Noví Američania

Spojené štáty boli vystavané rukami prisťahovalcov. Ich najväčší boom alebo najsilnejšia vlna emigrantov prišla v druhej polovici devätnásteho storočia. Boli medzi nimi prevažne chudobnejší Európania. Okrem iného aj Taliani a Sicílčania. Sicília bola, a do určitej miery stále je, nie príliš prosperujúci kút Európy. Prispievali k tomu a stále prispievajú skupiny organizovaného zločinu, ktoré podkopávajú ekonomiku južného Talianska a Sicílie. Preto obyvatelia tohto stredomorského ostrova hľadali šťastie za veľkou mlákou a v húfoch nastupovali na parníky smerujúce na východné pobrežie USA. Krajina nových možností zlákala však aj menej počestných emigrantov. Sicílski mafiáni buď zatúžili po „novom trhu“ podnikania, alebo jednoducho utekali pred úradmi z rodného Apeninského polostrova. Priniesli si svoje návyky a vytvorili americkú mafiu. Pred takmer dvoma storočiami bolo hlavnou baštou mafie v Amerike južanské mesto New Orleans, kam spočiatku prichádzalo najviac talianskych emigrantov – prvých obetí La mano nera – Čiernej ruky. Tak sa nazývali prví americkí gangstri. Čierna ruka existovala vo viacerých amerických mestách a zameriavala sa na klasické vyberanie výpalného alebo vydieranie hlavne v talianskych štvrtiach. La mano nera vznikla podľa podpisu listu, ktorý si našli úspešnejší talianski obchodníci pod dverami. Text znel približne takto: „Veľavážený pán Garibaldi, dúfame, že budete taký láskavý a dáte nám 1 000 dolárov, ak vám je život milý. Srdečne vás prosíme, aby ste ich dali za dvere do štyroch dní. Ak tak neučiníte, prisaháme vám, že z vašej rodiny neostane ani prach. S pozdravom a dúfame, že ostaneme priatelia.“ Nasledovala kresba ruky a talianskej dýky namaľovaných čiernym atramentom. Človek nepoznajúci vtedajšie pomery by sa nad tým možno pousmial a list zahodil. No išlo o úplne seriózne vyhrážanie. New Orleans so svojím prístavom bol výhodným počiatočným bodom podnikania mafiánov. Bratia Antonio a Carlo Matrangovci, prisťahovalci z Palerma, vyberali od každého prepravcu, ktorý posielal svoj náklad ovocia a zeleniny ďalej do vnútrozemia po Mississippi, výpalné. Ak obchodník nezaplatil, loď stála a náklad mu hnil. V oblasti sa vynorila ďalšia rodina, Provenzanovci. Klasická vojna gangov na seba nedala dlho čakať. Členov rodiny Provenzano našli s hlavou v kotli alebo zastrelených pri partičke pokra. Odveta prišla v máji 1890, keď bol spáchaný neúspešný atentát na Antonia Matrangu. Divoký západ v New Orleans si verejnosť nepriala. Náčelník tamojšej polície Henessy začal mafiánov prenasledovať. Súdny proces s Provenzanovcami bol zmanipulovaný, svedčí o tom svedectvo dvadsiatich policajtov, ktorých výpoveď nahrávala do kariet gangstrom. Boli teda oslobodení. Henessy vo svojej práci neustával a kontaktoval sa dokonca so svojím kolegom v Ríme so žiadosťou o spisy. Jeho snaha o očistenie južanského mesta od organizovaného zločinu sa mu stala osudnou. O pár mesiacov si ho počkali traja muži s luparami a policajného náčelníka popravili na verejnosti. Zapálil sa žiar nepokojov a celá verejnosť v USA bola pobúrená. Honba na vrahov bola v plnom prúde, zatknuté boli desiatky talianskych emigrantov. Niektorí len pre svoj pôvod. Charles Matranga, objednávateľ Henessyho vraždy, bol zatknutý, no vo veľkom procese v roku 1891 si najal najlepších a najdrahších advokátov a bol uznaný za nevinného. Vrátil sa do väzenia, lebo ho ešte čakal súd v inej veci. To bola posledná kvapka trpezlivosti rasisticky naladenej verejnosti. Demonštrujúci dav sa zhromaždil pred radnicou a potom pochodoval k väznici. Začal sa masaker a najväčšie lynčovanie v amerických dejinách. Mafiánov vytiahli z väznice a obesili na lampách verejného osvetlenia, zastrelili alebo zlynčovali. O život vtedy prišlo 16 ľudí. Charles Matranga unikol skrytý pod kopou odpadkov. Neskôr svoje impérium postavil znova. Žiadny z demonštrantov nebol obvinený, dokonca sa o nich písalo ako o hrdinoch. Médiá opisovali tento deň ako zánik organizovaného zločinu. Opak bol pravda.

