SLenkou Filipovou sme sa stretli v Rajeckých Tepliciach, kam zamierila medzi dvoma koncertmi počas slovenského turné. Na kúpeľnej terase sme debatovali o všeličom možnom, ale predovšetkým o tom, čím je medzi speváčkami výnimočná – perfektnou hrou na gitare.
Gitara je odjakživa spojená s mužmi. Viem, že sa jej venuješ prakticky od detstva. Ani by ma neprekvapilo, keby si sa vtedy hrala aj s autíčkami.
Tak to zasa nie. Mala som krásnu bábiku Elišku, ktorá už, žiaľ, neexistuje… Ale gitara ma skutočne sprevádza takmer neustále. Spomínam si, že som mala asi deväť rokov a o stenu sme mali opretú gitaru, na ktorú hrávali moji rodičia. Otec bol herec v divadle Pod Palmovkou, mama učila hudobnú výchovu, obaja mali k hudbe veľmi blízko a naučili ma prvé akordy. Neskôr usúdili, že by bolo dobré, aby som išla do hudobnej školy. Tam a aj na konzervatóriu som mala veľké šťastie na učiteľov. Pochopili, že pesničky a gitara sú u mňa prepojené, a tak to neoddeľovali. Nik ma nenútil len do sólovej gitary, notičiek, etúd a stupníc, ale vždy sme sa pol hodiny venovali inštrumentálnemu základu a pol hodiny pesničkám. A tam sa vlastne začala rodiť moja hudobná dvojkoľajnosť.
Rodičia zvyknú nútiť svoje deti, aby sa učili na klasické hudobné nástroje klavír a husle.
Klavír u nás doma nebol a staré pianíno som mala až na konzervatóriu, kde to bol povinný nástroj. Veľmi som však k nemu neinklinovala. Malo to svoj dôvod. Pre gitaristku sú dôležité dlhé nechty na pravej ruke a tie mi pri klavíri veľmi prekážali, lebo sa dostávali do medzier. A tak som vtedy na klavír trošku zanevrela, ale teraz musím povedať, že sa k nemu vraciam čoraz častejšie. Možno sa mi to podarí v budúcom živote. Niekedy by som si rada vyskúšala čelo, čo je nádherný nástroj.
Vráťme sa ku gitare. Pamätáš si prvú, ktorú si dostala?
Kúpil mi ju otec asi za tisíc korún a viem, že mala svetlý lak. Po nej mi zohnal gitaru Franz Metal, ktorá bola veľmi cenená a presne si pamätám jej cenu – štyri a pol tisíc korún. Mala som ju veľmi dlho, až po štúdium v Paríži.
Gitara ťa hneď opantala. Mala si aj vzory, ktoré si obdivovala?
Keď som mala asi trinásť rokov, bola som v pražskom Rudolfíne na prvom klasickom gitarovom koncerte. Vystupoval tam Julian Bream, ktorý mi veľmi učaroval. Mal neuveriteľnú charizmu a páčil sa mi aj ako chlap, čo bolo vtedy pre mňa veľmi dôležité. Bol to pre mňa veľmi dôležitý moment, ktorý viedol k rozhodnutiu venovať sa štúdiu gitary.
V tom čase boli na vrchole slávy Beatles, kde boli až traja gitaristi – John Lennon, George Harrison a na basovú gitaru hral Paul McCartney. Ktorý z nich bol tvojho srdca šampión?
V škole sa všetky dievčatá predbiehali v tom, ktorá má rada Johna a ktorá Paula. Mňa však priťahoval George Harrison, ktorého som obdivovala ako gitaristu i pekného chlapca… V tom čase ma však už oslovovali aj pesničkári ako Bob Dylan, Joan Baezová, Simon a Garfunkel, Carole King, James Taylor či francúzski šansoniéri Jacques Brel, Juliette Gréco, Maxime le Forestier či George Moustaki.
Raz si mi povedala, že gitara je tvoja kamarátka. Platí to stále?
Určite. A pribudli k nej ďalšie kamarátky. Spôsobil to aj môj hlad skúsiť niečo nové, hrať inou technikou. Vždy ma oslovovali rôzne žánre, ktoré mi otvárali rôzne spôsoby hrania na rôzne typy gitár.
Ktorú z nich máš najradšej?
Raz jednu, potom zasa druhú… Keďhrám na španielku Takamine s kovovými strunami, mám čoraz väčšie možnosti na skladanie pesničiek. Klasiku hrám na nylonové struny na gitare, tiež značky Takamine, na ktorej mám piezosnímač v kobylke. Vždy mi totiž prekážalo, keď som hrala s väčším telesom alebo vo veľkej sále, že ma nebolo počuť. Problém vyriešila táto gitara najmä pri živom hraní. Mám ešte jednu ručne vyrobenú gitaru, ktorú používam najmä na nahrávanie do štúdia a na vyložene klasický koncert.
Všimol som si, že na koncertoch často pred pesničkami ladíš svoje gitary. Nestačí, že si ich naladíš pred vystúpením?
Gitara citlivo reaguje na zmeny teplôt. Je síce pripravená, ale keď svetlá zvyšujú teplotu, struny začnú povoľovať a hrať na rozladenú gitaru je hrozné. Pesnička potom vyjde navnivoč.
Na koncertnom turné hráš ešte na jednu špeciálnu gitaru – dvanásťstrunovú od Karla Zicha, s ktorým si voľakedy vystupovala na koncertoch.
