Šialenec? Takto som nedávno nazval rozhovor s Richardom Jaroněkom. Skvelým fotografom, ktorý sa vrhá do podmorských hĺbok medzi hrozivo vyzerajúce žraloky, ktoré jednostaj obhajuje a nedá na ne dopustiť. Spomenul som si na to pri rozhovore s Jurajom Karpišom. Obaja majú spoločnú nielen vodu, ale robia to, nad čím mnohí neveriacky krútia hlavou.

Freediving je potápanie na nádych bez pomoci prístrojov. Čo je na ňom pre vás také úžasné?
Kombinuje všetko, čo mám rád. Vodu, potápanie a súčasne je to športovo náročné. Treba sa dôkladne pripraviť, aj psychicky, človek musí vedieť ovládať svoje telo a poriadne sa skoncentrovať. Navyše je to niečo nové, neprebádané, treba pri tom aj rozmýšľať, rozumieť fyziológii, experimentovať so sebou. Nie je tam jednoznačná cesta, ako povedzme pri futbale, kde sú tisíckrát overené tréningové štandardy. Môžete prísť na niečo nové alebo niečo zasa urobíte zle… Nie je to iba čistý šport, ale zasa to nie je len čistý oddych. Je to všetko dokopy.

Kto vás vlastne priviedol do vody? Pri surfovaní po internete som pri žilinskom klube športového potápania Manta naďabil na jeho zakladateľov spred štyridsiatich rokov Juraja a Petra Karpišovcov.
Trafili ste do čierneho. Prvý je môj otec, druhý jeho brat. Otec bol odjakživa veľký potápač a má čiastočne prsty v tom, že sa venujem freedivingu. Vodil ma so sebou na plaváreň a asi som vedel skôr plávať ako chodiť. Najprv som s ním chodieval na tréningy, potom na klasické plávanie, v ktorom som bol niekoľkonásobným majstrom Slovenska. Potom som sa venoval plutvovému plávaniu, a hoci som bol vicemajster sveta, prestal som aj s tým. Voda ma však stále lákala, ale už som nechcel veľmi pretekať, a tak som začal robiť potápanie na nádych. Ani som nevedel, že sa to volá freediving a sú v tom aj súťaže. Asi pred piatimi- šiestimi rokmi som na internete zistil, že niečo také existuje…

Odkiaľ ste čerpali informácie? Veď ste boli zo začiatku v podstate na nule.
Mal som skúsenosti z vrcholového športu a vedel som si nachystať telo do nejakej formy. Všeličo som nazbieral na internete, kde je veľa informácií, ale musíte ich selektovať. Kto je dôveryhodný zdroj a kto nie. Veľa som si naštudoval, najmä procesy v tele, čo a ako tam funguje, a potom som to na sebe testoval. Keď chcete ísť ďalej, musíte si niečo prečítať, niečo sa sám naučiť a nejako to všetko skombinovať.

Pred rozhovorom s vami som si aj ja musel všeličo prečítať… Dozvedel som sa, že vo freedivingu existuje plejáda disciplín. Vás vraj najviac opantali hĺbkové.
Ostatné beriem ako prípravu na kráľovskú disciplínu – konštantnú záťaž. Tá vystihuje aj podstatu freedivingu: zájsť na jeden nádych čo najďalej. Mňa vždy najviac lákala otvorená voda a hĺbky. Preto som aj prestal s klasickým a plutvovým plávaním, lebo bazéna som už mal dosť. Celý život som bol vlastne zavretý na plavárni, teraz je pre mňa veľmi príjemné vidieť z vody zapadajúce slnko alebo byť niekde na pláži v peknom prostredí.

Bazénu sa však nevyhnete ani teraz. Veď aj hlavné fotografie k rozhovoru sme robili práve v ňom.
V zime sa väčšinou nedá inde trénovať. Predvlani sme chodievali do Senca na Gulášku, kde sa dali robiť pod ľadom nejaké ponory, ale iba chvíľku. Zašli sme aj na Košariská, ale tam je zasa vo vode veľká tma. Nedávno som bol tri týždne v Egypte a snažím sa spestriť si zimu krátkymi zahraničnými návštevami.