Chicagská whisky

Iným mafiánskym veľkomestom je Chicago. V polovici devätnásteho storočia malá dedina, no v dvadsiatych rokoch minulého storočia už miliónové mesto s veľkými možnosťami aj pre organizovaný zločin, ktorý sa sústreďoval prevažne v „makarónovej štvrti“. Ctihodní muži sa v Chicagu nazývali „Parta“ alebo The Outfit a zorganizoval ju James Colosimo, prezývaný Big Jim. Priniesol trochu poriadku medzi roztrieštené gangy. V začiatkoch sa Colosimo zaoberal výpalným od majiteľov nevestincov a neskôr sa sám stal majiteľom mnohých z týchto podnikov neresti. Stal sa milionárom. So svojím zástupcom Johnom Torriom ovládol skupiny talianskych, židovských, írskych a gréckych gangstrov a mal teda k dispozícii najväčšiu partiu organizovaného zločinu na severozápade Štátov. Big Jim sa až príliš zameriaval na svoje prostitútky a nerozoznal nový potenciál obchodu s alkoholom počas prohibície. To sa mu stalo osudným a pravdepodobne na objednávku Torria je v roku 1920 zavraždený. Nový kráľ Chicaga Johny Torrio bol ten, kto z Brooklynu priviedol do svojho mesta mladého Alphonsa Caponeho. Talentovaný mafián sa postupne stal Torriovým spoločníkom a vybudoval sieť nelegálnych liehovarov, barov a bordelov. Torrio vedel, že konkurencia nespí, preto zaviedol určité pravidlá a rozdelil gangom konkrétne územia. Vyberal, samozrejme, malé percento od každého. Vnútorné rozpory sú u mafie časté a boj o moc si žiada svoje. Prvý atentát na Al Caponeho sa odohral v januári 1925. Klasická scéna, ktorá inšpirovala viacero filmových tvorcov – Capone s priateľmi vystupuje zo svojej limuzíny. Náhle prichádza športové auto a desiatky striel zo samopalu Thompson penetrujú limuzínu, za ktorou sa krčí Capone. Vedel, že si to objednal konkurent Bugs Morano. Odvtedy sa na verejnosti ukazoval len v sprievode bodyguardov a v nepriestrelnom aute. Až taký opatrný však nebol Torrio. O tri dni neskôr je veľmi ťažko postrelený na vlastnom trávniku a prežíva len vďaka šikovnosti chirurgov. Zlomilo ho to, odovzdal svoju korunu Caponemu a odišiel späť do rodného Talianska. V Chicagu stále zúrila vojna gangov. Na jednej strane Bugs Morano so spoločníkom Weissom a na druhej Zjazvená tvár alebo Scarface. To bola prezývka Al Caponeho od jeho osemnástich, keď mu po barovej potýčke ostala veľká jazva na tvári. Rok po atentáte si Veľký Al prostredníctvom svojich strelcov počkal na Weissa pred budovou Standard Oil a pokropili ho dávkou zo samopalu. Neúspešne. O pár dní sa to