovskú. Lovil som duchovnú podstatu pohybu, športu a podarilo sa mi naladiť na vnútornú vlnu. Pre laika a možno aj pre thaiboxera to bude znieť čudne, ale thajský box sa stáva obrovským duchovným zážitkom a dá sa povedať, že dvojhodinovou meditáciou tela. Je to úplne iný spôsob uvažovania, nový spôsob myslenia, a to je nádhera. S mojimi priateľmi to chceme premeniť na realitu a učiť to ďalších. Ale to chce ešte svoj čas.
Aké sú vlastne rozdiely medzi thajským a klasickým boxom?
Klasický box je tiež krásny šport, ale predsa je to niečo iné. Pri thajskom boxe musíte dávať pozor na lakte, kolená súpera, na veľmi nebezpečné techniky, na boj zblízka, na stredné i spodné pásmo, kde sú povolené kopy. Nesmiete zabudnúť ani na horné pásmo, musíte byť stále v strehu, a to je nesmierne fyzicky vyčerpávajúce. Stále poskakujete a je to vlastne kompletné bojové umenie postojačky.
Koľko trvá zápas?
My amatéri máme tri kolá po dve minúty, profesionáli päť po dve alebo dokonca päť po tri minúty. A to už je naozaj veľa, je to adekvátne dvanástim boxerským kolám po tri minúty.
Zdá sa mi, akoby ste v poslednom čase schudli.
Desať kíl. Pripravujem sa na zápas a mal by som boxovať v kategórii do 76,5 kilogramu. Teraz mám o kilogram viac, ale z toho ešte zhodím. Behám, venujem sa atletickej príprave a stále boxujem so sparingmi.
Kedy budete zápasiť?
Pýtal som sa na to svojho trénera Petra Macháčka a on mi povedal: Až budeš pripravený. Ja na to: Kedy to bude? A on odvetil: zajtra, o týždeň, o pol roka. Doteraz som ešte nezápasil, hoci som bol už dva-trikrát pripravený. Vždy som sa však predtým zranil. Raz to bolo na automobilových pretekoch v Lučenci, kde do mňa jeden pretekár narazil a ja som si zlomil zápästie. Druhý raz som si zasa pri tréningu zlomil priehlavok na nohe a tretí raz prišla ďalšia zlomenina. Jeden zápas mám predsa za sebou, ale to nebol „naozajstný“. Sedel som práve na káve a dojedal buchtu, keď mi volal Petr Macháček, že neprišiel zo Slovenska autobus s pretekármi a v hale na Brumlovke už čakajú fanúšikovia. Zháňal každú schopnú ruku, a tak som prišiel aj s buchtou. Stretol som sa napokon so svojím priateľom, ktorý bol tretí na majstrovstvách sveta, ale nešli sme príliš „do seba“. Neubližovali sme si a predviedli sme divákom niekoľko techník.
Raz ste sa vraj vyjadrili, že súčasný „starý“ Landa by toho o dvadsať rokov mladšieho Landu rozšliapal a zmlátil.
Znie to možno až vulgárne, ale je to pravda. Vtedajší agresívny mladíček by vôbec nevedel, čo si má počať s koncentrovanou silou, skúsenosťou, pokojom, rešpektom a prehľadom. Títo dvaja Landovia sa vôbec nedajú porovnávať.
Celým vaším životom sa tiahnu kultúra a šport.
Keď sme boli nedávno v Amerike a ktosi sa ma pýtal, čo robím, povedal som, že som zamestnanec v oblasti kultúry a športu. Zasmial sa, ale je to pravda.