V bazéne sa však nemôžete ponárať do vašej obľúbenej hĺbky.
Trénujem tam napríklad dynamické plávanie – koľko zvládnem na jeden nádych. A potom aj statické, pri ktorom ležíte na vode na bruchu s ponorenou tvárou. Je to celkom príjemné, lebo voda človeka upokojuje, viac sa v nej uvoľní. Snaží sa čo najviac koncentrovať na to, čo robí, nemyslí na hlúposti, aby mu to „nežralo“ kyslík. A ešte jedna perlička. Statiku môžete trénovať aj doma na gauči. Tam však ležíte na chrbte, aby ste si netlačili na hrudník, čo vo vode necítite.

Vráťme sa však k vašej srdcovke…
… a tou je spomínaná konštantná záťaž. Vlastnou silou sa dostanete do nejakej hĺbky a vlastnou sa zasa vrátite nazad. Na pretekoch som spravil deväťdesiatsedem metrov, keď som mal nahlásených stojeden.

To treba trochu objasniť. Pred výkonom musíte povedať, do akej hĺbky chcete ísť?
Pri pretekoch sa kladie veľký dôraz na bezpečnosť. Hĺbka sa preto dopredu nahlasuje a na základe toho sa zostaví štartovná listina. Idete dolu popri lane, ktoré sa podľa nahlásenej hĺbky posúva. Robí sa to preto, že nik nevie, či idete hlbšie preto, že ste odpadli, alebo máte nejakú narkózu. Takto viete, že máte nahlásenú maximálnu hĺbku, a keď idete pod ňu, diskvalifikujú vás, a keď sa vrátite skôr, dostanete nejakú penalizáciu.

Zvláštne pravidlo. Predstavujem si skokana do výšky, ktorý ohlási, že zdolá dvestotridsať centimetrov, ale keď úspešne zvládne ešte ďalších päť, tak ho diskvalifikujú.
Nezvolili ste práve najlepší príklad, lebo to nemožno porovnávať. Freediving je pomerne nebezpečný šport, a keď ste dolu v hlbočine, tam sa naozaj nikdy nemôžete rozhodovať, kam ešte zájdete. Musíte sa rozhodnúť ešte hore.

Opíšte trochu vašu cestu potápania do stometrovej hĺbky.
Na začiatku si musím pomáhať kopaním. Presne viem, že do tridsaťmetrovej hĺbky musím spraviť asi pätnásť kopov. Potom prestanem a do stometrovej hĺbky padám s rukami pri sebe. Potom sa môžete chytiť lana a zabrzdíte sa ním. Na dôkaz, že ste tam boli, odtrhnete ceduľku, raz sa môžete na lane zatiahnuť a celú cestu nahor musíte kopať. Trvá to asi deväťdesiat až sto sekúnd, podľa toho, aký ste rýchly. Vždy sa musíte dopredu rozhodnúť, kde sa otočíte. Keď robíte rozhodnutie tam dolu, nie je to dobré. Môžete byť už pod dusíkovou narkózou, ktorú poznajú aj klasickí potápači. Môžete sa cítiť dobre, ale nevystačí vám to na cestu hore. Musíte byť dobre naprogramovaný a vedieť, že to urobíte presne tak a tak.