zopakovalo, vtedy už pripravený Weiss paľbu opätoval. Vyšetrujúcim policajtom podľa zákona omerty nahovorili, že len naháňali zlodejov jeho peňaženky. Ako odvetu rozstrieľali neskôr Caponeho obľúbené holičstvo, lahôdkarstvo a ďalšie podniky. Pokusy o zmier zlyhali a o rok je Weiss zastrelený na schodoch do kostola. Bugs Morano mal prísť na rad ako ďalší. Al Capone preňho pripravil pascu, ktorá sa dostala do histórie pod názvom Masaker na Deň svätého Valentína. Štrnásteho februára 1929 mal konkurenčný gang na čele s Moranom výhodne nakúpiť whisky v jednej garáži. Meškal, čo mu zachránilo život. Po príchode sa totiž zľakol policajného auta, ktoré stálo pred garážou. Vystúpili z neho dvaja policajti a traja civili. Mafiáni kupujúci vnútri alkohol to považovali za klasickú policajnú raziu a odhodili zbrane. V tom nabehli traja civilisti a všetkých postrieľali. Zomrelo 14 ľudí. Vyšetrovatelia na mieste činu našli okolo 150 nábojníc. Z garáže vyšli dvaja policajti a traja spútaní civili. Svedkovia to považovali za úspešný policajný záťah. Ozajstní muži zákona na miesto činu prišli teda až oveľa neskôr. Capone mal nepriateľov medzi konkurenčnými gangstrami, na zisky v Chicagu mali zálusk aj newyorské rodiny, ako aj medzi policajnými dôstojníkmi. Asi najslávnejší z nich je federálny agent ministerstva financií Eliot Ness a jeho skupina osobne vybraných policajtov. Tvorili skupinu nepodplatiteľných, lebo na rozdiel od väčšiny vtedajších policajtov ostali verní svojmu zamestnaniu. Od roku 1920 do roku 1933 platila v USA prohibícia, teda absolútny zákaz vyrábať, konzumovať alebo predávať tekutiny s obsahom alkohou viac ako 1 %. Spotreba piva a tvrdého alkoholu však počas tohto obdobia paradoxne stúpla. To vďaka mafii, ktorá v tom správne zavetrila možnosť obrovských zárobkov. Prohibícia ironicky naplno naštartovala organizovaný zločin v USA, lebo mu dala úvodný kapitál, vďaka ktorému sa dostal k moci a mal na čom stavať. Caponeho zisky z alkoholu boli na tie časy závratných 10 miliónov dolárov ročne. Rád sa tým aj chválil. S platením daní to však bolo inak. Ness a jeho agenti znepríjemňovali chicagskemu mafiánovi život, ako sa dalo, no nájsť dôkazy o jeho zločinoch sa im nedarilo. Ako je známe, nakoniec ho dostali úradníci. Konkrétne daňový úrad. Vďaka odpočúvaniu a nastrčenému agentovi sa podarilo dostať aspoň k účtovným knihám. Al Capone bol v roku 1931 uznaný vinným z daňových únikov a dostal 11 rokov, ktoré strávil okrem iného aj v Alcatraze.

