Viacerí vás prirovnávajú k Mariánovi Hossovi. Aj keď často vravíte, že chcete ísť vlastnou cestou, určite ste si to všimli. Čo pre vás znamená toto prirovnanie?
Priznám sa, že som to už párkrát počul. Marián Hossa je perfektný hráč a je len jeden. Je to ešte veľmi dlhá cesta čo i len sa priblížiť k tomu, čo už dokázal.
Kto bol vlastne váš vzor, koho ste najviac obdivovali? Hossu alebo Gáboríka?
Keď som bol menší, mal som rád Crosbyho. Teraz už nemám obľúbeného hráča, ale svoje sympatie prejavujem obidvom Mariánom. Uchvátilo ma, že sú zo Slovenska, o ktorom tu v Kanade veľa nevedia, a patria k najlepším hokejistom v NHL.
Skúšali ste v detstve aj iné športy okrem hokeja?
Ako malý som hrával veľa športov, ale iba rekreačne.
Na tom, že sa venujete hokeju, má zásluhu vaša sestra Petra. Ako sa to zrodilo?
Bolo to dosť zaujímavé. Moja sestra chcela odmalička hrať hokej, rodičia ju išli prihlásiť na štadión a ja som išiel ako päťročný s nimi. Tréner povedal, že sestru nemôžu zobrať, lebo v Košiciach nie je ženský hokej. Keď však chceme, ja môžem prísť zajtra na tréning. Tak som to skúsil a zapáčilo sa mi to.
Dievča a hokej – dosť nezvyčajná kombinácia… Vraj sa možno stretnete niekedy pri hokeji aj v Kanade…
Už to vôbec neberiem tak, že by to bolo nezvyčajné. Vždy sme spolu behali s hokejkami, a tak som si na to zvykol. Som na ňu hrdý, ako ďaleko to dotiahla, veď olympiáda je olympiáda. Minulý rok bola možnosť, že by mohla prísť do Kanady, ale vyšlo by to dosť draho, tak sme sa nakoniec rozhodli, že ostane na Slovensku.
Góly ste dávali od začiatku ako na bežiacom páse – v žiakoch, doraste, junioroch i teraz. Gól je asi najobľúbenejšia časť vašej hry…
Určite mám veľmi rád góly, je to skvelý pocit. Nevravím však, že by to bola moja najobľúbenejšia činnosť. Takisto sa snažím nahrávať a hrať tímovo. Hokej nie je iba o jednom hráčovi, nemôžem byť na ľade sebecký a snažiť sa len a len streliť gól.
V Košiciach ste väčšinou hrávali so staršími chlapcami. Nebolo to pre vás náročné?
Hral som s chalanmi, ktorých som spoza mantinelu vždy len obdivoval a zrazu som bol s nimi na ľade. Zo začiatku to bolo trošku ťažké, ale veľmi rýchlo som si zvykol a celkom sa mi darilo.
Nemali ste ešte sedemnásť, keď ste sa rozhodli pre Kanadu. Ako k tomu prišlo? Nebol to riskantný krok odísť taký mladý?
Bol to nápad môjho agenta, s ktorým sme nakoniec s mojimi rodičmi po dlhších úvahách súhlasili. Rodičia to najprv nechceli prijať, keďže som mal iba šestnásť rokov. Keď si uvedomili, že je to pre moju budúcnosť lepšie, tak ma pustili. Možnože to bol naozaj riskantný krok, hop alebo trop, či sa presadím, alebo nie. Som rád, že som prišiel do Kanady a už by som to naspäť nevrátil.
Začiatky v novom prostredí bývajú ťažké. Ako to bolo vo vašom prípade? Vraj najväčšie starosti vám robila angličtina. Už je to lepšie?
Zo začiatku to bolo naozaj dosť zložité… Myslel som si, že angličtinu aspoň trochu viem. No keď prídete a počujete domácich rozprávať, je to úplne iné, ako sa učíme v škole. Mys-lím si však, že som sa naučil celkom solídne rozprávať veľmi rýchlo, veľa ľudí mi hovorilo, ako som sa v nej zlepšil. Teraz už s ňou problémy nemám.
Aký je kanadský životný štýl? Veľké zmeny oproti tomu, na čo ste boli zvyknutý?
Na ten som si zvykol rýchlo, nie je to až také rozdielne od nášho. Najväčšie problémy mi však robí strava. Už doma som bol veľmi prieberčivý, no teraz je to ešte horšie, pretože kanadská kuchyňa je úplne odlišná. Veľmi mi chýbajú mamine jedlá.
A čo úzke klziská…
Zo začiatku bolo ťažšie si na to zvyknúť, zobralo mi to pár mesiacov, no od druhej polovice minulej sezóny som s tým už ťažkosti nemal.
Dostali ste sa do Saint John. Aké je to vlastne mesto, páči sa vám?
Je to najstaršie kanadské mesto, má okolo stodvadsaťtisíc obyvateľov. Som tu spokojný, je to oveľa krajšie mesto ako tie, kam chodíme hrávať.
Kde bývate a aký máte denný program?
Bývam v náhradnej rodine, ktorá má za úlohu postarať sa o hráčov. Denný program je vždy iný, keďže hráme veľa zápasov a dosť sa cestuje. Ak máme ľahší deň, vstanem okolo desiatej, najem sa a trochu som doma, väčšinou pri počítači. O dvanástej idem na tréning, z ktorého prídem okolo štvrtej, o piatej je večera a potom už mám voľno. Zväčša si ešte zacvičím, zastrieľam puky pred domom alebo len relaxujem.
Ako chodievate na tréningy? Je to ďaleko?
Asi pätnásť minút autom a vozí ma spoluhráč, ktorý býva neďaleko odo mňa.
Kde doma hrávate a aké bývajú návštevy na vašich zápasoch?
Hala je veľmi pekná, má kapacitu vyše sedemtisíc divákov. Fanúšikovia sú výborní, máme solídnu návštevnosť, vždy okolo päť- až šesťtisíc…
Viac sa dočítate v marcovom čísle mesačníka Brejk.