Gitaru som si kúpila od jeho druhej manželky Jany amyslím, že pre mňa je to najlepší spôsob, ako som s ním ostala v kontakte aj po jeho tragickom odchode. Boli sme veľkí kamaráti, nemuseli sme ani často spolu hrávať, ale stále sme o sebe vedeli. Spomínam si, že mi zatelefonoval pred cestou k moru, z ktorej sa už, žiaľ, nevrátil… Vravel, že má nejaký nápad, o ktorom sa potom porozprávame. Raz som potom išla do obchodu, kde nám opravujú gitary, a majiteľ mi povedal, že tam má aj dve Karlove. Sprvoti som tomu nevenovala veľkú pozornosť, ale potom som išla na dovolenku, a keď som plávala v mori, naraz prišla myšlienka – veď ja si musím jednu Karlovu gitaru zobrať. Po návrate som najskôr zavolala majiteľovi obchodu, či ich ešte má, potom som sa spojila s Janou, ktorá mi jednu ochotne predala. Teraz na koncertoch akoby táto gitara znovu ožívala, dostávala nový náboj a je s nami spokojná.
Aký je rozdiel hrať na dvanásťstrunovej a klasickej šesťstrunovej gitare?
Veľký. Karel bol absolútny virtuóz a perfektne zvládal hru prstienkami alebo palcovým brnkadlom. Používal silné struny a, samozrejme, mal oveľa silnejšiu ruku ako ja. Pre mňa je to naozajstná drina a nepoznám žiadnu inú ženu, ktorá by hrala na takúto gitaru.
Na svojich gitarách hráš už veľmi dlho. Pociťuješ z toho aj zdravotné problémy?
To vieš, že áno. Veľmi pri tom trpí krčná chrbtica. Gitara je pre ženu dosť ťažký nástroj a treba vyvinúť silu najmä do ľavej ruky. Snažím sa pravidelne relaxovať, okysličovať chrbticu, lebo tá pri hraní naozaj dosť trpí.
Nahnevali ťa niekedy tieto tvoje kamarátky?
Niekedy. Na moravskej koncertnej šnúre zrazu nylonová Takamine prestala z ničoho nič hrať a nik nevedel prečo. Okamžite som sa musela vrátiť zo Zlína do Prahy, kde si s tým spočiatku nevedeli rady. Všetko skontrolovali, pre istotu povymieňali aj elektronický vnútrajšok a až potom sa to podarilo opraviť. Po dlhých rokoch urobila gitara čosi také…
Najväčšou kamarátkou je však určite tvoja dcéra Lenička. Kráča v tvojich hudobných šľapajach?
Som rada, že podedila vzťah k muzike. Má naozaj svoj názor, začína byť samostatná a o hudbe veľa premýšľa. Pozná Beatles, Rolling Stones, Eltona Johna, páči sa jej hudba sixties a mne často práve ona sprostredkuje nové hudobné zážitky s mne úplne neznámymi skupinami či spevákmi a obidve sa z toho tešíme. Chodí na klavír do hudobnej školy, no venuje sa aj jazykom a uvidíme, akú si zvolí ďalšiu cestu.
Neláka ju aj gitara?
Začínali sme s ňou, ale vypozorovala som, že nemá na ňu potrebnú trpezlivosť. Chcela by však niekedy skúsiť elektrickú.
Chodí aj na tvoje koncerty?
Chodí, ale vôbec ju nenútim. Pozná najväčšie hity, ale je zaujímavé, že najradšej má moje cédečko s ľudovými pesničkami.
Kým v deväťdesiatych rokoch si veľa nekoncertovala, teraz si to vynahrádzaš. Často hrávaš aj na Slovensku vo vypredaných sálach a nechýbajú ovácie postojačky.
Keď som ich zažila po prvom bratislavskom koncerte, najskôr som sa trochu zľakla, či ľudia nevstávajú preto, že chcú odísť… Publikum bolo všade úžasné a cítila som, že je to vlastne také rodinné stretnutie po rokoch. Ľudia si prišli vypočuť to, čo poznajú, ale boli veľmi príjemne prekvapení z noviniek, krásnej farby gitár, výborného zvuku. Zbadali, že moja cesta sa ešte viac rozšírila a rozumeli, čo im chcem povedať. To na koncertoch milujem a vracia sa mi energia, ktorú do koncertov vkladám. Získavam poznatky a invenciu na ďalšie činy. Som rada, že okrem skalných priaznivcov prichádzajú na koncerty aj tí, čo ma vlastne vidia prvý raz. Myslím, že väčšinu môjho publika tvoria diváci od dvadsaťpäť do štyridsať rokov a ich dojem z koncertov početne vyjadrujú aj na mojich webstránkach www.lenkafilipova.cz.
Dajú sa pri nabitom koncertnom programe pripravovať nové pesničky?
Áno, intenzívne už pracujem na novom pesničkovom cédečku a paralelne na novom cédečku klasickej gitary. Ktoré bude skôr, ešte neviem…
Pýtam sa na čas aj preto, lebo sa objavila tvoja nová poloha – tanečná. Zúčastníš sa súťaže StarDance, to ma naozaj prekvapilo. Priznám sa, že som netušil o takýchto tvojich schopnostiach, lebo na koncertoch skôr sedíš s gitarou. Odkiaľ sa nabrali tanečné vlohy?
Tanec som mala rada a často si ho užívala v rokoch tínedžerských, potom nasledoval dlhý pôst. A keď v lete prišla ponuka od Českej televízie zúčastniť sa na tohtoročnej StarDance, dlho som neváhala. Už teraz usilovne nacvičujeme smojím tanečným partnerom Michaelom Petrom prvé tance a musím povedať, že aj keď je to veľmi náročné, veľmi ma to baví. Tak mi držte palce.

Facebook Comments