Ctihodné rodiny vo Veľkom jablku

New York môžeme považovať za mafiánsky Kapitol v USA. V dvadsiatych a tridsiatych rokoch minulého storočia najviac pozornosti gangstrov priťahovalo Chicago, no ani New York nezaostával. Svoje aktivity tam vyvíjalo viacero rodín. Medzi inými aj Morellovci. Po ich odstránení sa hlavným bosom stal Giuseppe Masseria, ktorého do New Yorku poslal sám Al Capone. Joe The Boss, ako ho volali, bol mafián zo starej školy. Vyznával vendetu a omertu a medzi svojich prijímal iba Sicílčanov. Írskych a židovských členov si držal čo najďalej od tela. Bol neohrozený capo až do roku 1927, keď sicílsky don Vito Cascio Ferro poslal do New Yorku svojho človeka, Salvatora Maranzana, aby mu tam pripravil pôdu. Aj po uväznení dona Vita Maranzano postupoval po rebríčku a stal sa hlavným konkurentom Masseria. Maranzano bol takmer prvý vysokoškolsky vzdelaný mafián. Študoval teológiu, hovoril šiestimi jazykmi a veľmi obdivoval Júlia Cézara. Získal aj prezývku Malý Cézar. Popri Masseriovi a Maranzanovi si postavenie postupne získaval aj známy Salvatore Lucky Luciano. Do jeho gangu ešte patrili židovskí mladíci Meyer Lansky a syn ruských prisťahovalcov Bugsy Siegel. Doplnili ich ešte Frank Costello a Vito Genovese. Už v roku 1925 mali pod kontrolou desiatky čiernych paliarní a liehovarov. Pašovali tiež alkohol z Kanady a zarábali až 12 miliónov ročne. Mladý prosperujúci gang zaujal dvoch hlavných šéfov Masseriu aj Maranzana a každý ho chcel pritiahnuť na svoju stranu. Najprv sa to podarilo Masseriovi. Malý Cézar sťažoval Masseriovi „podnikanie“ až natoľko, že sa začala veľká castellamarská vojna gangov. Počas prvého roku bolo zabitých asi 50 členov rodiny Masseriovcov. Keď už bolo zjavné, že Malý Cézar vojnu vyhrá, ponúkol sa mu Lucky Luciano, že svojho bosa sám odstráni. No chcel záruku bezpečnosti. Maranzano mu však poskytol dobitie takmer na smrť. Vtedy získal Luciano prezývku Lucky, čo znamená šťastný. Tento útok totiž prežil len s veľkým šťastím. Uvedomil si, čo je výhodnejšie, a radšej svojho bossa Masseriu popravil. Poeticky v reštaurácii pri tanieri špagiet. Nový capo di tutti capi Maranzano zorganizoval veľké stretnutie všetkých rodín a nastolil nový poriadok. Prvýkrát sa začalo hovoriť o La Cosa nostre. Rozdelil mafiu podľa vzoru rímskych légií. Každá rodina dostala určité územie na spravovanie. Stanovil klasickú hierarchiu ako na Sicílii. Hlavou rodiny bol don, ktorého zastupoval podboss. Ten bude mať na starosti caporegime – kapitánov, pod ktorými budú pešiaci. Zaviedla sa omerta a členmi rodiny sa mohli stať len muži so sicílskou krvou. New York rozdelil medzi päť rodín. Bonanno, Colombo, Gambino, Luchese a Genovese. Toto rozdelenie platí viac-menej dodnes. Maranzano vedel, že na jeho pozíciu capo di tutti capi sa budú chcieť dostať iní. Ako ukážku svojej moci sa rozhodol odstrániť jedného svojho možného nástupcu Luciana. Ten sa to však dozvedel skôr a pri fingovanej schôdzke podrezal hrdlo Malému Cézarovi a stal sa novým šéfom šéfov. Vykonal čistky a odstránil svojich odporcov. Vytvoril tiež veľkú radu, ktorá rozhodovala o všetkých sporoch medzi rodinami. Lucky Luciano sa preslávil aj založením agentúry Murder Incorporated alebo Vražda, s. r. o. Jej úlohou bolo vybavovať likvidáciu nepohodlných ľudí. Určovala kto, ako, kde, kedy a kým bude odstránený. Okrem toho fungovala ako výcvikové stredisko pre mladých gangstrov, kde sa učili, ako dodržiavať omertu alebo ako správne dobiť človeka. Agentúra bola, bohužiaľ, efektívna a za desaťročie pôsobenia mala na svedomí asi tisíc obetí z radov gangstrov či svedkov.

Koniec mafiánov v USA?