Keď príde na vás rad na pretekoch, asi sotva skočíte bez prípravy do vody. Ako dlho sa zvyknete chystať?
Príprava je zložená z viacerých komponentov. Musíte myslieť aj na stravu. Nejem asi šesť hodín pred súťažou, lebo čím menej máte v sebe, tým menej krvi je okolo tráviaceho traktu. A tým viac jej máte k dispozícii na to, na čo ju naozaj potrebujete – na prácu svalov a udržiavanie vedomia. A je to aj príjemnejšie. Keď urobíte maximálny nádych a máte plné brucho, nie je to bohviečo. Asi polhodinu pred výkonom si dám sladký džús alebo cukor. Nemôžete ani hýriť noc pred pretekmi, lebo kofeín a alkohol zrýchľujú metabolizmus, rýchlejšie bije srdce, rýchlejšie prebiehajú procesy v tele a spotrebujete viac kyslíka. Asi dve hodiny pred výkonom začnem robiť strečing, ponaťahujem a uvoľním sa. Potom vojdem do vody a všetko trvá asi pol hodiny, kým sa pripravím na ponor. Chystám sa tak na tri minúty, ktoré sú potom najpodstatnejšie.

Spomenuli ste, že freediving je nebezpečný šport. Nemali ste nikdy strach?
Ani nie. Skôr rešpekt. Treba ísť postupne, posúvať sa po metri, po troch, po piatich. Keď to robíte s rozumom, nie je dôvod na nejaký strach. Nikdy som nemal strach z hĺbky ako takej. Rešpekt je z toho, že to treba robiť poriadne. Nemôžete si naraz odhryznúť veľa. Alebo sa uspokojiť, že máte dobrý deň, dobre sa vám potápa a chcete si urobiť osobný rekord. To je najľahšia cesta, ako si privodiť zranenie, a dostanete sa do situácie, keď zistíte, že vám to nevystačí…

Mali ste už podobné problémy?
Je zákonné pravidlo, že keď vám niečo nesedí, treba sa otočiť skôr. Ja som to urobil vtedy, keď som nahlásil stojeden metrov. Mal som problém s vyrovnávaním ucha. Po prvý raz mi na to nevystačil vzduch a nechcel som naťahovať bubienky. Dá sa ísť trošku aj cez bolesť, ale ja mám konzervatívnejší prístup. Radšej som sa otočil a vrátil sa. Bývajú aj horšie problémy. Človek sa musí naučiť zvládať ich s pokojom.

Dočítal som sa, že najväčšie problémy nastávajú ku koncu návratu na hladinu – takzvaný shallow water blackout.
Býva to pri posledných asi dvadsiatich piatich metroch, a preto sa robia rôzne bezpečnostné procedúry, ktoré zaručujú, že sa vám nič nestane. Vtedy sa chodíme čakať. Kolega ide nahor, ja idem v závere s ním a dívam sa naňho, či nemá problémy.

To naňho čakáte vo vode počas jeho ponoru?
Presne viem, koľko mu to bude trvať, a približne po poldruha minúte idem dolu do dvadsiatich metrov. Tam ho čakám a potom ideme spolu. Najväčší problém je odpadnutie z hypoxie, a to sa stáva na týchto posledných asi dvadsiatich metroch alebo počas piatich sekúnd po vynorení. Človek sa párkrát nadýchne a potom odpadne. Trvá to pár sekúnd a potom všetko znovu „naskočí“. Najdôležitejšie pravidlo freedivingu preto je: Nikdy to nerobiť sám. A je úplne jedno, či je to v bazéne, alebo na otvorenom mori.

V hlbočine sa neodpadáva?
Tam je pravdepodobnosť problémov nízka. Deväťdesiatdeväť percent takýchto prípadov je na konci pri vynáraní.

Keď ste hovorili o tom, že vás láka hĺbka, prečo sa nevenujete disciplíne No limit. Tam by ste sa mohli dostať nižšie ako teraz…
Áno, lenže mňa baví freediving preto, že je tam to slovo free. Voľne. Byť nezávislý od prístrojov. Kam sa dostanem sám a nie kam ma niečo stiahne a niečo ma odtiaľ vytiahne. Možno je dobré si niekedy vyskúšať, ako sa tam človek cíti, ale pretekať v tom určite nebudem.

Natíska sa ešte jedna paralela s tým, čo robí Richard Jaroněk. Pri fotení žralokov nesmie vraj byť žiadny adrenalín, vzrušenie a treba zachovať absolútny pokoj.
Freediving je extrémny, ale určite nie adrenalínový šport. Keď ho máte, urobíte všetky negatívne efekty: Zvýši sa pulz, ste nabudený, zožerie to veľa kyslíka. Keď máte adrenalín, stala sa nejaká chyba.