Druhé zlaté časy pre rodinu nastali, keď bol v roku 1931 v USA zlegalizovaný hazard. Z niekdajšej zastávky vojakov cestujúcich na blízku základňu v Nevadskej púšti si mafiáni vytvorili vlastné mesto – Las Vegas. V New Yorku bol zatiaľ Lucianom za capo di tutti capi vymenovaný mladý Joseph Bonanno, podľa ktorého nesie meno aj jeho rodina. Bol to cieľavedomý a rozvážny vodca, ktorý získal veľkú autoritu. Ako jeden z mála bossov nezomrel násilnou smrťou, ale až v roku 2002 ako 92-ročný vo vlastnej posteli. Prezývali ho Joe Bananas. Od šesťdesiatych rokov sa mafia okrem klasických činností, ako bolo vydieranie, obchod s drogami a zbraňami, začala zaoberať ekonomickou trestnou činnosťou. Hovorilo sa, že mafia má dolár z každého fúrika betónu, ktorý sa použil pri stavbe Kennedyho letiska. Päť hlavných rodín aj vďaka kontrole nad odbormi malo prsty v každej väčšej stavbe na Mannhattane. Konkrétnejšie sa FBI podarilo zistiť, že rodina Colombovcov si z každej zákazky betónu účtovala jedno percento. Väčšie kontrakty boli vyhradené pre firmy, ktoré kontrolovala rodina Genovese. Mafia sa zaoberala aj likvidáciou odpadu v New Yorku. Súkromné firmy si za to účtovali až 1,5 miliardy dolárov ročne, z čoho do vreciek mafie šlo asi 100 miliónov dolárov. Za nekalé praktiky v tomto obore, ktoré zahŕňali aj vraždy, boli koncom deväťdesiatych rokov odsúdení pohlavári rodiny Colombo a Luchese. Úpadok mafie v USA sa začal už skôr. Začalo sa to prvým pentilom – zradcom z radov mafie, ktorý porušil omertu. V roku 1963 pred senátom o charaktere a aktivitách mafie vypovedal Joseph Valachi. Federálny úrad pre vyšetrovanie (FBI) síce v tom období väčšmi zamestnávala honba na komunistov a špiónov, no v nasledujúcich rokoch začal mafii šliapať na päty. V roku 1970 prijal Kongres zákon, takzvaný Rico Act, podľa ktorého bola sama príslušnosť ku skupinám organizovaného zločinu porušením zákona. Pentilom v súdnych procesoch s mafiou zvyšoval odvahu aj nový program na ochranu svedkov. Štruktúra americkej mafie sa postupne oslabovala. Nepomáhalo im ani verbovanie nových členov priamo zo Sicílie a ani posielanie vlastných synov na tento stredomorský ostrov, aby sa priučili mafiánskym praktikám a hlavne dodržiavaniu posvätného zákona mlčanlivosti – omerty. Ten už nebol ako kedysi a postupne sa členovia rodiny sami hlásili úradom na odpočúvanie svojich „bratov“. Legendárny mafián John Gotti dostal doživotie ešte v roku 1992. Zrada v rodine bola dôvod aj na veľký súdny proces s členmi rodiny Bonanno pred piatimi rokmi. Štyri roky trvajúce vyšetrovanie, zbieranie výpovedí a dôkazov prinieslo ovocie a podarilo sa odsúdiť 70 veľkých šéfov newyorského podsvetia. Medzi inými aj šéfa klanu Anthonyho Ursa, známeho tiež ako Tony Green. Vravelo sa, že nemohol uveriť, že niekto z jeho rodiny porušil omertu, a chcel sám porušiť ďalší nepísaný zákon – nedotknuteľnosť žien a detí. Vyhrážal sa, že kto zradí, tomu vyvraždia rodinu. Aj to pomohlo prokuratúre na jeho odsúdenie. Podobne ako na Sicílii, aj v Spojených štátoch sa mafia dostáva do ústrania a veľa z jej veľkých šéfov je na cintoríne alebo za mrežami. Samozrejme, nedá sa povedať, že by taliansky typ organizovaného zločinu úplne vymietli. No ich aktivity majú už desaťročia klesajúcu tendenciu a staré dobré časy Luckyho, Big Ala či Malého Cézara sú dávno v nenávratne.

Facebook Comments