Vy ste to zrejme všetko dodržiavali, lebo máte za sebou úspešný rok.
Som spokojný. Na majstrovstvách sveta v egyptskom Sharm el Sheik som bol piaty, ale ja to všetko beriem skôr cez metre ako cez umiestnenie. Stometrová hranica je naozaj kvalitný výkon. O to viac vzhľadom na možnosti tréningu a koľko času som tomu venoval.

Hovorili ste mi však o deväťdesiatich siedmich metroch…
Na tréningu som dosiahol deväťdesiatdeväť.

A čo ten jeden meter? Už to nešlo?
Takto reaguje veľa ľudí. Už nebol čas to posúvať, ale dôležité je, že som sa tam cítil dobre. Hoci som sa musel vrátiť z deväťdesiatich deviatich metrov… Viem, že mám ešte rezervu, s ktorou sa dá pracovať.

Ostatným disciplínam sa príliš nevenujete, no predsa – aké v nich máte rekordy?
Keď chcete byť v niečom dobrý, musíte sa sústrediť len na to. Nedá sa trénovať hĺbku a popritom byť dobrý v statike. V nej dokážem zadržať dych na niečo pod sedem minút. Nie je to veľmi kvalitné, ale mňa nebaví len tak ležať na vode. V bazéne som na jeden nádych preplával s plutvou čosi cez stoosemdesiat metrov.

Vo vode však len neplávate a neponárate sa, ale hráte v nej aj hokej. To už je naozaj dosť ťažko pochopiteľné…
Hokej pod ľadom je zábavná disciplína v zimnom období, keď niet čo robiť. Vymyslel ju rakúsky freediver Dieter Baumann a celkom sa uchytila. Stretnú sa freediveri z celého sveta a je v tom už aj trošku adrenalínu: nasadenie, strkanie, pretláčanie a niekedy v zápale hry ani neviete, kde ste a kde sa máte vynoriť. Naháňanie polystyrénového puku je niekedy smiešne, ale zápas trikrát desať minút v studenej vode zasa nie je až taká pohodička.

Na majstrovstvách sveta na rakúskom jazere Weissensee obsadila slovenská dvojica Juraj Karpiš – Erik Toček tretie miesto…
… a prehrali sme len s majstrami sveta Fínmi. Veľa záleží v tomto podľadovom hokeji od stratégie, treba poznať silu súpera, kto z jeho dvojice je silnejší a slabší, vedieť, kedy treba striedať. Nám to celkom vychádzalo.

Pre divákov to však veľmi nie je.
To určite nie, veď ťažko by mohli sledovať zápasy pod ľadom… Bola tam síce veľkoplošná obrazovka, ale voda nebola taká čistá, aby bolo vidno celý dej.

Pracujete v Inštitúte ekonomických a spoločenských analýz. Spojenie analytika s podvodným životom je nezvyčajné.
Sú to naozaj dva rozličné svety. Zamestnanie je, samozrejme, na prvom mieste. Chcem však nejako využiť voľný čas, a keďže mám športovú minulosť, rád robím všetko naplno. A vtedy sa dajú tieto dva svety spojiť.

Akým analýzam sa venujete?
Ekonomickým, rôznym dopadovým štúdiám, ekonomickým vplyvom novej legislatívy. Najmä trom oblastiam – verejné financie, zdravotníctvo, sociálny systém.

Minulý rok bol pre vás úspešný. Bude aj tento nový?
Dúfam, že áno. Chcel by som sa dostať cez hranicu sto metrov. Kedysi som hovoril, že keď sa mi to podarí, skončím s freedivingom. Nevedel som, že to príde tak skoro a tak to ešte trochu poposúvam. V tomto roku budú tímové majstrovstvá sveta na Bahamách a tam by sme chceli dosiahnuť solídny výsledok.

Facebook Comments